Vyrušujúci Kristus nielen na Olympiáde

Nielen veriacich, a nielen kresťanov, to vyrušilo. Mňa osobne ale oveľa viac vyrušila umelecká úroveň celého ceremoniálu. Keď to porovnám s Lillehammerom 1994, kde soby a sane vytvorili až rozprávkovú atmosféru, alebo vtipným Londýnom 2012 s Rowanom Atkinsonom, príchodom kráľovnej na padáku za doprovodu agenta 007. Nedá sa to porovnať s dekadentnou travesti show štvrtej cenovej skupiny. Zásadnou otázkou ale je, prečo majú títo ľudia vôbec potrebu zosmiešňovať kresťanstvo. No pretože ich Kristus vyrušuje.  Nie je to nič nové pod slnkom. Kristus vyrušoval už starovekých Židov a ich predstavy náboženského života, veď preto ho ukrižovali. Pravda vždy vyrušuje: vládcov, tyranov, totalitné režimy a vyrušuje aj moderné ideológie. Muž, definovaný ako dospelý biologický samec rodu Homo Sapiens vyrušuje. Žena ako dospelá biologická samica toho istého druhu tiež vyrušuje. Vyrušuje manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy. Asi najviac vyrušuje ukončenie života nevinného a bezbranného biologického organizmu toho istého druhu s DNA odlišnou od matky (= nie je to jej telo). Rovnako vyrušuje aj etnická príslušnosť kriminálnikov, napríklad vo Švédsku. Príkladov je veľa...

Keď nás niečo vyrušuje máme viac možností ako sa s tým vysporiadať. Žijem v Česku a miestny tradičný spôsob vyrovnávania sa je ich výborný a špecifický humor, ktorý milujem. Ako humor je to v poriadku, ale v princípe sa tým nevyrovnáme, len to zľahčíme (čo je niekedy tiež výborná vec). Typickým príkladom je veľa a aj dobrých vtipov o alkoholizme. Organizátorom to ale nijako nepomohlo. Pokus o paródiu poslednej večere, ktorá je obrazom každodennej katolíckej omše, zlyhal. Omše tu boli 2000 rokov a sú tu aj dnes a neprestanú vyrušovať moderného človeka. Toho nevyrušuje len nesúlad s modernou ideológiou, ale aj iné zaujímavosti. Ako je možné, že to vlastne trvá už 2000 rokov? Ako je možné, že v 21. storočí tu máme kláštory, mníchov a mníšky? Prečo vysokoškolsky prírodovedne vzdelaný človek verí v silu modlitby, verí v existenciu zázrakov, existenciu diabla a reálnu prítomnosť Krista v eucharistii? Ako je možné, že profesor matematickej logiky bol zároveň katolíckym kňazom? Vyrušuje ho fakt úspešnej kresťanskej civilizácie, ktorá nemá v dejinách obdoby. Myslí, si že Darwin definitívne (aspoň intelektuálne) pochoval kresťanstvo a potom ho vyruší mních Mendel s genetikou, bez ktorej vy Darwin nefungoval a vyruší ho dánsky biskup Steno s geológiou a paleontológiou, bez ktorej by Darwin nebol historicky dokázateľný. Rovnako ako vedecký, filozofický a ateistický svet vyrušila teória velkého tresku, vyruší aj informácia o tom, že k výpočtu významne prispel katolícky kňaz Lemaitre. Jedna z najviac vyrušujúcich kníh modernej doby je kniha "Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu". Ale hlavná myšlienka článku príde až teraz.

Čo je na tom asi najhoršie, Kristus nevyrušuje len "liberálov" a "neznabohov". Vyrušuje aj nás, kresťanov. Vyrušuje nás takmer denne a tiež máme problémy sa s tým vysporiadať. Rušia nás jeho požiadavky na morálku: nepokradneš (však len trochu a nikomu to nebude chýbať), nescudzoložíš (veď len príležitostne a manželka sa o tom nedozvie), nevyslovíš krivé svedectvo (to je vec názoru a Fero je aj bez toho lump). Veď som nikoho nezabil, do kostola chodím a až tak veľa nekradnem, tak čo?

Ruší nás jeho požiadavka milovať blížneho, aj nepriateľa, aj dokonca aj toho antiklerikálneho bezbožníka a progresivistu. Aj toho travestitu, ktorí si robil srandu z nášho Boha. Manželstvo je síce jeden muž a jedna žena, ale musíme sa vysporiadať aj s existenciou gayov a lesieb a prijať ich ako blížných. Muž a žena sú síce definovaní biologicky, ale musíme sa vysporiadať s faktom, že môj blížny môže mať genetickú (napríklad druh hermafroditizmu), alebo psychiatrickú poruchu (F64 - porucha pohlavnej identity). Nemusíme prijať novodobú ideológiu, ale musíme prijať blížneho (ako seba samého). Môj blížny nie je a nespráva sa podľa mojich predstáv a to ma ruší.

Kristus nás vyrušuje svojou požiadavkou odpúšťať ("...ako i my odpúšťame svojim vinníkom"). Teoreticky krásna myšlienka. Ale ako môžeme odpustiť neodpustiteľné?  

Ruší nás celý ten jeho stvorený svet, ktorý vôbec nie je podľa našich predstáv. Ruší ma bolesť moja aj bolesť blízkeho človeka. Ruší ma smrť milovaného človeka a myšlienka na môj vlastný koniec. Nerozumiem tomu a to ma tiež ruší. Chcel by som všetko uchopiť rozumom a ideálne riadiť podľa svojich vlastných predstáv.

Asi najviac nás Kristus vyrušuje svojou požiadavkou na celý náš život. "Bud vôľa Tvoja" je asi najrušivejšia časť modlitby. Čože, to mi chce Kristus vziať slobodu, alebo čo? Začo a načo sa vlastne modlím, keď to aj tak má byt podľa neho?

Odpovede na tieto otázky sú ťažké aj teoreticky, nieto ešte prakticky. Kde na to všetko vziať dôveru, odvahu a silu? Veď prakticky denne zlyhávame.

Kristus nás všetkých už 2000 rokov vyrušuje. Čo s tým? Urobím si z toho vtip? Zametiem to pod koberec? Budem pokrytcom? Nechám sa vôbec Kristom vyrušovať? Aký to má vlastne celé zmysel?  

Na otázku, čo si počať s vyrušujúcim Kristom raz a navždy odpovedal sv. Augustín pred vyše 1500 rokmi:

Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.