Film Barbie ako problém pre kresťanov? Nebláznime

Svetové kiná momentálne valcuje film Barbie. Vrátane tých slovenských. Celovečerný film o bábike, ktorú pozná každý a takmer každá žena ju svojho času vlastnila alebo ju aspoň kupovala pre nejakú mladšiu slečnu. Vo filme sa živá bábika Barbie, dlhonohá do ružova oblečená blondínka, ktorú stvárnila austrálska herečka a producentka Margot Robbie, snaží zachrániť seba a svoj dokonalý umelý ružový svet Barbieland, tým, že sa musí vydať do našej ľudskej reality.

Film je vtipný, sladký, ružový, no zároveň používa aj mnoho odbornej terminológie a dotýka sa veľkého množstva tém patriacich do odboru sociológie, či psychológie. Divák si vo filme príde na svoje bez ohľadu na to, či ide o 12-ročné dievčatko, ktoré prišlo do kina na film celé v ružovom alebo si ho pozrie profesor sociológie z Harvardu. Film nesie mnoho hlbších odkazov, ktoré nenásilne posúva divákovi.

Z môjho pohľadu kresťana-katolíka (samozrejme nedokonalého s mnohými chybami a hriechmi), miništranta zo silnej katolíckej rodiny, absolventa cirkevnej školy, klasického prijímateľa sviatostí, celoživotne pravidelne navštevujúceho nedeľné omše, a nie len tie, účastníka pútí a odpustov, chvál, stretnutí mládeže, kresťanských táborov, pápežských návštev a tak ďalej, ktorý si za život vypočul milión kázní, hodín náboženstva, modlitieb, kresťanských prednášok, diskusií s kňazmi aj veriacimi laikmi a podobne, myslím, že môžem povedať, že film je z kresťanského hľadiska úplne v pohode a celkovo je určite aj pre kresťanov obohacujúci svojimi hlbokými myšlienkami. To, že je v pohode, neznamená, že by bol v každej jednej sekunde dokonalým kresťanským náučným filmom, ktoré vedia byť, povedzme si úprimne, aj poriadne nudné. Nie je v ňom však nič iné, čo by nebolo bežne prístupné Vašim deťom v obyčajný pracovný deň poobede na Markíze, JOJ-ke, či RTVS. Práve naopak, toho zlého, či hriešneho, je tam oveľa menej ako v bežnom slovenskom televíznom seriály. Čuduj sa svete, ešte aj LGBTI agendy tam je oveľa menej ako by človek očakával a nedosahuje klasickú slovenskú produkciu.

Barbie napriek tomu, že žije vo svojom dokonalom umelom svete, začína cítiť ľudskú podstatu (a úsmevne aj celulitídu a ploché nohy), zamýšľa sa nad smrťou, objavuje bolesť aj slzy (a úsmevne, zisťuje, že nevyzerá každý deň ráno po prebudení proste skvelo). Dôležitou postavou je aj Ken, ktorý ide do sveta ľudí spolu s Barbie. V Barbielande je len doplnkom Barbie a ženského sveta. V reálnom svete zisťuje, že svetu vládnu muži (a úsmevne si myslí, že aj kone). Film priam nabáda zamýšľať sa hlboko, jemne a citlivo nad často nedoceneným postavením žien v spoločnosti, napríklad aj v rolách matiek. A tiež v rolách obyčajných žien, ktoré nemusia byť ničím výnimočné, úžasné a ani krásne. Sú skvelé ako sa vo filme pekne hovorí, už len preto, že „zostali stáť na mieste, aby ich deti mohli vidieť ako ďaleko zašli“. Film veľmi dobre a citlivo narába aj s ideálom ženskej krásy a ukazuje, že pravá hodnota ženy je inde. Vo filme je plnohodnotnou postavou barbie-sveta napríklad aj tučná barbie, ktorá netrpí komplexami z postavy, štíhle okolie ju berie úplne rovnocenne a ani necíti menší záujem od kenov. Nechýbajú barbie a kenovia všetkých farieb pleti, rás, povolaní, sociálnych statusov (a úsmevne ani Divná Barbie, ktorú deti popísali fixkami a povytrhávali jej vlasy). Taktiež sa film snaží ženy motivovať a hovoriť, že ženy majú na viac ako byť len pekné. Môžu byť v našom dravom mužskom svete kľudne aj lekárkami, sudkyňami Najvyššieho súdu, či dokonca prezidentkami. Ukazuje nám mužom, že nie je vôbec jednoduché byť ženou v našom svete, v ktorom musia neustále nachádzať správnu mieru všetkého, aby nám ulahodili a nič nepokazili. Film však upozorňuje aj ženského diváka, že aj muži sú citliví, potrebujú byť docenení a celkovo ukazuje, že aj keď svet mužov a žien je veľmi odlišný, potrebujeme sa navzájom a spoločné dobro, ktoré je v nás, napriek rozdielom a hádkam, nakoniec zvíťazí. Ako katechét by som sa nebál film Barbie pustiť žiakom, či študentom na hodine náboženstva a potom spolu diskutovať o jednotlivých obrazoch a hlbších myšlienkach.

