Boli sme v kine

Boli sme v kine

Včera sme boli s manželkou po dlhšom čase v kine. Mala narodeniny a tak som vybral romantický film a podľa traileru som usudzoval, že by nemuselo ísť o plytkú a hlúpu romantiku. Film bol pekný. Mal iba jednu chybičku krásy, ktorú sme spoznali až na konci – bol jednou dlhou reklamou na eutanáziu.

Najskôr som si hovoril, že to máme iba smolu. Ideme raz začas do kina a narazíme práve na film normalizujúci eutanáziu – ako keby som toho nemal dosť pri mojich pro-life aktivitách. Ale zdá sa, že sme „netrafili“ iba tento film, ale celé naše historické obdobie. Ak v dnešných kinohitoch nenarazíte na sympatického homo, trans či inter-sexuála alebo na súcitiaceho človeka podajúceho vyslobodzujúcu smrteľnú injekciu, je to skôr výnimka ako pravidlo.

Film Predtým, ako som ťa poznala (Me before You) je v skratke o tom, ako opatrovateľka – obyčajné chudobné dievča – rozveselí  život paralyzovaného bohatého mladíka na vozíčku. Napriek tomu, že dievča prinesie do jeho života svetlo, on neupustí od svojho zámeru spáchať asistovanú samovraždu. Samozrejme, záver je štylizovaný tak, aby mal divák pre mladíkovo rozhodnutie porozumenie a možno aj, aby ho v duchu pochválil, aké bolo rozumné a altruistické.

Nemienim sa púšťať do etickej analýzy, lebo nechcem nudiť čitateľov vlastným vyhraneným názorom na eutanáziu či asistovanú samovraždu. Ale predsa by som chcel poskytnúť aspoň jeden dovetok, o ktorý boli diváci ochudobnení.

Autori filmu ukončili film síce krásne ale akosi neúplne – dojemnou rozlúčkou postihnutého s milovaným dievčaťom a s milovanými rodičmi a potom prestrihom na dievča v Paríži ako začína nový nezávislý život. Zámerne neukázali samotnú predčasnú smrť mladíka. Myslím, že nie je správne odoprieť divákom finále, ku ktorému celý film smeroval. Preto chcem vás, ktorí ste boli v kine na tomto filme, poprosiť, aby ste si pozreli krátky úryvok (necelé 3 min.) z filmu Terryho Pracheta z asistovanej samovraždy jeho priateľa Petera Smedleyho. Pomôže vám ešte lepšie precítiť mladíkovo rozhodnutie...

A ešte naspäť k nášmu romantickému večeru. Napriek nádhernej kamere a záberom, dobrým dialógom, dobrým hereckým výkonom a vkusnej štipke humoru sme s manželkou odchádzali z kina s nepríjemným pocitom v žalúdku. Už sme sa nechávali pohltiť útrobami nákupného centra, keď sme sa ešte raz obzreli. Z kina odchádzalo aj pekné mladé dievča – na vozíčku. Čo si z filmu odnášala ona? A jej príbuzní a priatelia? Zostalo nám ešte blbšie a ešte smutnejšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo