Kto tu nerozumie francúzskej kultúre?

Najprv nám hovorili, že proste nerozumieme Francúzom, francúzskej kultúre a umeniu.

„Nerozumiete francúzskemu kontextu,“ vraveli s patričnou pýchou znalcov. Oni, čo predsa boli vo Francúzsku a rozoznajú Leonardovu Poslednú večeru od van Bijlertovej Slávnosti bohov. Ani jeden síce nebol Francúz, ale vo francúzskom kontexte proste Posledná večera vyzerá ako žúrik pohanských bohov s modrým vyžratým šmolkom Dionýzom uprostred. A to je také francúzske. Až sa mi chce povedať spolu s klasičkou kultúry našej: „Francúzske a žiadne iné!“

Čo na tom, že po búrke negatívnych reakcií samotný zmätený tvorca tej podivnej burlesky asi celú noc surfoval po webe, kým našiel obrázok, čo sa ako tak podobá na Poslednú večeru. Najprv bľabotal čosi o práve na ateizmus, potom vytiahol tromfové eso: „Van Bijlert a hotovo, hlupáci jedni nefrancúzski!“

Aj to nám hovorili, že je vtipné, ako Marii Antoinete spievala uťatá hlava pod pazuchou, ako Parížom cválala Johanka z Arcu a la bohyňa Sequana, pripomínajúca skôr mrazivo postmodernistickú jazdkyňu z nejakej vesmírnej apokalypsy, ako sa nechutne oblizovali polyamoristi, že to všetko bolo v poriadku. Bolo to proste láskavé, vtipné a tak veľmi francúzske. A za to, že sa mi dvíhal obsah žalúdka pri pohľade na bradatú ženu a chlapov v mužských háboch si mám spytovať svedomie ja sám a obviniť svoj nefrancúzsky žalúdok. Keby som vraj častejšie jedol guisses de grenouilles a boeuf bourguignon, niečo podobné sa mi prihodiť nemôže. Tak hovorili rýchlokvasení, aj dobre vykvasení experti na francúzsku kultúru. A ja, čo hovorím i čítam po francúzsky, aj keď pravda nie dosť, to si musím uznať, lebo Mauriac, Russeau, Voltaire, France, Exupery, Hugo a Balzac, ale aj Sartre,  či de Chardin nestačia a tých nových veľmi nemám rád, som si povedal, že majú zaiste pravdu a niečomu asi nerozumiem ja. Ani ja, ani francúzska (sic!!!) biskupská konferencia, ani kopa ďalších. 

Mala to byť prehliadka frankofónie, ale dominovala tomu hudba importovaná z afrických kolónií, akoby nebolo nijakého Bizeta, Masseneta,  Ravela, Debussyho, Franka či Poulenca. A propos, Poulenc. Keď už tak veľmi potrebovali ukázať nešťastnú Habsburgovú s hlavou na nesprávnom mieste, mohli zahrať pár tónov zo záverečnej árie Poulencovho Dialogues des Carmélites. Mrazivo tam zaznievajú zvuky sekajúcej gilotíny, stínajúcej nevinné karmelitky. To len aby bolo jasné, ako sa tá hlava francúzskej kráľovnej dostala z krku pod pazuchu. 

A potom predsa ešte majú Aznavoura, Bécauda, Brela či Montanda, hoci pár tónov od nich dali. V takom modernistickom šate. Málo pre nás, milovníkov toho, čo sme si mysleli, že je francúzska kultúra. A je tu i Mathieu a Piaf. Tej vzdali hold a bol to najkrajší okamih inak veľmi pokazeného večera. Oslava ľudskej vôle a víťazstva nad sebou samým, nad chorobou a slabosťou, až som im mal chuť odpustiť to všetko predtým. 

No, nezačalo to šťastne a tak i pokračuje ďalej. Po kontroverznej noci prišlo ráno a začalo sa športovať. A tu som na rozdiel od francúzskej kultúry ako ryba vo vode. A tomu silovému športu rozumiem veľmi dobre.  Veď som v živote namiesil nejaké to železo. Nikdy by som si nešiel pomeriavať bicepsy ani benchpress so ženou. To sú také neporovnateľné kategórie, že sa to proste ani nepatrí. Nuž a prásknuť dámu do držky, prepytujem, to bolo až do tejto olympiády čosi nepredstaviteľné. Nielen negalantné - ipso facto nefrancúzske (francúzske sa v mojom svete doteraz rovnalo slovu galantné), ale rovno trestné. Avšak francúzska olympiáda búra všetky tabu. Woke kultúra, ktorá priamo revolucionársky volá po rozborení sveta starého základu, otvorila všetky stavidlá a do ringov vypustila na vyplašené dievčence, ktorým sa zachcelo chlapského športu, naozajstných chlapov, komicky upravených aspoň trochu na ženy (asi expertmi v kategórii drag queen z ceremoniálu). Až teraz si uvedomujem, ako sa museli ženským boxerkám triasť kolená, keď sa z lodí dívali na defilujúcich účastníkov satanskej Poslednej večere, pardón, Slávnosti bohov, ktorí úplne zatienili nástupy športových výprav, keď si uvedomovali, aké ľahké je urobiť z chlapa babu.

„Nerozumiete francúzskej kultúre,“ hovorili nám s intelektuálnou pýchou novodobých ubermenschov.

„Choďte do čerta!“ odpovedám im. „Chlapa od baby ešte rozoznám, aj keď na tom ceremoniáli to nebolo vôbec jednoduché. A keď sa oháňate tým, že by olympiáda mala byť prostá akýchkoľvek ideológii a náboženstiev, tak prečo ste na jej úvod nechali odslúžiť  čiernu omšu woke náboženstva? A prečo to celé pokračuje podivnou ukážkou, čo všetko je možné, keď sa zdravý rozum skloní pred akousi ideológiou."

Kde sú teraz znalci všetkého francúzskeho? To sa patrí mlátiť ženy? Pošlite ma pokojne do stredoveku. Rád sa tam vrátim, lebo to bol práve stredovek, kedy sa sformovali princípy rytierskej galantnosti k ženám a muži ich nemlátili po hlave, ale kvôli úsmevu a kvetinke od vyvolenej boli ochotní sa nechať dokaličiť v rytierskych zápasoch.

Ale niečo francúzske na celom tom cirkuse predsa len bude. Nezačalo to všetko náhodou útokom na Bastillu?