McDrive omše

Link na pôvodný článok Pavla Rábaru: https://svetkrestanstva.postoj.sk/169125/ako-som-vdaka-kocikovaniu-objavil-doteraz-pre-mna-nepoznanu-cirkev

Zaiste by sa s autorom článku dalo vo veľa veciach súhlasiť, no pozrime sa na fenomén „státia pred-pri-za kostolom" hlbšie. Tak trocha paralelne pripomína občanmi vyšliapaný chodníček cez mestský trávnik. Mnohými občanmi chcený (dokazujú to každodenné kroky, roky vyšliapavania a tiež biedny stav vegetácie na ňom), no samosprávou rozhodne nechcený. Samospráva túži po dokonale uvedomelom občanovi, čoho výsledkom bude stav krásneho nedotknutého trávnika a chodenia len po oficiálnom chodníku. A po takom občanovi, ktorý za život urobí proti svojej vôli tisíce zbytočných krokov naviac a ak tak nečiní, automaticky ho to katapultuje do kategórie neposlušný občan. Skúsme sa však zamyslieť hlbšie. Nepodcenilo niečo práve Mesto? Ako sa mu darí napĺňať potrebu efektívnej pešej mobility občanov a zároveň výsadby mestskej zelene, ak si obyvatelia Mesta vyberajú presný opak toho, čo Mesto zamýšľalo a dennodenne devastačne šliapu po diele samosprávy, aby ich mobilita bola efektívnejšia? Mesto pri tom malo všetky kompetencie, rozhodovacie právomoci a tiež zdroje, ktorými mohlo trasu, výstavbu a udržiavanie oficiálneho chodníka ovplyvniť. Oficiálneho chodníka, ktorý je oproti ľudovému v obrovskej výhode, lebo na ňom nie je blato, prach, ani pocit spoločenskej nezodpovednosti. A aj tak ťahá za kratší povraz, podobne ako je to pri ľuďoch, ktorí stoja vonku pri kostole.

Prečo si ľudia vyberajú státie pred kostolom pred vnútrom kostola? Zvyk robí veľa. Ak si na niečo zvykneme, vyberieme si často aj aktuálne nelogickejšiu možnosť, len kvôli tomu, že to tak dlhodobo robíme alebo s riešením podobnej situácie máme pozitívnu skúsenosť. Je to predsa nosná idea fungovania všetkých komerčných značiek sveta. Vyskúšaj, buď spokojný, zostaň v komfortnej zóne a choď preto nabudúce opäť na istotu a zopakuj to zas. Ako však tento zvyk vznikol? Aké výhody mohlo dlhodobo ponúkať státie pred kostolom svojim klientom? Dôvodov je mnoho, text zbytočne pridlhý, sústredím sa teda len na tri:

1, Sedenie.

Paradoxne. Vo vnútri, kde je množstvo miest na sedenie si nesadnete. Vonku, kde nie je oficiálne ani jedno miesto na sedenie, si sadnete. Vonku si viete posedieť na blízkej lavičke, zábradlí, múriku. Oprieť sa. Rozložiť si odpustovú stoličku. Ponaťahovať sa. Poprechádzať sa. Fantázii sa medze nekladú. Nejde tu o hlboký spirituálny dôvod, ale o obyčajné ľudské fyziologické potreby. Ak ste dlhodobo zvyknutý musieť v kostole stáť kvôli nedostatku miesta na nedeľnej omši, či počas sviatkov, pretože ste nevyhrali zápas o flek so seniormi, ktorí sa predmodlievajú ruženec, nemáte kde sedieť. A aj keby sa to podarilo, ste dobre vychovaný kresťan a preto sa postavíte a svoje miesto uvoľníte tehotnej mamičke, starému pánovi, pani učiteľke, matke s dieťaťom. Všetko skvelé gentlemanské skutky, no Vašu situáciu so sedením, keď príde extra dlhá kázeň navzdory tomu čo odporúčal pápež František slovenským kňazom o krátkych kázňach, to nevyriešilo. Vy si vo vnútri poriadne postojíte. To vonkajšie zábradlie by bolo vtedy skvelé. A ešte ten čerstvý vzduch vonku, keď je dnu vzduch vydýchaný, wau. Neprišiel už čas v dobe neuveriteľného množstva technologických a praktických riešení, nepreberného množstva typov lacného nábytku a hlavne využívania modulovania kapacity spoločenských podujatí a flexibility už vo všetkom, aby sme vo vnútri v nedeľu mali flexibilný a hlavne dostatočný počet miest na sedenie pre všetkých, nech sa „chrám naplní“? Ak ani to nestačí a v kostole je nával (chválabohu, bodaj by toto boli hlavné problémy nás kresťanov), nebolo by dobré môcť flexibilne rozložiť sedenie aj vonku? Možno aj s obrazovkou, či plátnom. Alebo pridať viac omší a prirodzene to rozriediť?

2, Nelákavé vnútro chrámu

Možno toto pomenovanie mnohých pobúri. Veď dnu predsa ideme za Ježišom, nie za nejakým človekom, napr. kňazom a už vôbec nie za architektúrou, či spoločenským vystúpením. A veď naše staré kostoly sú predsa historicko-umelecké skvosty a nové kostoly veľmi moderné a útulné. Svätá omša predsa nie je show, ale sprítomňovanie Poslednej večere. Napriek tomu, že presne vieme ako to má všetko byť, na kázne kňaza, ktorého kázne sa nám páčia a považujeme ho za dobrého kazateľa, chceme chodiť častejšie ako na tie, ktoré sa nám zdajú slabé, či dokonca pomýlené, ak sa do toho pripletú konšpirácie. Do pekného a pre nás prirodzeného prostredia chodíme radšej ako do toho v ktorom sa cítime cudzo. Gotické a barokové skvosty, ku ktorým nemáme od detstva vybudovaný vzťah, potrebujú ľudské teplo kňaza a moderný kostol viac interakcie. Na detské omše sme sa ako deti tešili a radi na ne chodili, lebo boli iné. Iné modernejšou hudbou, interaktivitou veriacich na kázňach s kňazom, viac zapájali laikov do úloh slávenia, boli osobnejšie a na náš vlastný život cielenejšie. V časoch kedy sa stavali chrámy, ktoré pretrvali stáročia, predstavoval vnútrajšok kostola vrchol ľudského umu. Bol vrcholom vtedajších technológií, vedy, umenia  a schopností ľudstva sprítomniť duchovný svet bežným ľuďom pohltených každodennou lopotou. Prečo sa o to už viac nesnažíme a spoliehame sa, že všetko za nás potiahne Pán Boh?

3, Prirodzenosť

V pesničke Rodinka strýka Karola (čiže Karola Wojtylu), z pásma Santo Subito Piotra Rubika, o živote pápeža Jána Pavla II. sa spieva: 

Z pňa je zhotovený poľný oltár.

Ako keby sa pohol Boh,

Slnku nad vodou hovoriac:

Čo budem robiť v meste?

V temnom kostole?

V takomto počasí!

Áno, počasie a pobyt vonku sú dôležité. Zvlášť pekné slnkom zaliate dni pre ľudí, ktorí sú drvivú väčšinu času zavretí medzi štyrmi stenami, či už v práci alebo doma. V minulosti ľudia pracovali celý deň v prírode, v kontakte s prírodou a s čerstvým vzduchom. Vnútro budovy, napríklad kostola, bolo pre nich raritou a malo pre nich svoju exkluzivitu. Dnes je to opačne. Nechceme byť stále zavretí v budovách, keď je vonku pekne a nenúti nás k tomu zamestnávateľ. Chceme open-air koncerty a ceníme si hokejové Winter Games pod holým nebom. Aj preto majú odpusty svoje čaro. Existuje nejaký cirkevný predpis, že sa omša nemôže sláviť častejšie vonku v peknom počasí? A čo keby vnútrokostolná cirkev vyšla von, smerom a v ústrety ovečkám, ktoré stoja tesne za ohradou, aby im sprítomnila akt premenenia tela a krvi vonku, ukázala im, že sú dnu tiež vítaní ako jedna veľká rodina kedykoľvek a popri tom častejšie ukázala aj neveriacim, čo sa to vlastne deje vo vnútri? Mnoho ľudí, ktorí by boli radi v kostole jednoducho len mešká alebo im ich zdravotný stav internej návšteve kostola prosto nepraje. Myslíme na týchto ľudí, ako im zlepšiť prežívanie svätej omše? Napríklad miestom na sedenie aj vonku alebo silnejším zrozumiteľným reprákom, či dokonca obrazovkou? Či by sme boli radšej, aby tam títo ľudia radšej vôbec neprišli?

McDrive má svoj zmysel, napriek tomu, že vnútro mekáču je lepšie a vždy bude hrať hlavnú rolu. Bez McDrive by prišiel podnik o mnoho zákazníkov. Nerušme McDrive. Ešte ho vylepšíme, ak ho máme v našej farnosti slabý a zanedbaný, a to je vo väčšine farností. A popri tom pracujme na príťažlivejšom interiéri. Silný McDrive z dlhodobej perspektívy plní aj interiér, obohacuje ho aj o zákazníkov, ktorí by inak nikdy neprišli, ale čo je najdôležitejšie, ponúkaný pokrm z vnútra sa vie dostať ku každému, kto sa prišiel s úprimnou túžbou nasýtiť a občerstviť, aj keď nestojí blízko kuchyne.

Zdroje použitých obrázkov: EWTN, Wikimedia