Neliturgické a spontánne požehnania, ku ktorým vyhlásenie Fiducia Supplicans pozýva, je v prvom rade pozvaním ku gestám pastoračnej blízkosti. V rozhovore s Fabiom Faziom v relácii Che tempo che fa na televíznom kanáli Nove sa pápež František vyjadril k tomuto dokumentu: „Ľudia musia vstúpiť do dialógu s požehnaním a vidieť cestu, ktorú im Pán ponúka.“ Pápež sa nebráni diskusii: "Hovorím, že ak sa vám rozhodnutie nepáči, choďte a hovorte, povedzte svoje pochybnosti a bratsky diskutujte, a tak to ide ďalej." Ale takáto diskusia by sa mala snažiť správne prijať tento dokument, správne ho interpretovať, skôr než hľadať zámienky pre jeho neprijatie: "Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa to niekomu nepáči a vloží si to do srdca a začne to obhajovať a robiť nesprávne závery." Mrzí ma, keď vidím, že sa v niektorých prípadoch tento dokument číta spôsobom, ktorý vzbudzuje opäť skôr nedôveru k nášmu pápežovi a jeho pontifikátu. Tento text by chcel prispieť k jeho prijatiu v korektnej interpretácii.
Od začiatku som vnímal v tomto dokumente pastoračný prístup, gesto blízkosti voči všetkým, zvlášť ľuďom žijúcim v iregulárnych vzťahoch. Vnímal som to ako otcovskú ruku (zo strany kňazov) i materskú ruku (zo strany Cirkvi) podanú ľuďom, kdekoľvek a v akejkoľvek situácii (aj hriešnej) sa nachádzajú, ako návštevu Ježiša v dome hriešnikov. V mojom vyjadrení na Facebooku som sa spontánne vyhýbal výrazu "požehnanie páru", ktorý je najproblematickejším bodom tohto Vyhlásenia. Snažil som sa ho interpretovať vo veľmi širokom zmysle ako "skupinu" veriacich (podobne môže byť trojica, štvorica ľudí, ktorí žiadajú požehnanie). Po dlhšom načúvaní reakcií, dialógu s ľuďmi a konzultáciami s teológmi som však dospel k záveru, že tento výraz "požehnávanie párov" vyvoláva legitímne otázniky. Lepšie by bolo hovoriť o "požehnaní tých, ktorí tvoria pár, ktorí žijú v páre". Takýto výraz berie do úvahy reálnu situáciu týchto ľudí, ale vyhýba sa dojmu, že ide o schválenie tohto spolužitia (mimochodom Vyhlásenie zdôrazňuje, že takéto požehnanie nemá vytvoriť taký dojem).
Uvedomil som si, že som doteraz podobné spontánne požehnanie dával (konkrétne mužovi a žene žijúcim v iregulárnom zväzku, civilnom manželstve), ale dával som im požehnanie osobitne (modlitbou a vkladaním ruky). Požehnanie je neodlučiteľne slovo/gesto (modlitba/kríž alebo vkladanie ruky). Kým náš výraz "žehnať" (z nemeckého segnen a latinského signare) naznačuje gesto, "dobrorečenie" (z latinského benedictio a gréckeho eulogein) naznačuje slovo (modlitbu), ktoré zvoláva Božie dary. Hoci má iregulárne spolužitie aj svoje ľudské hodnoty, ktoré nie sú samy osebe hriechom, predsa vyjadrenie "požehnanie páru" vyvoláva rozpaky, lebo je skratkou, ktorá vyvoláva dojem požehnania niečoho, čo Boh nepožehnal.
Medzi heterosexuálnymi a homosexuálnymi pármi jestvujú isté analógie, ale treba ich aj zásadne odlíšiť. Heteroseuxálne iregularity je možné v niektorých prípadoch urobiť regulérnymi, kým homosexuálne nie je možné takými urobiť, lebo sú iregulárne vo svojej antropologickej štruktúre, sú "proti prirodzenosti". Pre súhrn katolíckeho učenia o homosexualite pozri v TV Lux reláciu "Katolík a ľudia s homosexuálnou tendenciou". Napriek tomu treba so všetkou vážnosťou pristupovať k problematike homosexuality a ponúkať týmto ľuďom autentickú cestu posvätenia, pričom treba brať do úvahy veľkú náročnosť takejto cesty a nehádzať do týchto ľudí kamene odsúdenia pre ich krehkosť.
Nemyslím si, že Vyhlásenie treba odmietnuť, ale ho treba správne intepretovať. Verím, že diskusia v Cirkvi v duchu kolegiality a synodality prinesie upresnenie zo strany Svätej Stolice, ktoré by pomohlo prijať toto pozvanie k pastoračnému gestu blízkosti všetkých pastierov Cirkvi, bez rozpakov a dvojznačností, napriek nedokonalosti a chúlostivých aspektov tohto dokumentu.
Vyhlásenie som čítal vo svetle svätej Terézie z Lisieux, ktorú náš pápež František veľmi miluje a denne číta. Nedávno počas Synody biskupov (október 2023) vydal apoštolskú exhortáciu s názvom C'est la Confiance (Je to dôvera, pozri v TV Lux reláciu "Učiteľka syntézy pre krízové časy"). Ona je najlepším intepretačným kľúčom postoja otvorenosti, milosrdenstva a nádeje pre všetkých, ku ktorému pozýva náš pápež. Lenže táto otvorenosť, milosrdenstvo a nádej, berú hriech vážne. Vedú k postupnému obráteniu, uzdraveniu a svätosti. Jedným z teológov, s ktorými som sa na túto tému rozprával, je karmelitán, profesor kristológie, F.-M. Léthel, konzultor pre kauzy svätých a člen Pápežskej akadémie teológie, môj dlhoročný duchovný otec a priateľ. Jeho lektúra vyhlásenia Fiducia Supplicans vyjadruje postoj, s ktorým sa stotožňujem. Je to postoj, ktorý sa v zásade zhoduje s postojom Konferencie biskupov Slovenska. S jeho láskavým dovolením ho tu publikujem v mojom preklade:
Pápež František 15. októbra 2023 ponúkol celej Cirkvi apoštolskú exhortáciu C'est la Confiance o svätej Terézii z Lisieux. Po predchádzajúcich apoštolských exhortáciách Evangelii gaudium a Gaudete et exsultate je to určite jeden z jeho najkrajších textov. Tento krátky a jednoduchý text je jasný ako diamant, žiari úžasným Kristovým svetlom prítomným v Terezkinom živote a spisoch, ktoré neprestáva ožarovať celý svet mimo všetkých náboženských či kultúrnych hraníc.
Tento text je citovaný v jadre nedávnej deklarácie Fiducia Supplicans, ktorú 18. decembra 2023 zverejnilo Dikastérium pre náuku viery a podpísal pápež František, dokumentu, ktorý vyvolal silné reakcie v celej Cirkvi v súvislosti s najchúlostivejším bodom: možnosťou požehnania párov rovnakého pohlavia. Otvorila sa veľká cirkevná diskusia, ktorá si vyžaduje hlboké uplatnenie kolegiality a synodality, vždy v spoločenstve s rímskym biskupom, aby svetlo pravdy zažiarilo jasnejšie v ohni lásky. Už teraz je zrejmé, že niektoré aspekty deklarácie treba prehĺbiť a presnejšie objasniť, a môžeme sa tešiť na zverejnenie nového dokumentu Svätej stolice na túto tému (podobne ako to bolo v prípade teológie oslobodenia). Medzitým už môžeme u Terézie nájsť cenné poznatky.
V bode 22 vyhlásenia sa cituje niekoľko pasáží z apoštolskej exhortácie o Terézii, z ktorých najdôležitejšia je bod č. 29, ktorý treba citovať v plnom znení:
"Terézia si je vedomá drámy hriechu, hoci ju vidíme vždy ponorenú do Kristovho tajomstva s istotou, že "kde sa rozhojnil hriech, tam sa rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Hriech sveta je obrovský, ale nie je nekonečný. Naopak, milosrdná láska Vykupiteľa, áno, tá je nekonečná. Terezka je svedkom definitívneho Ježišovho víťazstva nad všetkými silami zla prostredníctvom jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Pohnutá dôverou sa odvažuje tvrdiť: "Ježišu, dovoľ mi zachrániť mnoho duší: nech dnes nie je ani jedna zatratená duša! [Ježišu, odpusť mi, ak poviem veci, ktoré sa nemajú hovoriť: chcem ťa len povzbudiť a potešiť" (Pr 2, v deň jej večných sľubov).
Slová uvedené kurzívou sú citované vo Vyhlásení. Terézia nádherne pochopila učenie svätého Pavla v liste Rimanom, ktorý je dvojakým zahrnutím celého ľudstva do hriechu a spásy, ktoré je zhrnuté vo výroku 5. kapitoly, ktorý tu citujeme: Kde sa rozmnožil hriech, rozmnožila sa milosť.
Vykupiteľská poslušnosť Ježiša, nového Adama, nadmieru vyvážila neposlušnosť starého Adama, ktorá tajomne zahaľuje celé ľudstvo, všetkých mužov a ženy od počiatku až do konca vekov. „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3, 23 - 24). Tá istá pravda sa potvrdzuje aj na konci tejto veľkej doktrinálnej časti Listu Rimanom: „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11, 32).
Terézia viac ako všetci predchádzajúci učitelia Cirkvi chápala a žila túto univerzálnosť spásy v Ježišovi Kristovi, ktorú potvrdil svätý Pavol, v novom chápaní nekonečného milosrdenstva a v neobmedzenej nádeji na spásu všetkých bez výnimky, bez vylučovania, prekonávajúc augustínovskú problematiku predurčenia a zavrhnutia. To je zmysel jej modlitby, ktorú tu citoval pápež František, modlitby, ktorú každý deň obnovovala za spásu všetkých duší, aby sa ani jedna nestratila.
V tomto svetle nekonečnej milosrdnej lásky nám treba uvažovať o nesmiernosti hriechu sveta, ako to urobil Pavol v prvých troch kapitolách toho istého listu Rimanom. A práve tam veľmi explicitne hovorí o homosexualite, ktorú praktizujú muži i ženy (Rim 1, 26-27), v súvislosti s modloslužbou a všetkými ostatnými formami hriechu. Pavol zdôrazňuje podstatný aspekt tohto hriechu ako "proti prirodzenosti", ktorý bude Cirkev neustále potvrdzovať. V Starom zákone prísne odsúdené praktizovanie homosexuality sa v gréckom svete považovalo za normálne, rovnako ako je to dnes v našom európskom a severoamerickom svete. Je to príklad bolestného rozporu medzi Ježišovým duchom a duchom sveta a Cirkev vždy riskuje, že sa nechá "zosvetštiť". Z toho vznikajú herézy, v ktorých je doktrinálny omyl často sprevádzaný morálnou vinou, ako to ukázal už svätý Irenej vo svojom boji proti gnostickým herézam. Hlavné herézy súčasnosti sú charakterizované odmietaním stvorenia nášho človečenstva na obraz a podobu Boha, ako muža a ženy, tela a duše.
Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii cituje jeden z hlavných Teréziiných textov o milosrdenstve:
"Pre Teréziu totiž Boh žiari predovšetkým svojím milosrdenstvom, ktoré je kľúčom k pochopeniu všetkého ostatného, čo sa o ňom hovorí: "Mne dal svoje nekonečné Milosrdenstvo a práve skrze neho kontemplujem a zbožňujem ostatné Božie dokonalosti! Vtedy sa mi všetky zdajú vyžarovať láskou, dokonca aj Spravodlivosť (a možno ešte viac ako ktorákoľvek iná) sa mi zdá odetá láskou." Toto je jeden z najdôležitejších Teréziiných objavov, jeden z najväčších prínosov pre celý Boží ľud. Mimoriadnym spôsobom prenikla do hlbín Božieho milosrdenstva a odtiaľ čerpala svetlo svojej bezhraničnej nádeje." (C'est la confiance, č. 27).
Terézia aj v tomto prípade nádherne pochopila myšlienku svätého Pavla o Božom milosrdenstve a spravodlivosti, ktoré sa plne zjavili v Ježišovi Kristovi. Vlastným účinkom Božej spravodlivosti nie je súdiť, ale zadarmo ospravedlniť hriešneho človeka v Ježišovej krvi. Toto je spravodlivosť skutočne milosrdná, "odetá v láske"! V Bohu sú milosrdenstvo a spravodlivosť totožné, podobne ako všetky ostatné božské "dokonalosti" alebo vlastnosti. Môže však existovať mylná predstava spravodlivosti bez milosrdenstva (jansenizmus prevládajúci v Terezkiných časoch), alebo naopak rovnako mylná predstava milosrdenstva bez spravodlivosti, dnes rozšírenejšia, ktorá by ponechala hriešnika v jeho hriechu bez toho, aby ho podnietila k obráteniu. V istom zmysle by to bolo schvaľovanie hriechu, teda spolupáchateľstvo na zle. Ježiš prišiel vyzvať hriešnikov k obráteniu (porov. Lk 6,32).
Všetci sme hriešnici povolaní k neustálemu obráteniu až po svätosť. Terézia osvetľuje cestu všetkým: „jej neobmedzená dôvera povzbudzuje tých, ktorí sa cítia byť krehkí, obmedzení a hriešni, aby sa nechali viesť a premieňať a dosiahli výšiny“ (C'est la confiance, č. 21).
Podobne ako Ježiš, ani Terézia sa nebála sedieť ako sestra pri stole hriešnikov a prihovárať sa za ich spásu (č. 26). „Zdieľala milosrdnú lásku Otca k hriešnemu synovi a lásku Dobrého pastiera k stratenej, vzdialenej, zranenej ovci“ (č. 9).
Jeden z najkrajších príkladov nám ponúka Jánovo evanjelium, v Ježišovom stretnutí s cudzoložnou ženou. Jeho slová adresované žalobcom sú stále adresované nám: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň po nej“ (Jn 8, 7). Ježišove slová rušia starozákonný trest smrti pre cudzoložníkov aj homosexuálov. Toto je jedno z hlavných učení pápeža Františka, v čistej logike evanjelia: nikdy "nehádžte kameň" proti našim bratom a sestrám, pamätajúc na to, že všetci sme hriešnici. To znamená odmietnuť všetky formy homofóbie.
Nasledujúce slová adresuje Ježiš cudzoložnici, keď všetci jej žalobcovia odídu a ona zostane sama pred tým, ktorý je bez hriechu: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!" (Jn 8, 11). Je jasné, že Ježiš nepožehnáva jej hriech, cudzoložný pár, ktorý vytvorila so svojím milencom, ale vyzýva ju k obráteniu. Kňaz, služobník Dobrého pastiera, neprestáva opakovať tieto Ježišove slová, pričom si uvedomuje, že je hriešnikom povolaným k obráteniu.
Jeden z problematických aspektov Vyhlásenia sa týka prístupu k neregulárnym párom (medzi mužom a ženou) a párom rovnakého pohlavia. Nemožno ich však stotožňovať, pretože druhý typ párov je "proti prirodzenosti" a v istom zmysle predstavuje "štruktúru hriechu". Nepravidelný pár medzi mužom a ženou by mohol byť "legalizovaný" neskôr, napr. po smrti legitímnych manželov. Boh teda nepožehnal cudzoložný pár Dávida a Betsabe, Uriášovej ženy. Naopak, prísne ich potrestal a ich syn zomrel. Potom sa Dávid kajal a z ich zväzku sa legitímne narodil Šalamún (porov. Mt 1, 6).
Cirkev môže žehnať len to, čo žehná Boh, a vždy sa podriaďovať jeho slovu. Jediný pár, ktorý Boh požehnáva, je muž a žena, ktorých stvoril na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1, 27-28) a povolal ich, aby sa stali "jedným telom" v manželstve (porov. 2, 24). Z biblického hľadiska neexistuje žiadne ospravedlnenie pre požehnanie páru rovnakého pohlavia. Ak Boh takýto pár nepožehnáva, ako by ho mohla požehnať Cirkev, dokonca aj spontánnym požehnaním?
Ako konzultant Dikastéria pre kauzy svätých som študoval rôzne prípady svätosti v manželstve, uvažoval som o svätosti každého z manželov a o ich spoločnej svätosti ako páru. Táto spoločná svätosť nie je možná pre pár rovnakého pohlavia, pretože to nie je Boh, kto ich spojil. Stále však platí, že každý človek je povolaný k svätosti a musí byť požehnaný. Mali by však byť požehnaní každý zvlášť, nie ako pár. Pri požehnaní musíme nejako oddeliť to, čo Boh nezjednotil! Musíme rozvíjať skutočnú službu svätosti pre homosexuálnych ľudí. Musíme prehodnotiť čistotu, ktorá sa vyžaduje od každého, vo všetkých rôznych životných stavoch.
Toto je najchúlostivejší bod Vyhlásenia, ako správne poznamenáva Jeho Excelencia Mons. Pierre d'Ornellas, arcibiskup Rennes vo Francúzsku, vo svojom komuniké z 1. januára 2024, ktoré podpísali všetci biskupi jeho cirkevnej provincie. V súvislosti s "možnosťou požehnania párov rovnakého pohlavia", ktorú Vyhlásenie potvrdzuje, píše: „Keď sa Vyhlásenie zaoberá svojím predmetom, neuvádza explicitne zdôvodnenie, ktoré ju vedie k tomu, aby prešla od 'osôb' k 'párom' (...) Slovo 'pár' má však osobitný význam, ktorý by si bol býval zaslúžil vysvetlenie“.
Jeho pastoračné rozhodnutie sa mi zdá byť najlepšie: „Preto je vhodné spontánne, individuálne požehnať každú z osôb, ktoré tvoria pár, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, ktoré prosia Boha o požehnanie s pokorou a s túžbou stále viac sa prispôsobovať jeho svätej vôli.“
Toto je línia, ktorú budem osobne nasledovať.
Lisieux, 16. januára 2024
François-Marie Léthel ocd
konzultor Dikastéria pre kauzy svätých
člen Pápežskej akadémie teológie