Znovuotvorenie Notre Dame - prorocké znamenie obnovy viery

Na Slovensku zakúšame, čo znamená postaviť cesty. Desaťročia túžobne očakávame dokončenie diaľnic. My tu v Petržalke tento Advent z očakávaním sledujeme dokončenie električkovej trate. Sledovali sme práce a videli sme, že cesty sa skutočne robia tak, ako to hovorí dnešné Evanjelium: treba vyplniť nerovnosti, zrovnať kopce, napraviť to, čo je hrboľaté, aby to bola cesta hladká, dobre zjazdná. Cesty sa označujú aj termínom „komunikácie“. Toto slovo je z latinčiny a znamená spoločenstvo. V latinskom texte liturgie omše sa toto slovo vyskytuje na začiatku omše pri pozdrave liturgického zhromaždenia: communicatio Sancti Spiritus sit cum omnibus vobis – spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými. Dokončenie električkovej trate môže byť pre nás mocným symbolom tohtoročného Adventu. Adventná výzva Pripravte cesty je výzvou k obnoveniu spoločenstva s Bohom i navzájom, k vytvoreniu komunikačných kanálov, ciest, ktoré vytvoria možnosť mať ľahší kontakt s Bohom i so sebou navzájom. Tomuto obnoveniu spoločenstva hovoríme aj konverzia, obrátenie. Pod obrátením si mnohí predstavia stredoveké prejavy kajúcnosti, sypanie popola na hlavu, či oblečenie vrecoviny. Ale obrátenie je niečo, čo všetci stále potrebujeme. Potrebujeme obnovenie komunikácie medzi ľuďmi. Spoločnosť sa nám atomizuje, rozpadáva, spoločenské tkanivo, ktoré robí z ľudí súdržný ľud, má nielen diery, ale sa rozpadáva. Novovek sa nám rozpadá pred očami. Pápež František alarmujúco hovorí, že „súčasný svetový systém je neudržateľný“ (Laudato sii, 61). Prežívame na to všetkých úrovniach života, od rodinného života cez medziľudské vzťahy až po politický život. Vidíme to v ekonomike, v ekológii, v kultúre. Potrebujeme obrátenie, teda vytváranie ciest, komunikácií, aby sme sa navzájom prepojili a mohli tvoriť fungujúci organizmus, tak ako je každá bunka v organizme navzájom prepojená, tak potrebujeme pripravovať cesty, komunikáciu a prepojenie medzi ľuďmi navzájom a medzi človekom a prírodou, potrebujeme vytvoriť komunikácie medzi kultúrami a národmi, medzi krajinami, medzi ľuďmi rozličných náboženstiev.

Ale nesmieme zabúdať, že najmocnejším staviteľom komunikácií, ciest, prepojení je Boh. Preto treba pripraviť cestu jemu, cestu Pánovi. V staroveku a stredoveku boli hlavnými komunikáciami more a rieky (dodnes máme Považie, Pohronie, lebo ľudia žili pri týchto komunikačných tepnách). A nad riekami sa stavali mosti. Ich stavitelia sa označovali výrazom pontifex, ktorý postupne prešiel do náboženskej terminológia označujúc kňazov. Kristus je pravý pontifex, staviteľ komunikačných prepojení medzi Bohom a ľuďmi. Potrebujeme objaviť, že v ňom je prazdroj a prapôvod komunikácie, ktorá prepája všetko v tomto svete a robí z toho živý organizmus. Ak sa odvraciame od neho, ak sa rozpadnú cesty vedúce k nemu, rozpadajú sa aj ostatné cesty a komunikačné kanály. Tieto Vianoce sa začne Jubilejný rok Nádeje. Boh ponúka ľudstvu vždy novú nádej, uistenie o svojej blízkosti, o tom, že cesty a komunikácie sa dajú znovu vytvoriť, že svet sa môže opäť stať fungujúcim a prepojeným organizmom.