Ale teraz späť do tej časti slovenskej, vedomej, či nevedomej, zaostalej, často extrémistickej, na konzervativizmus a kresťanstvo sa tváriacej, slovenskej reality. V tomto prostredí je film Barbie opísaný pomaly ako dielo diabla. Ak si len pozriete facebookovú stránku Slovenského dohovoru za rodinu, ktorá určite prináša aj hodnotné veci, zistíte, že vraj film tvrdí, že: „Muži sú zbytoční, Tradičná rodina je nepodstatná, Čo robí ženu ženou je fyzická krása, Ken má byť dobrý len v sexe, Ženy sú hlavy a muži sa im majú podriaďovať, Budúcnosť je feministická a sexuálne rozmanitá“. Myslel som, že sa mi sníva. Najviac ma pobavilo ich tvrdenie, že sa filmári snažia divákom odkázať, že „Ken má byť dobrý len v sexe“. Absurdné. Možno tvorcovia príspevku zo stránky Slovenský dohovor za rodinu film vôbec nevideli a len tak strieľajú bludy od pása na základe svojich vlastných domnelých predstáv, čo by v tom filme v ich hlavách, asi tak mohlo byť. Alebo ho videli a napriek tomu drzo zavádzajú a klamú. Teoreticky je tu aj tretia možnosť, že ho videli a nič z toho nepochopili, lebo nemajú ani tie najmenšie kognitívne schopnosti dokázať posúdiť paródiu, srandu, inotaj, či chápať celému kontextu a významu. Samozrejme, zo strany tvorcov príspevku Slovenský dohovor za rodinu nechýba ani vyplakávanie, že iný hodnotovo zameraný film (Sound of Freedom – pozriem si, verím, že bude naozaj dobrý a hodnotný), nie je tak úspešný ako kinohit Barbie. Nezaujíma ich komplexnosť a náročnosť faktorov, ktoré robia film kinohitom, majú jednoduché vysvetlenie pre jednoduchého prijímateľa ich obsahu: „Môžu za to médiá, ktoré chcú pekný film umlčať“ a „Hollywood a jeho mediálne chápadlá sú zlodejské a pedofilné brlohy“.

Hlavne ako nedokonalý kresťan, ale stále kresťan, nerozumiem, čo je ich cieľom. Má sa tu nejaká 5-10% skupinka tých najzapálenejších a najvytrvalejších kresťanov úplne odtrhnúť od zvyšku spoločnosti (a aj reality), začať sa cítiť vyvolene v očakávaní konca sveta a všetkých ostatných považovať za hriešnikov na ktorých už čakajú pekelné muky za to, že boli súčasťou bežného sveta a hrali sa s barbinou alebo pozerali film Barbie? Má dobrá kresťanská mamička zakázať svojmu dievčatku ako jedinej v triede vidieť film Barbie, namiesto toho aby naň s ňou sama išla, zamyslela sa možno aj ona sama nad ním a dokázala ho dcérke kresťansky vysvetliť? Má byť v triede práve tá jej kresťanská dcérka jediná ostrakizovaná z kruhu kamarátok ako tá čudná, čo nemôže ani pozerať kinohit Barbie, lebo „kresťania sú takí čudní“? Čo tým ako kresťanská komunita získame? Nasmerujeme malé dievčatko na cestu, kde sa bude cítiť vyvolenou a ostatných považovať za nehodných hriešnikov alebo naopak, po tom, čo sa odstrihne od rodičov si na cirkev už radšej ani len nespomenie? A čo my kresťania, máme byť pre druhých komunitou, ktorá sa od ostatných dištancuje, všetkého sa bojí a na každom rohu vidí skazený svet a diabla, či máme svietiť, objavovať dobro, žiť život radostne a odvážne v súčasnom svete a byť pre druhých soľou zeme? Kam nás vedú samozvaní „kresťanskí“ pseudopastieri, ktorí sa snažia rozdeľovať a zvykli si už pravidelne používať strach?  

Zdroje použitých obrázkov: The Hollywood Reporter, IMDB