V rámci 62. zasadnutia výboru CEDAW (Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination against Women – Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien), ktoré sa konalo v Ženeve, Slovensko dostalo od Výboru CEDAW (OSN) hodnotiacu/odporúčaciu správu. Táto správa tak podozrivo pozná slovenské legislatívne prostredie týkajúce tzv. „sexuálnych a reprodukčných práv“, že sa mi žiadalo dopátrať sa ich informačných zdrojov. A tu začal celý „vtip“.
Čo o Slovensku napísali slovenské aktivistky
Správe CEDAW predchádzala tieňová správa slovenských aktivistiek . Zástupkyne troch občianskych združení do Výboru CEDAW pri OSN napríklad napísali, že:
Vrcholom tieňovej správy slovenských aktivistiek je kapitola, v ktorej sa sťažujú na uplatňovanie výhrady vo svedomí.
Autorky tieňovej správy žiadajú výbor OSN, aby sa opýtal slovenskej vlády napr. toto:
Slovenské liberálne aktivistky - autorky tzv. tieňovej správy odporúčajú pýtať sa slovenskej vlády napr. aj takúto absurdnosť:
„Aké sú dôvody narastajúcej úmrtnosti matiek pri pôrode za ostatných 10 rokov a čo mienite urobiť, aby táto úmrtnosť klesla?“
Štatistiky z Národného centra zdravotníckych informácií pritom hovoria o celosvetovom (i slovenskom) trende poklesu úmrtnosti matiek pri pôrode[1].
A ako napokon vyzerala následná záverečná správa Výboru CEDAW (OSN)?
Výbor CEDAW (kriticky) konštatuje, že na Slovensku prebehla silná kampaň mimovládnych organizácií, údajne hlavne náboženských, taktiež médií a politikov, ktorí obhajovali tradičné rodinné hodnoty a nadmerne zdôrazňovali rolu ženy ako matky. Slovenskej republike odporúča ratifikovať Istanbulský dohovor a posilniť Odbor rodovej rovnosti.
V správe Výboru CEDAW sa nachádza aj niekoľko poloprávd či lží – ako napríklad to, že sa na Slovensku až teraz spustila linka pomoci pre ženy ohrozené násilím[2] alebo to, že je na Slovensku vysoký výskyt detskej úmrtnosti, tínedžerskej tehotnosti a vírusu HIV/AIDS.
A takto by sme mohli pokračovať kopírovaním tieňovej správy vrátane odporúčania novelizovať zákon o zdravotnej starostlivosti z r. 2009, ktorý predsedajúca výboru Japonka Yoko Hayashi sídliaca v Ženeve, samozrejme, „dôverne pozná“... :)
V praxi to teda funguje tak, že aktivisti si vylobujú z verejných financií dotácie na to, aby z verejných financií posunuli svoje názory do ženevských a bruselských kancelárií, aby nás potom napomínali, poučovali a ukladali úlohy (hoc aj idúce proti človeku), odvolávajúc sa pritom na medzinárodné organizácie.
Keď si teraz čítam ďalšie odporúčania Rady OSN pre ľudské práva, kde nás Vietnam napomína, aby sme vytvorili pracovné miesta pre Rómov a Bangladéš nás poučuje o rovnosti mužov a žien, myslím si o tom svoje. Škoda však, že (niektorí) ministerskí úradníci si svoje o tom myslieť nemôžu.
[2] http://anoprezivot.sk/pomoc_v_nudzi/linka-pomoci/ Linku pomoci prevádzkuje Áno pre život od 1.1.2003 bez štátnej dotácie.