Včera a dnes je ďalším vonkajším symbolom tohtoročného Adventu aj znovuotvorenie parížskej katedrály Notre-Dame, chrámu Matky Božej v Paríži, ktorú preslávil vo svojom diele Victor Hugo. Po piatich rokoch neuveriteľného nasadenia, najprv požiarnikov, ktorí zachraňovali katedrálu pred totálou skazou, a potom množstva remeselníkov, umelcov a odborníkov mnohých odborov, sa podarilo tento chrám nielen zachrániť, ale priviesť do novej krásy, obnoveného šatu. Je ešte krajšia, než sme ju poznali. Včera sa pri slávnostnej liturgii v katedrále čítalo aj posolstvo pápeža Františka. Pápež napísal, že je krásne a upokojujúce vidieť nielen to, že sa umenie a zručnosti z sa múdro zachovali a zdokonalili. Ale ešte krajšie je, že mnohí robotníci a remeselníci svedčia o tom, že toto dobrodružstvo obnovy prežili autentickým duchovným spôsobom. Išli v stopách svojich otcov, ktorých jedine viera, prežívaná v ich práci, dokázala vyburcovať k vybudovaniu takéhoto majstrovského diela. Počas našej tohtoročnej návštevy Francúzska sme mali možnosť vidieť, že Cirkev vo Francúzsku je zbavená každého triumfalizmu, je pokorná, videli sme veľa pokornej zbožnosti, spirituality veľmi zvnútornenej, spirituality Srdca. Takmer všade, kde sme komunikovali s francúzskymi veriacimi, tak nás prosili: modlite sa za obrátenie Francúzska. A obnova Cirkvi sa tam už skryto a skromne začína. Videli sme množstvo katechumenov na svätých omšiach. Pápež v závere posolstva vyzval: „Nech je znovuzrodenie tohto obdivuhodného kostola prorockým znamením obnovy Cirkvi vo Francúzsku. Pozývam všetkých pokrstených, ktorí s radosťou vstúpia do tejto katedrály, aby pocítili oprávnenú hrdosť a znovu si osvojili dedičstvo svojej viery. Drahí veriaci Paríža a Francúzska! Tento príbytok, ktorý obýva náš nebeský Otec, je váš; vy ste jeho živými kameňmi. Tí, ktorí vás vo viere predišli, ho postavili pre vás: nespočetné zobrazenia a symboly, ktoré obsahuje, vás majú istejšie viesť k stretnutiu s Bohom-človekom a k znovuobjaveniu jeho nesmiernej lásky."

 

Pracovníci, ktorí pracovali 5 rokov na obnovení katedrály:

Parížska katedrála sa stáva symbolom, jej obnovou sa tiež pripravili cesty Pánovi a ľuďom do nej a v nej k Bohu. „Notre Dame čoskoro opäť navštívia a budú obdivovať obrovské zástupy ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, prostredí, náboženstiev, jazykov a kultúr, z ktorých mnohí hľadajú absolútno a zmysel svojho života. Nech vo svedectve kresťanského spoločenstva vnímajú pokoj, ktorý prebýva v jeho chvále, nech cítia radosť z poznania a lásky k Pánovi, ktorý sa im stal blízkym, súcitným a nežným. Nech, pozdvihujúc oči k týmto klenbám, ktoré znovu získali svetlo, zdieľajú jeho nepremožiteľnú nádej."

 

V katedrále bolo vidieť najväčšie osobnosti, ktoré ovplyvňujú dejiny nášho súčasného sveta, od amerického novozvoleného prezidenta, cez politikov, zahliadol som i multimilardára Elona Muska. Notre Dame teraz svedčí o tom, že nie je len múzeom minulosti, ale symbolom prítomnosti Kristovho evanjelia aj v súčasnosti. Nie je len dedičstvom minulosti, ale je aj cestou schopnou pretvárať a inšpirovať aj našu prítomnosť a ukazovať cestu budúcnosti.

