Posledná večera na olympiáde, jej skryté posolstvo a rozvadení kresťania

„Včerajší otvárací ceremoniál, ktorý zorganizoval COJOP (Komitát organizácie olympijských hier v Paríži 2024), ponúkol celému svetu niekoľko nádherných okamihov krásy a radosti, bohatých na emócie a všeobecne uznávaných. Žiaľ, súčasťou ceremoniálu boli aj SCÉNY VÝSMECHU A ZOSMIEŠŇOVANIA KRESŤANSTVA, ČO NÁS HLBOKO MRZÍ. OLYMPIJSKÝ SVIATOK ĎALEKO PRESAHUJE IDEOLOGICKÉ PREDSUDKY NIEKOĽKÝCH UMELCOV.“ Takto zareagovali biskupi Francúzska na jednu krátku pasáž z dlhého štvorhodinového otváracieho ceremoniálu olympiády v Paríži. Samotný autor ceremoniálu poprel inšpiráciu Leonardovou Poslednou večerou. Avšak jedna z protagonistiek scény sama dala na Instagram scénu do súvisu s Poslednou večerou a pridala aj hrdý komentár "Yes, yes, gay New Testament“. O tom, aké ideologické pozadie je za týmto ceremoniálom, sa dočítate v tomto blogu. Ale aj o tom, ako sa tvorcom ceremoniálu podarilo opäť rozvadiť kresťanov.

Rozličné reakcie sprava doľava

Mons. Emmanuel Gobilliard, biskup v meste Digne a delegát Katolíckej cirkvi vo Francúzsku pre olympijské hry 2024, povedal: „Spolu s biskupmi sme sa snažili zachovať upokojujúci tón. Keďže olympijský rámec je veľmi medzinárodný, táto sekvencia vyvolala veľmi silné emócie aj v zahraničí, ďaleko za hranicami Francúzska. V niektorých krajinách, ako napríklad v Spojených štátoch, ale aj v Japonsku a Maroku, to vyvolalo veľký šok.“ Najmä americkí biskupi a kňazi teraz v súvislosti s touto paródiou na Poslednú večeru vyzývajú na slúženie "kajúcich omší na odčinenie znesvätenia". Rozmanité reakcie to vyvolalo aj medzi samotnými katolíkmi vo Francúzsku: „niektorí kritizovali tlačovú správu za príliš "mäkký" tón, iní - vrátane jedného kňaza - sa chceli ospravedlniť riaditeľovi Thomasovi Jollymu za "urážku", ktorú náš zásah predstavoval, a spochybnili našu legitimitu vyjadrovať sa k tejto téme“, povedal Mons. Gobilliard.  Aj na Slovensku boli reakcie rozmanité, od veľkého pohoršenia, výziev k bojkotovaniu olympijských hier, ba znevažujúcich útokov na obezitu jednej z protagonistiek, až po hlasy, ktoré sa obuli do katolicizmu robiaceho zo seba opäť obeť a vyrába falošných nepriateľov. Jeden kňaz napísal, že cieľom umenia je predsa provokovať, Ježiša nazval "provokatérom", "vulgárnym a bulvárnym" teológom, teda ľudovým, pre širokú ulicu, pričom sa sám stal provokatérom a dodal: „Ak by dnes Ježiš znovu prišiel, celkom iste by sa k tej netradičnej „Poslednej večeri“ pridal. A možno by obišiel naše kostoly.“  

Ja som zareagoval na sociálnej sieti publikovaním reakcie francúzskych biskupov a posolstva pápeža Františka francúzskym katolíkom z konca júna, ešte pred započatím Hier. Jednému bývalému kňazovi sa aj to zdalo byť nemiestne. Vraj „ani tí umiernenejší kritici nepremeškajú príležitosť na reči o nebezpečenstve akejsi progresívnej ideológie, prípadne ešte aj o umení, ktoré vraj slúži progresivizmu. Opäť sa ukázalo, že mnohí žijú svoje kresťanstvo v nutkavej potrebe hľadať nepriateľov a neprajníkov. Táto fixácia na latentne prítomný boj je už priam náboženskou neurózou.“ Vraj je to prejav nedospelého kresťana. Samozrejme reakcie mnohých nie sú ani tak reakciami na to, čo sa reálne v Paríži udialo, ale sú skôr projekciou na frustrácie zo spoločenského a politického diania, z používania kresťanstva na politické ciele, či rigídneho, do seba uzavretého katolicizmu.

