Nedeľné vyvolávanie Štepána Smolena - Sprievodca (novým) liturgickým rokom

Ak nerátame minuloročné krátke odporúčanie Lukáša Obšitníka, publikácii Štepána Smolena s názvom Pominuté chvály (Brno: Cesta, 2021) sa ešte nik na stránkach Postoja podrobnejšie venovoval. Táto esejistická zbierka (ktorú o rok neskôr vydala v slovenčine TV Lux pod názvom Pochabé chvály) si pritom určite zaslúži recenziu, ktorá by sa jej venovala s istým uznaním i kritikou. A dovolím si tvrdiť, že predvianočná doba je pre ňu azda tým najlepším načasovaním.

Na prvý pohľad pohoršujúce

„Nad skvělými se umí rozplývat každý, ale kdo pochválí tupá? Zkusil jsem to a šlo to. Sbíral jsem pomíjené skutečnosti, staral se o odvržené, chválil nedochválené, vše si pilně zapisoval a z prázdninového poplkávaní v Poličce se nakonec zrodila knižka.“

Týmito slovami otvára Štepán Smolen svoj – v poradí už šiesty – knižný počin, a zároveň nám prezrádza svoj zámer týkajúci sa žánrovej výstavby. Má ísť o chváloreči. Nie však o chváloreči v štýle „velebení svítících sluníček a sloužících zdravíček“, lež o chváloreči na rozličné pominuteľné skutočnosti, ktorými sa neraz pohŕda. Keďže každá z nich je napísaná v priemere na dvoch-troch stranách, knižku stačí otvoriť úplne náhodne a hneď na čitatelia vyskočia vskutku netradičné (ba možno až pohoršujúce) názvy typu Chvála nahoty, Chvála kamenování či Chvála sušení vlasů nad otevřeným ohněm. Nie, nejde o obhajobu trestu smrti v podobe kameňovania, ani o nabádanie k nezdravému životnému štýlu. Smolen skôr žánrovo nadväzuje na legendárnu Chválu bláznivosti Erazma Rotterdamského a svojím perom (ktoré je často blahosklonné, inokedy zas zľahka satirické) upozorňuje na nedocenené maličkosti, ako aj na neduhy ľudskej duše a spoločnosti. Preto v Chvále sporů autor vyzdvihuje špecifický aspekt, ktorý obsahujú spory (ten, že sa v nich pravda nezakrýva možným klamom kompromisu), no určite by sa nechcel pochvalne vyjadrovať o nenávisti či arogancii, ktorá niekedy spory sprevádza. Podobne aj v Chvále bolesti ide o špecifický aspekt prežívania bolesti, nie o chválu spôsobovania bolesti. Spomínaná Chvála kamenovaní je chválou úžitku, ktorý môže človek získať, keď je duchovne kameňovaný. Chvála odkládání je zas chválou odkladania krátkodobého uspokojenia, no a v Chvále čekaní sa taktiež do popredia dostáva len špecifické dobro plynúce z čakania (inak by do tohto textu nedokázal autor vložiť slová „Nemám rád zácpy a čekárny a fronty“).

