Olympiáda: Francúzi to s LGBTI prehnali

Na celom svete zrejme neexistuje kultúrna udalosť, ktorá by dokázala zaujať tak obrovské publikum svetovej populácie a bola prenášaná do toľkých krajín sveta s tak masovým publikom, ako je práve olympijský otvárací ceremoniál. Tento ceremoniál trvá pri tom hodiny, na rozdiel od krátkych kultúrnych vložiek pri finále amerického superbowlu, majstrovstvách sveta vo futbale, odovzdávaní oskarov a podobne. V minulosti existovali snahy vytvárať televíziou prenášané nevídané celosvetové koncerty najväčších hviezd planéty s charitatívnym posolstvom, napríklad pomoc pre Afriku, čo sa aj podarilo a koncert sledoval obrovský počet ľudí z rôznych kútov sveta, no tento koncept sa dlhodobo neujal. Organizátori otváracieho ceremoniálu olympijských hier tak majú svetový monopol v možnosti predviesť svoju športovo-kultúrno-spoločenskú teatrálnu šou celému svetu s množstvom historických, politických a spoločenských odkazov.

Francúzsko predviedlo skvelú šou v ktorej odznelo množstvo cenných odkazov pre svet. Francúzsko je úžasná krajina s neuveriteľnou históriou, kultúrou a kreativitou s celosvetovým dopadom na formovanie dejín ľudstva, vrátane dnešnej Európskej únie, či svojej frankofónnej časti sveta s 30 štátmi, kde je francúzština úradným jazykom. Bez Francúzska by sme nemali Európsku úniu. Francúzsko zohralo významnú úlohu aj pri formovaní kresťanstva a katolíckej cirkvi do dnešnej podoby. Dejiny Francúzska v sebe niesli vždy aj silný politický odkaz krajiny, kde je Liberté (sloboda) a Égalité (rovnosť) jednou z priorít fungovania spoločnosti. Chvalabohu. Chvalabohu pre posilňovanie demokracie v celom svete, slobody jednotlivca, vrátane tej náboženskej a občianskej, ktorá nám tak chýbala v komunistickom režime. Chvalabohu pre boj s rasizmom, vykorisťovaním, postavením žien, ale aj ďalších ľudských práv. Vzhľadom na to, že žijeme v desaťročiach kedy celosvetovo prebieha zápas za zrovnoprávnenie práv homosexuálnej menšiny, nie je ničím prekvapujúce, že Francúzsko je medzi top krajinami, kde má LGBTI agenda vysokú podporu. Dokonca by sa dalo povedať, že nie je vôbec prekvapujúce, že francúzski tvorcovia veľkolepého celosvetového predstavenia, od ktorých sa dala očakávať snaha extravagantne zaujať a šokovať, zahrnú do programu aj odkaz na LGBTI problematiku. Otázka však znie, kde je únosná miera. Zrejme by nás neprekvapili jeden, či dva pár sekundové zábery v rámci módnej prehliadky aj na muža oblečeného v ženských šatách (drag queen), čím by táto ideologická záležitosť bola odfajknutá, no počet týchto mnohokrát silených záberov, dokonca často sa opakujúcich s tou istou pózou, ktorá už viackrát odznela, vrátane vysokého počtu takto sa predvádzajúcich osôb, bolo neúmerné a silené. Ak to mal byť festival rozmanitosti, rozmanitosť sa strácala práve neustále sa opakujúcou drag komunitou a silenou agendou. To všetko aj mimo paródie Da Vinciho obrazu Poslednej večere.  

Kde ostalo francúzske Égalité (rovnosť), kde by réžia rovnakým časovým priestorom dala šancu mnohým iným menšinám a sociálno-politickým témam, ktoré trápia nie len svet, ale aj konkrétne a veľmi silne krajinu galského kohúta? Kde je Liberté (sloboda), ak v prezentácii veľkolepého francúzskeho dejinného príbehu nebolo okrem záberov lešenia opravovaného Notre Damu adresnejšie spomenuté kresťanstvo a cirkev, ktoré k histórii Francúzska patria ako Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga? Európsku úniu, ktorá nás dodnes chráni pred vojnami, diktatúrami, fašizmom aj komunizmom založil francúzsky kresťanský politik Robert Schuman. Kde je povestné aj tretie francúzske Fraternité (bratstvo), ak v spoločnom dejinnom posolstve Francúzska ľudstvu chýba odkaz na francúzske kresťanské korene?

Toto však nie koniec príspevku. Lamentácia, zavrhnutie réžie ceremoniálu, doby, či celého Francúzska nestačí. Európa aj Slovensko Francúzsko potrebujú a je dobré, aby čerpali aj z jeho stáročiami nadobudnutého hmotného aj nehmotného bohatstva. Nestačí ani naše zjednodušené slovenské konzervatívne primknutie sa ku slovenským konzervatívnym hodnotám, k zbožnosti, či k odsúdeniu nepriateľského zlého sveta, ktorý už nie je taký aký býval. Máme byť soľou zeme. Soľou, ktorá mení chuť jedla a jedlo všetkým obohacuje a vylepšuje, nie soľou, ktorá vo svojej zatrpknutosti zvlhne v zabudnutej komore spolu s ďalšími pokazenými potravinami, či dokonca soľou, ktorá jedlo nikdy neobohacuje, ale za to sa rada nasype do rán. Potrebujeme sa zamyslieť ako sa dokážu ľudia z konzervatívnych a kresťanských rodín svojimi schopnosťami a tvrdou prácou presadiť vo vysoko konkurenčnom prostredí na všetkých postoch, vrátane umeleckej obce a preniesť svoj pohľad a hodnoty do sveta vo chvíli, kedy im na to dá svet priestor.

Možno raz dokonca aj na otváracom ceremoniáli olympiády organizovanej spolu s Poľskom, či Českom, ak nás na to spomínaní susedia, za ktorými začíname čoraz výraznejšie zaostávať, ešte vôbec budú potrebovať.       

(foto: nbcsports.com, out.com)