Opäť vyšlo najavo rozdelenie súčasných kresťanov

Tvorcom ceremoniálu sa tak okrem iného podarilo opäť rozvadiť kresťanov. V stredoveku boli kresťania v Európe (najmä v Nemecku a Taliansku) rozvadení na tzv. guelfov a ghibellinov. Príčina ich rozdelenia mala za dôsledok naozajstný politický zápas. Išlo o konflikt spôsobený krízou globálnych autorít, ktorými boli pápež a cisár. Ich politickým súperením sa rozdelili kresťania na ghibellinov, ktorí podporovali cisára ako autonómnu politickú moc, ktorá má riadiť politické rozdelenie moci v kresťanstve, nezávisle na pápežovi. Guelfovia boli kresťania, ktorí uznávali pápežskú autoritu aj nad svetskými panovníkmi. Avšak aj oni sa rozdelili na čiernych a bielych guelfov. Čierni guelfovia boli politicky podriadení pápežovi, kým bieli guelfovia, medzi ktorých patril aj Dante Alighieri, síce uznávali pápeža ako najvyššiu autoritu kresťanstva, ale v politických záležitostiach hlásali istú politickú autonómiu. Mnohí sa však pridávali k jednotlivým skupinám nie z presvedčenia o globálnych autoritách, ale pre jednotlivé čiastkové záujmy, často jednoducho ako prostriedok k dosiahnutiu postavenia a moci. No rozdelenie predznamenávalo politický zápas, ktorý kresťanský svet čakal v nasledujúcich storočiach – emancipáciu politickej moci od náboženstva v procese tzv. sekularizácie, čo viedlo napokon k sekulárnym štátom, ako ich poznáme dodnes. Ale zápas o vzťah náboženstva so sekulárnym svetom, ktorý sa stále viac vzďaľuje kresťanstvu, sa neskončil.

Dnes sú kresťania tiež rozdelení na dve rozhádané skupiny a ich postoje sa prejavili aj v reakcii na Ceremoniál: kresťania sympatizujúci s moderným svetom, ktorí sa s ním snažia viesť dialóg a chcú sa s ním priateliť, hľadia naň so sympatiou, a kresťania odmietajúci moderný svet ako protikresťanský, ktorí sa naň pozerajú s podozrievaním. Či ich už nazvame konzervatívnymi a pokrokovými, pravicovými alebo ľavicovými, na tom nezáleží. II. vatikánsky koncil zasadol, aby hľadal, aký postoj má zaujať kresťan hľadajúci svoje miesto v modernom svete. Koncil upozorňuje na nebezpečenstvá jedného i druhého prístupu. Koncil pozýva k otvorenosti, k priblíženiu sa k modernému svetu a jeho kultúre, pozýva vydávať signály priateľstva a k prekonaniu uzatvorenosti voči modernému svetu. Avšak nie je naivný, kriticky pomenúva aj omyly moderného sveta, slepé uličky, do ktorých sa vydáva. Obávam sa, že ide o jednu z najnáročnejších výziev pre kresťanstvo, aby dokázalo viesť krok so sekularizovaným, pluralitným a stále viac odkresťančeným svetom, ale aby pritom nestratilo svoju identitu, neprestalo byť kultúrne tvorivé a nevzdalo sa evanjelia Ježiša Krista. Obávam sa, že kresťania, čo to dokážu, budú pranierovaní raz jedným, raz druhým táborom. 

Dnes sú kresťania tiež rozdelení na dve rozhádané skupiny a ich postoje sa prejavili aj v reakcii na Ceremoniál: kresťania sympatizujúci s moderným svetom, ktorí sa s ním snažia viesť dialóg a chcú sa s ním priateliť, hľadia naň so sympatiou, a kresťania odmietajúci moderný svet ako protikresťanský, ktorí sa naň pozerajú s podozrievaním.

Preto som sa rozhodol napísať tento blog. Nie som stúpencom obranného katolicizmu, ktorý využije každú príležitosť, aby sa dištancoval od zlého sekulárneho sveta a urobil zo seba obeť, ani politického katolicizmu, ktorý nevie žiť v pluralitnej spoločnosti, a snažím sa nepodľahnúť ani rigidnej nábožnosti, ktorá má tendenciu nanucovať a nie priťahovať. No v tomto prípade súhlasím s umierneným, ale jasne odmietavým stanoviskom francúzskych biskupov. Nie som ani naivný a nekritický. Vo Francúzsku, kde pravidelne každý rok horí niekoľko kostolov, kde bol zabitý kňaz priamo pri oltári, kde drzým ideologickým aktivistom nič nie je sväté a neraz vtrhnú bez okolkov i do posvätného priestoru, nie je namieste hovoriť o náboženskej neuróze. Žiaľ, nenávisť a odpor voči kresťanom až veľmi často vytvárajú aj niektorí kresťania, najmä tí kochajúci sa v moci, keď obraňujú kresťanstvo nesprávnym spôsobom a z nesprávnych dôvodov. Francúzske dejiny ponúkajú scenár, ktorá sa ľahko môže zopakovať aj u nás. Pompézne zneužívanie politickej moci a náboženstva zo strany francúzskeho panovníckeho dvora na začiatku novoveku vytvorilo v ľude nenávisť, ktorá sa potom obrátila aj proti bohabojným, úprimným a autentickým kresťanom v besnení teroru Francúzskej revolúcie. Dnes robia veľmi zlú službu kresťanstvu populisti, ktorí využívajú frustráciu mnohých kresťanov, a dostávajú sa tak k moci ako údajní ochrancovia kresťanských hodnôt. Raz sa to opäť môže otočiť aj proti kresťanom, ktorí s tým nič nemajú. Ale nemaľujme čerta na stenu a pozrime sa na fakty. Mali umeleckí tvorcovia otvárajúceho ceremoniálu "ideologické predsudky" a išlo "výsmech a zosmiešňovanie kresťanstva"? 

Vo Francúzsku, kde pravidelne každý rok horí niekoľko kostolov, kde bol zabitý kňaz priamo pri oltári, kde drzým ideologickým aktivistom nič nie je sväté a neraz vtrhnú bez okolkov i do posvätného priestoru, nie je namieste hovoriť o náboženskej neuróze.

Scénograf Thomas Jolly a jeho snaha o inkluzívnosť

„Chcel som byť teatrálny, aby som vzdal hold teatrálnosti veľkých bábok,“ reagoval tvorca umeleckého programu, rodák z normandského Rouen, scénograf Thomas Jolly. Le Théâtre du Grand-Guignol, teda divadlo veľkých bábok, bolo divadlo v parížskej štvrti Pigalle. Od svojho otvorenia v roku 1897 až do svojho zatvorenia v roku 1962 sa špecializovalo na naturalistické hororové predstavenia. Jeho názov sa často používa ako všeobecné označenie pre grafickú, amorálnu hororovú zábavu, žáner populárny od alžbetínskeho a jakobínskeho divadla. Cieľom týchto šokujúcich  predstavení bolo naplniť divákov silnými "pocitmi" niečoho, vzrušenia. Prvky tejto teatrálnosti na parížskom ceremoniáli boli zjavné, od veľkých ľudských "bábok" Márie Antoinetty s odseknutou hlavou v ruke až po scénu Dionýzovskej hostiny, ktorá vyvolala také búrlivé reakcie. To je koniec koncov cieľom tohto typu teatrálnosti. Nebudem polemizovať o tom, aké mal Thomas Jolly úmysly. Je správne si vysvetľovať konanie iných vždy v dobrom. Do hlavy ani do srdca mu nevidíme. Nezdá sa, že by jeho doterajšie pôsobenie prezrádzalo nejakú zlomyseľnosť voči kresťanom. Narodil sa v Rouen, meste, kde upálili sv. Janu z Arku a chodil do lýcea, ktoré nesie jej meno. Niektorí videli v mechanickom jazdcovi na Seine práve Pannu Orleánsku, hoci podľa slov samotného Thomasa Jollyho ide o „stelesnenie Sequany, bohyne parížskej rieky Seiny, a ide o symbol odporu“. A teda sa podľa jeho vlastných slov neinšpiroval postavou svätej Jany z Arky.

