Bearing Witness. Otázky bez odpovedí.

Film má 47 minút. Tvoria ho zábery z „bodycam“ kamier útočníkov, zábery obetí z ich mobilov, zábery z kamier na verejných priestranstvách, dopravných a domácich kamier. Tie sú miestami doplnené o vysvetľujúci komentár, ktorý uvádza miesto, čas, súvislosť. Niektoré zábery z rôznych zdrojov sú poskladané do nadväzujúcich celkov.

Vedel som presne, čo sa 7. októbra 2023 stalo. Vedel som o svedectvách o vraždení, znásilňovaní, a násilí páchanom na mužoch, ženách a deťoch. Napriek tomu ma tieto zábery hlboko zasiahli. Sú šokujúce.

Cestou domov cez mesto pomalým krokom mi zostali v hlave dve otázky.

Prvá: aký človek je schopný takýchto činov? Ako je to možné? Premýšľam, či útočníci mohli počítať aj s tým, že to čo spáchajú bude tak nepredstaviteľné, že si to vlastne veľká časť sveta nepripustí, alebo o tom nebude chcieť počuť.

Druhá: Čo sa odohráva v hlave ľudí, ktorých vidíme protestovať pod palestínskou vlajkou? Vedia o tom, koho obhajujú? Nechcú to vedieť? Alebo si nájdu ospravedlnenie?

Film v jednom momente ukazuje zábery z domácej kamery v niektorom z kibbutzim. Otec s dvoma asi desaťročnými synmi uteká ráno v spodnom prádle do krytu. Útočník na nich hodí granát, otec svojim telom synov zachráni, zomiera. Útočníci deti naženú do kuchyne, otvoria si chladničku, pokojne sa napijú koly. Deti plačú, hovoria si navzájom že otec je mŕtvy, jeden sa druhého pýta „Vidíš na to oko?“ (jeden z chlapcov prišiel o oko pri výbuchu). Potom sa chlapec skloní na zem a vzlyká: „Prečo ešte žijeme?“ V inom momente leží na posteli v detskej izbe telo dievčatka. Niekto jej odsekol ruku v predlaktí. Pravdepodobne takto zomrela sama vo svojej posteli.

Paradoxom je, že útočníci toto páchali v komunitách kibucníkov na hraniciach pásma Gazy, v komunitách v ktorých žili tí najväčší podporovatelia dvojštátneho riešenia a mierového procesu. V týchto dedinách zamestnávali palestínčanov, bežne pomáhali voziť deti z Gazy do nemocníc v Izraeli. To čo sa stalo, bolo tak šialené, že si to nevedel predstaviť ani povestný „desiaty muž“. Možno aj preto bol na takýto útok Izrael tak strašne nepripravený.

Aj teraz, keď som film videl, malá časť vo mne protestuje, že to predsa nie je možné. Veselí a upravení arabskí teenageri, ktorí sa filmujú na mobiloch, pospevujú si a úprimne sa tešia, potľapkávajú po pleciach, podobne ako ich rovesníci v iných mestách. Akurát títo pri tom držia v ruke zbraň, stúpajú na tvár mŕtveho muža, odrezávajú hlavu mŕtvemu vojakovi, volajú pri tom na slávu allaha. Ale na tvári majú úprimnú ľudskú radosť, takú, akú poznáme napríklad u nás po výhre domáceho tímu vo futbale.

Na diskusii po premietaní uviedol Eitan Levon, veľvyslanec Izraela na Slovensku, že Izrael nezverejnil film širokej verejnosti, pretože chce chrániť vyobrazené obete a ich príbuzných. Film premieta len na uzavretých podujatiach, lebo sa nechce unáhliť s jeho šírením.

Myslím si, že by ten film mal byť zverejnený, aby menej ľudí mohlo zatvárať oči pred tým, čo sa stalo. Tú strašnú pravdu o sfanatizovanej spoločnosti, ktorá s úprimnou radosťou pácha takéto činy, by mali poznať všetci. Tak by sme mohli začať hľadať riešenie, ako tú spoločnosť pomôcť zmeniť. S bytosťami z Gazy, ktoré zobrazuje tento film, sa nedá uzavrieť mier.

Na konci vo mne zostáva tretia otázka: ako je možné, že Izrael je v odpovedi tak neuveriteľne umiernený? Tá zdržanlivosť a rozvaha Izraela v boji proti Hamasu je pre mňa nepochopiteľná. Jeden príklad za všetky: veľa sa písalo o tom, a je zdokumentované, že aktuálny konflikt v Gaze vykazuje najnižší pomer mŕtvych civilistov voči mŕtvym bojovníkom zo všetkých zaznamenaných vojenských konfliktov.

V poslednom zábere vidí divák informáciu o tom, že počas tých 47 minút videl 139 obetí. Teda približne 10% z tých, ktorí boli 7. októbra zavraždení.

Na moje otázky nemám odpovede. Ten film ich nedáva. Podáva ale svedectvo, ktoré je veľmi, veľmi dôležité.