Rezonovali včera vo mne slová svätého Jána Pavla II., ktoré vyriekol na začiatku svojej pápežskej služby svojimi slávnymi slovami, ktoré spieva často aj náš zbor „Aprite le porte a Cristo“: „Otvorte dokorán dvere Kristovi! Otvorte jeho spásonosnej moci hranice štátov, ekonomické i politické systémy, rozsiahle oblasti kultúry, civilizácie, rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, "čo je v človeku". On jediný to vie! Dnešný človek tak často nevie, čo nosí v sebe, hlboko vo svojej duši, vo svojom srdci. Tak často si nie je istý zmyslom svojho života na tejto zemi. Napádajú ho pochybnosti, ktoré sa menia na zúfalstvo. Dovoľte teda – prosím vás, pokorne a s dôverou vás prosím – dovoľte Kristovi, aby prehovoril k človeku. On jediný má slová života, áno! večného života.“

 

Prezident Macron spomenul vo svojom príhovore veľké míľniky francúzskej histórie, ktoré sa od 13. storočia udiali v tejto katedrále Matky Božej v Paríži. Na moje milé prekvapenie a radosť spomenul aj veľkého francúzskeho básnika Paula Claudela, ateistu, ktorý v tejto katedrále na Vianoce roku 1886 prežil svoju konverziu, svoje obrátenie. Bolo to v ten istý rok, kedy v Lisieux počas tých istých Vianoc zažila svoje veľké emocionálne uzdravenie aj sv. Terezka. Claudel začal písať básne ako 18-ročný. Na Vianoce sa vybral na slávnostnú svätú omšu do Katedrály Notre-Dame v Paríži. V ten deň sa tam vrátil aj popoludní na slávnostné vešpery. Opisuje to takto: „Aký nešťastný bol ten mladík, ktorý sa odobral do parížskej katedrály Notre-Dame, aby sa zúčastnil na vianočnej modlitbe vešpier. Začínal som vtedy písať a zdalo sa mi, že na katolíckych ceremóniách, v ktorých by som mohol svojím povzneseným diletantizmom nájsť nejaký vhodný stimul a materiál k podniknutiu niečoho dekadentného...“ Keď seminaristi spievali Magnificat, Paula zasiahla Božia milosť. Spomína na to tiež ako na zážitok Božej nežnosti: „Stál som v zástupe pri druhom stĺpe pri vchode do chóru. Na pravej strane, pri sakristii. Vtedy sa stalo niečo, čo podnes ovláda celý môj život. V okamihu som bol zasiahnutý priamo do srdca a zrazu som veril. Veril som s takou silou a dôverou, s takým povznesením celej bytosti, s takým presvedčením a istotou, že neostalo vo mne miesto na nijakú pochybnosť. Odrazu som mal zdrvujúci pocit nevinnosti, večného Božieho detstva, akoby nevysloviteľné zjavenie. Pomyslel som si: ,Akí šťastní sú ľudia, ktorí veria. Že by to, čo veria, bola naozaj pravda? Je to pravda. Boh jestvuje. Hľa, tam je. Je to niekto, je to bytosť taká osobná ako ja. Miluje ma. Volá ma.’ Nasledovali slzy a vzlyky. Nežný vianočný spev Adeste fideles iba zvyšoval moje pohnutie a pocit nesmierneho šťastia.”

 

Parížsky arcibiskup povedal, že každý návštevník môže na tom mieste nájsť krásu, vytrženie, vnútorné uzobranie, vnútorný pokoj, vedomie blahodarnej prítomnosti, ktorá vzbudzuje dôveru, ale aj Kristus každému návštevníkovi otvára bránu svojho srdca. Boh si vzal telo z Márie Panny, ktorú tu uctievame. Táto katedrála celá otvára srdce k tajomstvu Krista a je znakom nesmiernej radosti veriacich. Všetkých Vás, veriacich i neveriacich, nech Panna Mária vezme do svojho náručia, nech vás predstaví svojmu Synovi. Áno, Panna Mária je privilegovanou cestou, komunikačným kanálom, ktorý umožňuje spojenie s Bohom v Kristovi. Pripraviť cestu Pánovi znamená primknúť sa k nej, lebo ona je tou privilegovanou cestou.