Zdá sa, že Jolly nie je nadšeným ctiteľom kresťanskej patrónky Francúzska, ani symbolov kresťanských dejín Francúzska, ale skôr sa obracia k symbolom pohanstva. Podobne poprel inšpiráciu Leonardovou Poslednou večerou: „Vyšli sme si skôr vytvoriť veľký pohanský festival, spojený s bohmi Olympu... Olympu... Olympismu. Myslím, že to bolo celkom jasné: máme na stole Dionýza, (...) pretože je to predovšetkým gréckym mytologickým bohom osláv; bohom vína, ktoré je jedným z klenotov Francúzska“. Zdá sa, že Jollymu sa dá veriť vyjadrenie, ktorým sa neskôr obhajoval: „Nikdy vo mne ani v mojej práci nenájdete túžbu niekoho zosmiešňovať alebo očierňovať. Chcel som vytvoriť ceremóniu, ktorá lieči a zmieruje. Ak by naša práca bola použitá na to, aby sa za týmto momentom zjednotenia zrodilo nové rozdelenie, nová nenávisť (...), potom by to bola veľká škoda." Jolly síce nepovažuje kresťanské dejiny Francúzska za inšpiratívne, skôr pohanskú mytológiu, Francúzsku revolúciu a imponuje mu šokujúca teatrálnosť veľkých bábok, ale nechcel nikoho priamo uraziť alebo zosmiešniť. „Včerajší večer bol o republikánskych myšlienkach, inklúzii, starostlivosti, veľkorysosti a solidarite.“ Jeho ideovým zámerom vraj bolo osláviť diverzitu,  podporiť toleranciu, ukázať inklúziu, teda prijatie ľudí rozličných kultúr, farieb pleti, rôznych sexuálnych a rodových identít a vzdať hold hodovaniu a francúzskej gastronómii. Poukázal na francúzske hodnoty "slobody, rovnosti a bratstva", ktoré vyjadril takto: „Vo Francúzsku máme právo milovať, koho chceme. Máme právo nebyť veriacimi. Máme veľa práv a to som chcel povedať.“

Laicistické predsudky voči kresťanstvu

„Vo Francúzsku máme právo milovať, koho chceme. Máme právo nebyť veriacimi. Máme veľa práv a to som chcel povedať.“

Nebolo teda po nejakej ideológii a zosmiešnení kresťanstva ani stopy? Práve v ostatnej citovanej vete vyjadril podstatu svojho postoja tzv. francúzskeho laicizmu, na ktorý sú Francúzi mimoriadne hrdí. Znamená nielen „právo byť neveriacim“, ale úplné oddelenie verejného života od náboženského. A ako uvidíme vzápätí, podľa neho má právo robiť si aj s náboženskými symbolmi, čo chce. Novovek je charakterizovaný postupnou sekularizáciou, teda potvrdením autonómie politického života od náboženstva, v európskom kontexte najmä od kresťanstva. A so sekularizáciou sa vyrovnala aj Cirkev. Laicizmus však chce oslobodiť verejný, spoločenský a kultúrny život od akéhokoľvek odkazu na kresťanstvo a odmieta akúkoľvek náboženskú inšpiráciu, až sa z neho vytvára predsudok voči náboženstvu Keď som bol nejaký čas vo Francúzsku, nadobudol som dojem, že francúzsky laicizmus nemá predsudky voči náboženstvu vo všeobecnosti, ale najmä voči kresťanstvu. A potvrdil mi to môj francúzsky bratranec, ktorý je agnostik a nemožno ho obviniť z katolíckeho viktimizmu. Avšak takýto predsudok voči kresťanstvu je sám o sebe ideologický. Sekularizácia je v zdravej miere v demokracii Cirkvou prijatá ako dobrá. Laicizmus je však ideologicky antikresťanský. Vyjadril to trefne pápež František: „„Ak máme uvažovať nad prepojením náboženstva a oblasti verejného života, treba rozlišovať rozličné spôsoby jeho uskutočnenia. Tak intelektuáli, ako aj žurnalistické komentáre často upadajú do neotesaných a málo akademických zovšeobecnení, keď hovoria o chybách náboženstiev, a nedokážu rozlíšiť, že nie všetci veriaci – a všetci náboženskí predstavitelia – sú rovnakí. Niektorí politici túto nejasnosť zneužívajú na ospravedlnenie diskriminačných zákrokov. Inokedy zasa dochádza k podceňovaniu spisov, ktoré vznikli v prostredí náboženského presvedčenia; a zabúda sa na to, že klasické náboženské texty môžu obsahovať význam adresovaný všetkým epochám a majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť. Sú však nedocenené pre krátkozrakosť racionalizmov. Je rozumné a inteligentné postaviť ich do tieňa len preto, že sa zrodili v kontexte určitej náboženskej viery? Nesú v sebe hlboko humanistické princípy, ktoré majú racionálnu hodnotu, aj keď sú preniknuté náboženskými symbolmi a doktrínami“ (Evangelii gaudium, č. 256)

Zdá sa, že Jolly nemá inú vinu, len typicky laicistický prístup, teda má predsudok voči kresťanstvu. 

Žiaľ, tieto laicistické antikresťanské predsudky sa prejavujú aj v umení. Zdá sa, že Jolly nemá inú vinu, len typicky laicistický prístup, teda má predsudok voči kresťanstvu. To je samozrejme ideologicky motivovaný prístup, na ktorý má síce v pluralitnej spoločnosti právo, ale nemá právo ho prezentovať na olympiáde. Je paradoxné, že Jolly túži po inklúzii všetkých, okrem kresťanov. Odkaz na kresťanstvo, ktoré dalo Francúzsku identitu v Európe, by ste v ceremoniáli ťažko hľadali. Zato nechýbala Francúzska revolúcia, parížska bohyňa Seiny, či Dionýzios, patrón pohanských orgií, ktorý vraj má byť symbolom francúzskeho gurmánstva. Na kresťanské korene francúzskeho gastronomického umenia  v benediktínskych kláštoroch, kde vzniklo dokonca aj francúzske šampanské sa akosi zabudlo. Ale aj toto všetko by som dokázal prehliadnuť. Ale skutočne sa na tom ceremoniáli nič také zlé nestalo? Stalo. A hneď to preukážeme faktami.

"Le-gen-dár-na" Posledná večera

Thomas Jolly poprel, že by jeho "hostina" bola inšpirovaná slávnou Leonardovou Poslednou večerou. V umeleckých kruhoch poznačených laicizmom, ktorý sme práve popísali, sa niet čo diviť. Tu nejde o to inšpirovať sa kresťanským dielom, ale ho nahradiť. Ukázať, že je už prekonaný. A to je ďalšia farba antikresťanského predsudku, farba ideológie pokroku, ktorá sa vinie dejinami novoveku. Je to predsudok, že nové je lepšie, že staré je prekonané novým. A je antikresťanský. V podstate ide o starý antikresťanský blud gnosticizmu. Táto revolučná gnóza sa predstavuje ako pokus naplniť prísľuby o spáse, ale spôsobom úplne uzavretým v histórii, pričom sľubuje nastolenie nového sveta prostredníctvom skupiny osvietených revolucionárov, ktorí sú presvedčení, že reprezentujú Históriu. Takýto gnosticizmus nájdeme u katarov v stredoveku,  a v rozličných formách v novoveku u jakobínov, marxistov, leninistov. Tento druh uctievania pokroku má v sebe základný predsudok voči kresťanstvu, ktoré je vraj brzdou pokroku.

