Cancel culture na slovenký spôsob - prípad Végh a Alagič

V čase volebného moratória spomínané osobnosti zverejnili videá na podporu prezidentského kandidáta Petra Pellegriniho. Opačný tábor voličov spustil masívnu kritiku na ich osoby. Zapojili sa aj média, ktoré začali vytvárať obraz “podplatených” bábok, ktoré sú samozrejme platené Petrom Pellegrinim, resp. stranou Hlas.

Porušili volebné moratórium?

Nemožno jednoznačne tvrdiť, že bolo porušené volebné moratórium, keďže právny stav k roku 2022 bol taký, že za porušenie moratória sa nepovažovali prípady, ktoré sa týkajú bežnej komunikácie alebo bezplatných príspevkoch. Rovnako nie je dokázané, že tieto osoby prijali nejakú úhradu za príspevky. Príkladom článok od JUDr. Moniky Ivanovej (https://www.isamosprava.sk/clanky/volebne-moratorium/)

Nikoho však nezaujímalo, že neexistuje jediný legitímny dôvod považovať naratív “podplatených bábok” za pravdivý. Jediný dôvod bol, že podporili toho “nesprávneho” kandidáta, samozrejme nesprávneho podľa médií a mnohých novinárov, ktorí aktívne kopali za Ivana Korčoka. Slovami bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa začal “witch hunt” v preklade “hon na čarodejnice”.

Cancel culture v preklade “kultúra rušenia”

Spustila sa lavína “lustrovania” ich súkromných a pracovných životov. Tieto skutočnosti vyústili v prerušení spoluprác založených zmluvou s rôznymi spoločnosťami. V prípade Attilu Végha to bol Renault, v prípade Alagič zase Rauch. Treba upozorniť, ze tieto prípady majú svoje špecifiká. 

V prípade Alagič spolupráca nebola oficiálne započatá a teda neexistovala zmluva. Všetci však mali spoločne jedno - prišli o pracovné príležitosti, kvôli vysloveniu názoru. V demokratickej a slobodnej krajine, niečo také nemá miesto. Praktiky podobného typu musíme nechať v minulosti a ohradiť sa voči korporátnemu fašizmu, ktorí prúdi zo Spojených štátov.

Mnohé verejne činné osoby ako youtuber Exploited alebo novinár Marek Vagovič používali nezmyslený argument - firmy majú slobodnú voľbu rozhodnúť sa s kým budú spolupracovať. Firmy majú slobodnú voľbu rozhodnúť sa s kým budú spolupracovať avšak nemôžu diskriminovať svojich biznis partnerov, konkurentov alebo zákazníkov na základe politických názorov alebo akých koľkej iných dôvodov.

Majú slobodnú voľbu avšak rovnako slobodný sú aj ich spolupracovníci a zamestnanci. Nikto nie je rovnejší a korporáty majú povinnosť dodržiavať základne ľudské práva

.Prípad týchto osobností je ukážkovým príkladom tzv. “Cancel culture”, ktorá vznikla v Spojených štátov a ide ruka v ruke s korporátnym fašizmom. Netreba zabúdať na fakt, že fažismus nie je len pravicová ideológia existuje mnoho zahraničnej literatúry, ktorá do podrobna vysvetľuje ľavicový fašizmus ako formu autoritárskeho režimu ovládania inštitúcii a kolektívov, vrátane firiem. Na túto tematiku odporúčam knihu od Ben Shapiro - The Authoritarian Moment alebo knihu od Wayne Lapiere - Corporate Fascism. 

Prípad Végh

Attila Végh zverejnil pred takmer týždňom komunikáciu s manažérkou Renaultu, ktorá doslova napísala toto “Veľká nevôľa sa zniesla na Atillu. Čo by sa dalo ustáť. Ale budem úprimná, nie keď aj náš celý tím ľudí sme na opačnej strane. My, naši najbližší, naše “bubliny”. Následne pokračuje ďalej a zakončuje odstavec s vetou “Lebo z môjho pohľadu nejde o rešpekt voči inému názoru. Ale podpora strane, ktorá klame s krivá.”

V týchto pár vetách je doslova a dopísmená opísaná cenzúra, korporátny fašizmus, absolútne pošliapanie základných ľudských práv. Renault neukončili spoluprácu z dôvodu nejakého článku v zmluve. Nikto sme tú zmluvu nevideli a nevieme povedať, či tam takáto klauzula bola alebo nie. Tvrdiť teda, že určite porušil zmluvu je klamstvo, keďže zmluva nebola verejne prístupná.

Charta základných práv EÚ čl. 11, ods. 1: “Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastavať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.” 

Áno, súkromná firma nie je orgán verejnej moci avšak je právnickou osobou, ktorá uzavrela zmluvu s fyzickou osobou. Zmluva môže byť rozhodnutím súdu vyhlásená za neplatnú pokiaľ porušuje základné ľudské práva jednej zo zmluvných strán. 

V prípade Atillu Végha teda mohlo dôjsť k porušeniu § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o neplatnosti právneho úkonu, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu (v tomto prípade Ústave SR a Charte základných práv EÚ) alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 

Ústava SR v čl. 26 ods. 3 hovorí, že “Cenzúra sa zakazuje”. Mohli by sme argumentovať, že Renault svojím konaním porušil slobodu prejavu u Atillu Végha.

Prípad Alagič

Keďže v prípade Jasmíny Alagič podľa verejne dostupných informácii nebola podpísaná zmluva, bola len predbežná ústna dohoda bolo by náročné argumentovať vysloveným porušením zmluvy na strane Rauchu. Ak by sme sa nato však pozreli iného z pohľadu môžeme povedať, že došlo ku diskriminácii na základe politického názoru.

Zákaz diskriminácie je prejavom rovnosti, ktorá je základným pilierom ľudských práv ako celku. Prípad Alagič by som dala do nasledujúceho príkladu: Predstavte si, že niekto s vami odmietne spolupracovať iba z dôvodu, že ste Róm alebo homosexuál. Odmietne vás prijať do práce, pretože sa mu nepáčia Rómovia alebo homosexuáli.

Na Slovensku je platný tzv. Antidiskriminačný zákon, ktorý v § 2 ods. 1 menuje dôvody, na základe ktorých sa dopúšťate diskriminácie, je tam zaradený aj dôvod s názvom “politické alebo iné zmýšľanie”. Presne tento dôvod sa dá aplikovať na prípad ako pani Alagič tak aj pána Végha.

Následne tu máme ešte § 3 ods. 1, ktorý hovorí, že KAŽDÝ je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania či už v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, tak aj obchodných a iných.

Záver

Je úplne jedno, ktorých osôb by sa takéto situácie týkali, je jedno koho volili a aké sú. Protizákonne konanie bude protizákonným a nemorálne bude stále nemorálnym. 

Udivuje ma však, keď novinári ako je Marek Vagovič prikyvujú na vyslovenú diskrimináciu a cenzúru a používajú rovnaké taktiky, ktoré kritizujú u iných. Dokážem pochopiť, pokiaľ široká vejenosť len “zhltne” rýchlo varený názor, ktorý sa ponúka, nepochopím však, keď s takýmto názorom súhlasia aj odborníci a rozhľadení ľudia, ktorí vedia, že takéto prípady sú neprijateľné v hocijakom právnom štáte.