Skromnosť, brilantný jazyk i blízky kontext

Napriek tomu, že sa čitateľ môže neraz cítiť oklamaný zmieneným špecifickým výberom či dokonca marketingovo vybraným názvom chválorečí (napríklad Chvála ubližování mamince je so svojím kurióznym názvom spätá naozaj len okrajovo, podobne ako by sa Chvála nestydatého tance mohla zmeniť len na Chválu tance či Chválu partnerského tance), čítanie jednotlivých textov spravidla nie je nuda. Naopak, čitateľ sa podchvíľou schuti rozosmeje. Môže za to určite autorova skromnosť (spojená s ochotu priznať si vlastné trápne situácie, napríklad uzemňujúci pozdrav od bezdomovkyne v Chvále cirkevních titulů) i brilantné narábanie s jazykom (prejavujúce sa nielen v jazykových hrách, ale dokonca aj v žánrovom presahu, keďže okrem tradičných esejí písaných v prvej osobe nájdeme v knižke aj alegorickú rozprávku v Chvále sestupu či exotickú poviedku v Chvále chřadnutí podané spôsobom vševediaceho rozprávača). To všetko je navyše ponorené do kontextu a prostredia, ktoré je najmä katolíkom z Čiech, Moravy a Slovenska dobre známe. V jednotlivých textoch môžu čitatelia rozpoznať Smolenovo kaplánske pôsobenie v Mladej Boleslavy (ktorú nám v krátkosti priblížil aj v predošlých publikáciách, spomeňme aspoň Prolog z Cikánskych evangelií), známe obrázky našej ľudovej či populárnej kultúry (vrátane koňa Juráška, piesne Jiřího Suchého a pod.), ale aj autorov pobyt v Rumunsku, či dokonca vtipný príbeh o tom, ako navštívil „exotickou zemi na velmi blízkém východě a v rámci té návštevy se potřeboval přemístit z Kamenné Poruby do Čičman“. Keď si Smolenov čitateľ otvorí Chválu nevědení a Chválu čertího spřežení, určite sa mu v mysli vynoria pútavé anekdoty púštnych otcov z Buď, kde jsi, a keď autor v Chvále bolesti spomenie „tříměsíční detox“, hneď je nášmu súčasnému katolíkovi jasné, že ide o program Exodus90.

Samozrejme, autorove vlastné či sprostredkované skúsenosti nie sú jediným žriedlom motivickej výstavby Pominutých chvál. Ak by sme chceli túto publikáciu intertextuálne dekonštruovať, primárne by sme natrafili na Bibliu (zvlášť evanjeliá) a na postrehy zo života rôznych kanonizovaných či nekanonizovaných svätcov (spomeňme aspoň Charlesa de Foucalda, s ktorým na stretneme hneď na prvých i posledných stranách). V Chvále ušetřeného plevele sa Smolen priznáva ku „krádeži“ z diela This is water od D. F. Wallaca a napokon v Chvále nápodoby enumeruje celú plejádu diel zahraničných autorov, ktoré mu slúžili ako cenná inšpirácia a vzor pri písaní. A aby toho nebolo málo, Smolen sa neváha pohrať aj s autoreferenciou (v štýle „Kasiáne, už jen třicet znaků“ zo záveru Buď, kde jsi), a to najmä vo „Chvále“ ironie, keď sa rozhovorí o postave na obálke knižky (čím si mimochodom poistil jej zachovanie pre neskoršie či inojazyčné vydania).

Aj pominuté chvály sa môžu minúť zámeru

Štepán Smolen je majster slova a milovník cudzích jazykov, o tom nemožno pochybovať. Známy americký publicista Rod Dreher tvrdí, že „jeho angličtina je bezchybná“, znalosťou nemčiny sa Smolen netajil v prvotine Sehnsucht: Úvod k romantické touze či v Ceste na Západ, a napokon si ako „trojštvrtinový“ Slovák v Pominutých chválach vychutnal aj slovenské slovíčka, hoc zapísané českou gramatikou (svätí Cyril a Metod „sú zlatý“ v Chvále nudných svatých, v Chvále trapných okamžiků sa zas dozvedáme, „že sú tu všadě medvedě“).

Napriek tejto nespochybniteľnej jazykovej vybavenosti a kumštu autora som presvedčený (a verím, že autor so mnou bude súhlasiť), že to nie je forma, ktorá chce u neho víťaziť nad obsahom, lež naopak. Znaky majú byť len prostriedkom na čo najlepšie vyjadrenie autorovho zámeru. A ten sa zdá dvojaký: buď vyzdvihnúť nedocenené osoby a veci (a tak v Chvále zakřiknutých upozorňuje na nevýrazného apoštola Filipa, v Chvále trapných okamžiků na skutočnosť, že „samotným snažením se pýcha nepremůže“, v Chvále rutiny na potrebu stálosti...), alebo sa snaží vybíjať klin klinom. Inými slovami, Štepán Smolen na viacerých miestach knižky nielen zdvíha to, „co se krčí na periferii“, ale niekedy aj chváli očividné neresti, pretože im chýba práve ten prvok, ktorým sa vyznačujú iné dominantné neresti súčasného kresťanského sveta.

Ako ukážka môže poslúžiť Chvála splasklých slov, v ktorej si autor dovolí povedať, že redukcionizus (oné splasklé slová redukujúce omnoho bohatšiu skutočnosť) „možná napáchá méně škod než nadzemnost verbálně zdatných guruú, kteří ... obalí hříšné skutočnosti do příslušně zbožných slov“ (a dopustia sa tak pravého opaku: inflacionizmu). To isté sa dá v zásade povedať aj o Chvále povrchnosti, Chvále přeháňení či Chvále strašení peklem. Veď práve pri týchto chválorečiach (ktoré si mimochodom dovolím zaradiť medzi Top 10 popri Chvále nudných svatých, Chvále rozkrádání či Chvále nápodoby) sa pekne ukazuje, ako sme sa postupom času prechýlili z jedného extrému hodnotového spektra do druhého. A Štepán Smolen, ktorý sám seba v Ceste na Západ vtipne označil za návštevníka z „Tomistánu“, si je veľmi dobre vedomý, že cnosť treba hľadať uprostred.

Aj po týchto slovách uznania si však kladiem otázku, či sa niektoré z jeho pominutých chvál náhodou neminuli tomuto zámeru, prípadne či forma niektorých z nich nepoškodila ich obsahu. Naznačené to bolo už vyššie, keď som pripustil, že Chvála ubližování mamince je marketingovo vybraný názov. Dá sa však pokračovať a pýtať sa, či aj ďalšie texty nie sú trocha nepriaznivo ohnuté. Napríklad Chvála nevýhodných výprav je vlastne len úvahou, ktorá sa končí otáznikom. Chvála neznabožek je viac útechou než chválorečou. Chvále zaostávání by sa omnoho viac hodil názov chvála bezúčelnosti, no a pri Chvále nenapravených si dovolím pochybovať (a možno by som sa aj stavil o „koblihy“), či lotor z kríža nazývaný Dismas naozaj patrí medzi tých, ktorí sa nenapravili, a či svojím napomenutím spolulotra a úprimnou ľútosťou naozaj „žádné dobré skutky nevykonal“. Podobne aj Karol Boromejský v Chvále zasmušilých – dokázal žiť sväto vďaka svojej melanchólii alebo napriek svojej melanchólii? Nedochádza v tejto chváloreči náhodou k zámene korelácie a kauzality? A čo Chvála marasmu? Nechytil sa pri nej autor do pasce, keď začal kritizovať pandemického chváliča, ktorý robí v zásade to isté čo Smolen na mnohých miestach tejto knižky (chváli nepríjemnú vec, pretože vďaka nej sa nám dostáva nejaké špecifické dobro)? A nemala by to byť radšej chvála pokory (prípadne chvála priznania si marazmu) než len Chvála marasmu?

Odpovede čitateľov na tieto otázky sa od tých mojich môžu rôzniť. Tvrdiť však, že Ježiš „ani z mrtvých nedokázal vstát zahalen do tajemna“ (Chvála nahoty) mi však už  naozaj príde ako obhajovanie neobhájiteľného. Alebo chce autor azda poprieť, že Kristovo zmŕtvychvstanie je jedným z najväčších tajomstiev (aj s ohľadom na skutočnosť, že pri samotnom akte zmŕtvychvstania absentovali akíkoľvek očití svedkovia)?

Ide prirodzene o rečnícku otázku. Napriek tomu si však dovolím predpokladať, že Štepán Smolen by bol ochotný sa nad ňou zamyslieť a možno svoje slová aj prehodnotiť. Jeho skromnosť je totiž prítomná v knižke aj vtedy, keď neváha v závere niektorých chválorečí (Chvála bahna, Chvála církevních titulů, Chvála prázdna) priznať svoju nedokonalosť a prísnosť. Akoby chcel zopakovať slová zo záveru českej kapitoly Cesty na Západ: „Zavřel jsem noviny a prosil Pána, aby mi odpustil ty z mých příkrých soudů, které nejsou spravedlivé.“ Niet sa preto čo čudovať, že jednu zo záverečných chválorečí venoval autor Chvále spočívání (v ktorej sa mnohým čitateľom Verbumu zaiste pred očami mihne knižka Menej konať, viac byť našej SLHáčky Stanky Horváthovej) a samotný explicit obsahuje slová jeho obľúbenej modlitby: Ježíší tichý, Srdce pokorného, přetvoř naše srdce podle Srdce svého.

Koľko je tých chválorečí?

Písanie takejto recenzie dá človeku trocha zabrať. Minimálne preto, že orientácia v originálnom českom vydaní tejto publikácie vôbec nie je jednoduchá. Vydanie totiž nemá obsah (zoznam kapitol s číslami strán). Nevedno, či ide o neúmyselný námet na ďalšiu pominutú chválu (keďže vďaka tomu sa musí recenzent zoznámiť s celou knihou podrobne), avšak bežným čitateľom by takáto štandardná vec určite pomohla. Zatiaľ sa však čitatelia môžu potešiť aspoň z hviezdičiek a pomlčiek, ktoré plnia funkciu odrážok na konci jednotlivých kapitol vytvárajúc jedinečné obrazce. Opäť ťažko povedať, či je to zámer alebo nechtiac, že miestami tieto obrazce vhodne nadväzujú na názvy jednotlivých chválorečí (napríklad na Chválu zaostávaní či Chválu povrchnosti), no židovskú hviezdu pri Chvále čertího spřežení nemožno nazvať v kontexte knihy inak než omylom či nevhodným humorom vydavateľa.

Tak či onak, napokon by som toto originálne české vydanie určite uprednostnil. Nie z toho dôvodu, že slovenské vydanie je paperback, zatiaľ čo české hardcover. Omnoho väčšiu váhu pripisujem skutočnosti, že Štepán Smolen vložil svoje srdce práve do písania českých textov, a tak sú niektoré jeho slovné zvraty (či už ide o vtipné kalambúry typu „spíš nespím“ z Buď, kde jsi alebo štylizované súvetia typu „byť čokoládový, zůstal nezkonzumován“ z Chvály předsvátečních příprav) do slovenčiny takmer nepreložiteľné. Preto čítať túto knižku v češtine je moje predposledné odporúčanie.

A aké je posledné? Čítať ju každú nedeľu. Ideálne hneď po tom, čo ju človek dostane ako vianočný, či dokonca mikulášsky darček. Pre toto odporúčanie ponúkam dva dobré dôvody.

Po prvé: Hoci táto kniha nemá tuctový názov typu Myšlienky na každú nedeľu a ani nejde o sériu Vatikánskych promluv s humorem (tú napísal iný dôležitý český teológ), nachádza sa v nej 51 chválorečí + úvod, čo pri čítaní s kadenciou 1 kapitola/týždeň vychádza akurát na jeden rok. Toho, kto načne Slovo úvodem už na nedeľu Krista Kráľa, zastihne výstižná Chvála předsvátečných příprav práve na 4. adventnú nedeľu, no a o týždeň neskôr sa v Chvále bahna dočíta, prečo neklesať na duchu, keď sú Vianoce skôr sprevádzané „neatmosferickým blátom“. Ak čitateľ vydrží, už o dva týždne neskôr začne ďalšia kapitola otázkou Co z tohoti tři králové měli? a v pôste ho zas prekvapia príznačné kapitoly typu Chvála nezdravého křešťanství či Chvála odkládaní, až sa napokon niekedy pred dušičkami dostane aj ku Chvále sestry smrti.

Po druhé, knižka sa nezunuje tak rýchlo. Čo tým myslím? Ako učiteľ som zvykol zámerne vyvolať tých žiakov, ktorí sa nehlásia, no tušil som, že poznajú správnu odpoveď. Bolo to pedagogicky účinné. Keď som to však robil veľmi často, žiaci si na to zvykli. Prestali sa hlásiť a splynuli. Preto vôbec nezaškodí, keď sa cez týždeň budete venovať aktivitám a povinnostiam, ktoré sa hlásia o slovo, avšak v nedeľu vyvoláte Štepána Smolena (respektíve mu dovolíte, aby spolu s Vami vyvolal niektorú z tých skutočností, ktorej sa v súčasnosti tak veľa pozornosti nedostáva).

Táto recenzia pôvodne vyšla v časopise Verbum a so súhlasom šéfredaktora je publikovaná aj na tomto mieste.

Pominuté chvály Štepána Smolena, ako aj ďalšie knižky či iné darčeky je možné zakúpiť aj na obchod.postoj.sk