Inšpirácia Da Vinciho Poslednou večerou je teda delíriom večne urazených katolíkov? Fakty hovoria niečo iné. Historik Patrick Boucheron, ktorý je profesorom na Collège de France a jedným z autorov, ktorí spolupracovali s Jollym na príprave otváracieho ceremoniálu olympijských hier, v jednom rozhovore uviedol, že odkaz na Poslednú večeru bol "podprahový" a že v scenári ceremoniálu sa táto epizóda z evanjelia nespomína. Usporiadanie tanečníkov skutočne pripomínalo Poslednú večeru, rovnako ako aureola na hlave dídžejky v strede scény. Na účte X (Twitter) francúzskej verejnoprávnej televízie France Télévisions, ktorá obrad vysielala, bola scéna nazvaná "Cène LÉ-GEN-DAIRE", čo znamená "Le-gen-dár-na Posledná večera", keďže vo francúzštine sa slovo "cène" používa len na označenie Poslednej večere. Príslušný tweet bol neskôr po kontroverzii vymazaný.

Na účte X (Twitter) francúzskej verejnoprávnej televízie France Télévisions, ktorá obrad vysielala, bola scéna nazvaná "Cène LÉ-GEN-DAIRE", čo znamená "Le-gen-dár-na Posledná večera", keďže vo francúzštine sa slovo "cène" používa len na označenie Poslednej večere. 

Ale ideový zámer tejto "večere", tejto "hostiny", naplno odhalila jedna z protagonistiek sediaca v strede výjavu s akousi aureolou na hlave, ktorú vytvoril dizajnér Flávio Juán Núñez. Ide o Barbaru Butch, známu francúzsku dídžejku a aktivistku za práva lesbických žien, ktorá sa na svojom profile na Instagrame po ceremoniáli podelila aj o príbeh, v ktorom scénu prirovnala k Poslednej večeri, konkrétne k slávnej verzii Leonarda da Vinciho. V príbehu, ktorý Butch zdieľala spolu s Fláviom Juánom Núñezom, dizajnérom, ktorý navrhol a vyrobil čelenku pripomínajúcu aureolu, sa v angličtine píše: "Oh yes! Oh yes! The gay New Testament!" (ó áno, áno, Nový gay zákon). Tu má laicistická a progresivistická ideológia prítomná na ceremoniáli, ktorú odsúdili francúzski biskupi, svoj výpovedný vrchol! Ježišova nová zmluva lásky medzi Bohom a ľuďmi, symbol Kristovej záchrany ľudstva, ktorá je podľa kresťanstva prameňom lásky, bratstva, jednoty a pokoja medzi ľuďmi, je prekonaná a nahradená novou zmluvou progresívnej revolúcie. Sám Thomas Jolly v už vyššie citovanej vete popísal svoj zámer: „Vo Francúzsku máme právo milovať, koho chceme. Máme právo nebyť veriacimi. Máme veľa práv a to som chcel povedať.“ Má právo si to myslieť, má právo o tom hovoriť, ale nemá právo na to použiť kresťanské symboly, a zneužiť na to Olympiádu. Butch si neodpustila zverejniť svoje zmýšľanie a skryté zámery tohto zobrazenia. Máme sa nad to povzniesť? Iste, napokon to aj urobíme. Ale máme tomu tlieskať? Nemáme byť kritickí? Iste, reakcie boli rozličné, aj neurotické. Niektorí kresťania už prestali byť citliví na symboly, lenže symboly vyjadrujú Toho, ktorého milujeme, ktorému  veríme a v ktorom máme nádej. Zdá sa, že títo umelci rozumejú sile symbolu viac, ako mnohí kresťania. Pre kresťanov v Jollyho inklúzii nie je miesto, nahrádza ho drag queen hostina nového pokroku, ktorý nezastavia ani kresťanskí tmári. To je posolstvo tejto scény, z ktorého sa tvorcovia ešte aj pokrytecky vyviňujú, lebo nemali úmysel nikoho uraziť. Pritom z homofóbie je dnes obvinený už kde-kto. Tam nikoho nezaujíma, či mal v úmysle uraziť queer ľudí. A organizátori radšej znesú pobúrenie miliónov kresťanov, než by mali uraziť politickú korektnosť, ktorú diktuje spomínaný laicizmus a progresivizmus. Samozrejme, väčšina organizátorov na tom nenesie vinu, len sa tomu mlčky prizerajú, lebo to diktuje politická korektnosť, ktorej sa neodvážia protiviť.

V príbehu, ktorý Butch zdieľala spolu s Fláviom Juánom Núñezom, dizajnérom, ktorý navrhol a vyrobil čelenku pripomínajúcu aureolu, sa v angličtine píše: "Oh yes! Oh yes! The gay New Testament!"

v Olympijskej charte sa výslovne uvádza, že sa nesmú vyjadrovať žiadne politické, ideologické ani náboženské názory.

Umelci majú samozrejme právo na svoje názory a presvedčenia, ale nemajú právo pritom zosmiešňovať iné presvedčenia, a nemajú ani právo zneužívať na šírenie svojich ideologických presvedčení jednu z najdôležitejších celosvetových medzinárodných udalostí, akou sú Olympijské hry. Olympijské a paralympijské hry sa konajú vo veľmi špecifickom rámci, keďže v Olympijskej charte sa výslovne uvádza, že sa nesmú vyjadrovať žiadne politické, ideologické ani náboženské názory. Predstavme si, žeby súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo posolstvo, že jedinou správnou cestu k bratstvu všetkých ľudí je katolícke kresťanstvo. To by sa len spustila lavína hejtu. V mene oslobodenia sa od kresťanstva sa táto ideológia predstavuje ako jediné povolenie myslenie, ktoré privedie ľudstvo k láske, porozumeniu, jednote a bratstvu. Podobné univerzalistické vízie mali aj totalitní ideológovia. Spomeňme si na slávne „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ Áno, hľadáme spôsob, akým spojiť všetkých ľudí do bratstva, aby sme mali schopnosť prekonať každé rozdelenie, každý konflikt. A Olympijské hry sú k tomu príležitosťou. Obávam sa, že tadiaľ, ako to predviedli títo umelci, cesta nevedie. 

Zneužitý ceremoniál nesmie pokaziť olympijskú príležitosť k bratstvu

Nuž, zámer scénografa očareného teatrálnosťou veľkých bábok je splnený. Jeho túžba ohúriť svet sa podarila a svet nezabudne na najbláznivejší olympijský ceremoniál od čias de Coubertina, ktorého spolupracovníkom pri zakladaní Olympijských hier bol mimochodom dominikánsky rehoľník Henri Didon, ktorý vymyslel aj motto olympijských hier (Citius, Altius, Fortius – rýchlejšie, vyššie, silnejšie). Súhlasím, že máme ešte veľa práce na tom, aby sme sa učili bratstvu a pravej inklúzii aj my kresťania, aby sme otvorili obranný val defenzívneho katolicizmu a viktimizmu, do ktorého sa zatvárame. Áno, verím, že môžeme vytvárať skutočné bratstvo, so všetkými, v pravej inklúzii, aj s queer ľuďmi, aj s antiklerikálmi. Ale nemyslím si, že táto scéna, plná predsudkov, tomu pomohla. A nepomôže tomu ani nanucovanie všetkým jediného povoleného myslenia, jediného povoleného spôsobu inklúzie queer ľudí. Mons. Gobillard povedal, že niektorí homosexuálni katolíci mu napísali, že sa ich dotklo, že boli spájaní s víziou nespútanej sexuality (najmä v scéne s párom), ktorú nezdieľajú. Iní chceli podporiť Thomasa Jollyho. Aj v takýchto situáciách, ako je kontroverzia ohľadom ceremoniálu, treba viesť dialóg, ale kritický. Nemyslím si, že je prejavom nezrelosti a nedospelosti nás kresťanov nejasať nad týmito ideologickými srandičkami a výsmechom umelcov, ktorí zneužili príležitosť, aby sa zviditeľnili pred miliardou divákov počas jednej z najdôležitejších svetových medzinárodných udalostí. Pre nás zostáva Posledná večera, či už namaľovaná Leonardom alebo kýmkoľvek iným, symbolom toho najdrahšieho, čo máme, Krista, ktorý je bohočlovekom, zmluvou medzi Bohom a ľuďmi a skutočným zdrojom našej nádeje. A máme právo upozorniť na to, že nám nie je ľahostajné, ako s týmto symbolom narábajú ľudia vo verejnom priestore, akým je Olympiáda.

Obe strany kresťanov majú svoje dobré dôvody, ale aj svoje slabé a povrchné miesta. 

Zdá sa, že rozdelenie medzi kresťanmi v postoji k modernite rastie a prehlbuje sa. Aj na Ceremoniál reagovali kresťania podľa svojho postoje k modernite. Obe strany majú svoje dobré dôvody, ale aj svoje slabé a povrchné miesta. Sú takí, ktorí v láske ku svetu robia kompromisy a zrádzajú Evanjelium. Iní sú zasa skôr prorokmi nešťastia ako hlásateľmi Evanjelia a svojou uzatvorenosťou sa stávajú brzdou evanjelizácie moderného sveta. Potrebujeme však včetci viac načúvať Koncilu, aby sme seriózne, a nie povrchne hľadali svoje miesto v modernom svete a vernosť Kristovi. Nemáme zradiť ani Krista, ani tento svet. Máme hľadať spôsoby, akými chce Kristus pôsobiť v tomto modernom svete. Kvôli nesprávnym postojom, ktoré nachádzame v jednom či druhom tábore, si máme tendenciu vytvárať predsudky. Svätí na konci stredoveku a na prahu novoveku boli veľkí zmierovatelia, ktorí sa snažili hľadať bratstvo a prekonávať antagonizmy. Aj dnes potrebujeme túto synodalitu, snahu o spoločné kráčanie, vzájomné načúvanie, bez príliš rýchleho posudzovania a hodnotenia. Nechcem ani nekriticky tlieskať, ani škrípať zubami, chcem sa pokúšať viesť kritický dialóg. A zdržujem sa príliš rýchleho odsúdenia tých, ktorí majú iní názor. Na ich názore vždy totiž je niečo dobré. Ale nesmieme zabúdať, že aj moderný svet potrebuje zachrániť. A potrebuje Kristovu záchranu!

Nemáme zradiť ani Krista, ani tento svet.

A preto sa pridávam k reakcii francúzskych biskupov. Našťastie, ako s pokojom a rozvahou napísali, ceremoniál „ponúkol celému svetu niekoľko nádherných okamihov krásy a radosti, bohatých na emócie a všeobecne uznaných a olympijský sviatok ďaleko presahuje ideologické predsudky niekoľkých umelcov“. Nech nezanikne v tomto hurhaji dôležité olympijské posolstvo mieru pápeža Františka: „Olympijské hry, ak sú skutočne "hrami", môžu byť preto výnimočným miestom stretnutia národov, dokonca aj tých najnepriateľskejších. Päť prepletených kruhov predstavuje tohto ducha bratstva, ktorý by mal charakterizovať olympijské podujatie a športové súťaže vo všeobecnosti. Preto dúfam, že olympijské hry v Paríži budú pre všetkých, ktorí prichádzajú z celého sveta, neopakovateľnou príležitosťou na vzájomné objavovanie a oceňovanie sa, na odbúravanie predsudkov, na posilnenie úcty tam, kde vládne opovrhovanie a nedôvera, a priateľstva tam, kde vládne nenávisť. Olympijské hry sú vo svojej podstate o mieri, nie o vojne.“