AD: Komunistický režim nám zobral vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Foto: pixabay.com

Som veľmi vďačná Postoju, že sa zaoberá skutočnými vnútornými problémami našej cirkvi. Necháva hovoriť svedectvá z viacerých strán a hľadá spravodlivé hodnotenie našej cirkevnej minulosti. 

Moja osobná skúsenosť s hnutím Nazaret, ľudovým pomenovaním beňovcami, sa zakladá iba na okrajovom poznávaní ich aktivít, napriek tomu v čase tvrdej komunistickej indoktrinácie vzbudili vo mne veľký záujem. 

Chcela by som ale zdôrazniť, že akékoľvek pravdivé hodnotenia musia vychádzať z kontextu doby, v ktorej sme žili. Prihlásenie sa k cirkvi znamenalo totálne vylúčenie zo spoločenského života. Prihlásenie detí na náboženstvo znamenalo pre dieťa a celú rodinu zaradenie do poslednej spoločenskej kategórie. Dieťa navštevujúce náboženskú výchovu bolo diskriminované, vylúčené z kolektívu, nesmelo sa zúčastňovať výletov a iných školských aktivít. 

Túto jeho nezaslúženú menejcennosť mohli kompenzovať iba jeho vlastní rodičia hlbokou vierou a posilňovaním sa v určitých skupinách s inými postihnutými rodinami. Preto rodinný princíp spoločenstva bol dobrou voľbou a určitým spôsobom aj nevyhnutnosťou. 

Berme do úvahy aj socialistickú morálku, ktorá vôbec nevychádzala v ústrety zdravému rodinnému životu. Komunistický interrupčný zákon podporoval promiskuitu a znižoval pôrodnosť. Bezbožná morálka vytláčala stále viac tradičné kresťanské základy rodiny. Šancu vychovať deti vo viere mali naozaj rodiny s mnohými deťmi pod vedením kňaza, čoho dôkazom sú mnohé súčasné kňazské povolania práve z týchto rodín. 

Jednoduchý štýl obliekania bez zbytočného odhaľovania sa mi zdal prehnaný, zvlášť keď sa vyžadovalo jeho prísne dodržiavanie. Neskôr som si uvedomila, že dôležitosť duchovnej stránky človeka je viac hodná povšimnutia. Odhaľovanie tela mali nahradiť iné prostriedky, akými sú dôstojné správanie, kultúrna spôsobilosť a zdravé sebavedomie.

Spisovateľ PuchalaKomunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Imrich Gazda

Mňa a moju rodinu pritiahla k spoločenstvu na nitrianskej Kalvárii túžba po meditačnej forme interpretácie Božieho slova, po čítaní a rozoberaní pápežových encyklík, ako aj presvedčivé zdieľanie jednotlivých členov spoločenstva. V tej dobe som ich vnímala ako znalcov Písma formovaných čítaním Písma a vedených na duchovných cvičeniach, ktoré sa konali v rodinných domoch v skrytosti a vždy za prítomnosti kňaza. 

Myslím si, že náboženská formácia v spoločenstvách Nazaret ďaleko presahovala možnosti náboženského rastu v danej komunistickej spoločnosti. Navyše, práca s Písmom zvyšovala ich vedomostnú úroveň bez ohľadu na povolanie jednotlivých členov. 

Zvlášť som oceňovala odvahu jednotlivcov stretávať sa a počítať aj s prípadnou perzekúciou. Sledovaním ich spôsobu 
života sme sa učili odvahe vystúpiť z prúdu a riskovať aj stratu zamestnania. 

Vystúpiť na vrchol nitrianskej kalvárie v auguste roku 1989 si vyžadovalo odvahu, ktorú nám práve členovia tohto spoločenstva dokazovali obetavou prípravou púte, ktorá sa zmenila na protest proti „umlčanej cirkvi“.

Ak hovoríme o vnútornej slobode hnutia Nazaret, tá bola predovšetkým daná slobodou zdieľania Božieho slova. Ak sa vlúdili do formácie rodín rigidné formy určujúce prehnané dodržiavanie nezmyselných pravidiel, bolo to dielo ľudskej túžby po sebadisciplíne a po neprispôsobeniu sa svetu. A v tej dobe, ako aj v každej dobe, Ježišove slová „žiť vo svete a nebyť zo sveta“ si hľadali svoje miesto. 

Je to výzva aj pre súčasného kresťana. Ako my vnímame Božie slovo. Ak žijeme vo vonkajšej slobode, ešte to neznamená, že o vnútornú slobodu nemôžeme ľahko prísť, ak hľadáme kompromisy so svetom. 

Hnutie Nazaret hľadalo cesty, ako uchovať rodinu ako nositeľku života a ochrankyňu zachovania viery. Ak sa dopustili chýb, bolo to v rámci daných možností pre nich tá najschodnejšia cesta. Pre nás by zatiaľ malo stačiť to, že po ovocí ich poznáte.