János Esterházy- cesta k porozumeniu medzi Slovákmi a Maďarmi

Gróf János Esterházy sa narodil 14.3.1901 vo Veľkom Záluží pri Nitre, kde mala jeho rodina veľkostatok. Boli príslušníci sedmohradskej vetvy šľachtického rodu Esterházyovcov.

V rokoch 1935 až 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v rokoch 1938-1939 poslancom slovenského autonómneho snemu, v období  1938-1945 bol poslancom Slovenského snemu za maďarskú menšinu. V máji 1942 ako jediný v sneme hlasoval proti zákonu o deportácii Židov.

V máji 1945 vyšiel na Slovensku tzv. retribučný zákon, podľa ktorého každý, kto zastával za vojny vyššiu funkciu, bol postavený pred tzv. ľudový súd, resp. národný súd. Na základe tohto zákona zatkli aj Esterházyho a uväznili v justičnom paláci v Bratislave. Ešte pred zatknutím ho priatelia nahovárali, aby emigroval - gróf si však bol natoľko vedomý svojej bezúhonnosti, že odmietol.

Po vojne Rusi vedeli, že vstupujú v Európe na neznámu pôdu, preto z každej krajiny, kde vstúpili, odnášali ľudí, ktorí by im prípadne mohli priniesť informácie. V Československu pracovalo vtedy tzv. OBS (Oddelenie bezpečnostného spravodajstva). Jeho veliteľom bol Bedřich Reicin. S jeho vedomím si NKVD vyberalo a odvlieklo niektorých ľudí. (Reicin bol potom odsúdený a popravený v procese s R. Slánským)

Zo Slovenska NKVD zobralo Martina Mičuru (po utvorení prvej republiky založil na Slovensku spolu s V. Šrobárom a A. Štefánkom Lidovú stranu, ktorá bola orientovaná československy) Mičura bol šéf Baťových závodov na Slovensku. NKVD zobralo aj predsedu Slovenského snemu Martina Sokola spolu s J. Mračnom - vedúcim odd. min. zahraničných vecí. Týchto dvoch dočasne umiestnili v pivnici jedného bratislavského domu. Keď Mračna začal protestovať a niečo povedal ruskému vojakovi, ktorý ich strážil, tento zobral samopal a Mračnu zastrelil.

Ďalej zobrali Jána Spišiaka -vyslanca slovenského štátu v Maďarsku, bývalého ministra obrany gen.Čatloša a gen.Turanca. Z justičného paláca NKVD zobralo aj J. Esterházyho. Všetkých ich zaistili v povestnej Ľubľanke v Moskve. Mičura v Ľubľanke zomrel. Sokola, Spišiaka, Čatloša a Turanca Rusi vydali, aby ich súdili v Bratislave. Sokol dostal 5 rokov, Spišiak bol prepustený na slobodu, Čatloš dostal 5rokov, Turanec trest smrti, ktorý mu potom zmenili na doživotie.

Esterházyho Rusi nevydali našej vláde, ale deportovali ho na Sibír. V roku 1947 ho v neprítomnosti Národný súd v Bratislave odsúdil na smrť. Bol umiestnený v pracovnom tábore - niekde na severe Ruska. Tu sa začína druhá a posledná etapa jeho života, rozprával mi o nej jeden starý kňaz, ktorý sa s ním stretol v leopoldovskom väzení. (Tým kňazom bol redemptorista Ján Mastiliak)

Podmienky na severe Ruska -zima a hlad- Esterházyho rýchlo vyčerpali. Schudol a zoslabol tak, že zanedlho už nebol schopný vykonávať ťažšiu prácu. Esterházy bol aristokratom duchom i správaním. Vyžarovalo z neho niečo, čo každého hneď upútalo.

Raz zametal v tábore pred barakom sneh, keď sa prechádzal okolo veliteľ tábora. Zrazu sa zastavil a spýtal sa ho: „Kto ste vy?“ Keď mu odpovedal, veliteľ chvíľu stál a potom sa ho spýtal: „Máte nejaké prianie?“ Esterházy odpovedal: „Rád by som napísal pohľadnicu rodine.“ Až vtedy, keď prišla pohľadnica , sa jeho rodina prvýkrát dozvedela, že žije a kde je.

Medzitým jeho rodina, len čo dostala pohľadnicu, začala pracovať na jeho záchrane. Esterházy bol dávny priateľ pápeža PIA XII. ešte z čias, keď bol štátny sekretár. Cez Svätú stolicu sa začala diplomatická akcia, aby Esterházy mohol prísť z Ruska domov. Rusi dovolili.

Lenže, keď prišlo povolenie, tento 50-ročný gróf bol už taký vysilený, že o nejakej dlhšej ceste nemohlo byť ani reči. Začali ho teda vykrmovať. Každý deň dostal mlieko a väčší prídel jedla. Asi za 2 mesiace vedenie tábora usúdilo, že môže cestovať. Keď po dlhom cestovaní dorazili do Užhorodu, znovu bol taký slabý, že ďalšie cestovanie by znamenali istú smrť. A tak znovu prestávku a vykrmovanie.

V roku 1949 docestoval do Československa. Tu ho naše štátne orgány- znovu vyčerpaného do krajnosti - hneď zaistili a oznámili mu, že je odsúdený na smrť. Esterházy požiadal o milosť. Rok čakal v leopoldovskej väznici na odpoveď. V roku 1950 mu zmenili trest smrti na doživotie - samozrejme o nejakom prepustení nebola ani reč. Esterházy zostal vo väzení v Leopoldove.

V leopoldovskom väzení vládal vykonávať takisto len pomocné práce. Vyzeral už iba ako tieň, vzbudzoval úctu naokolo. V tomto čase sa odohrala znovu jedna príhoda, veľmi príznačná.

Z väznice ušiel  jeden Cigán. Dali mu natierať strechu na kraji väznice, zrazu zistil, že sa dá z nej zošuchnúť, a to ešte na slobodu. Cigán sa dostal až do Prahy a tu, či už kúpil alebo ukradol, zohnal novú flanelovú košeľu a poslal ju poštou do leopoldovskej väznice grófovi Esterházymu. Cigána zakrátko chytili, a keď sa prvýkrát objavil na väzenskej vychádzke, už z diaľky kričal na Esterházyho: „Dostali ste tú košeľu ? To som Vám ja poslal.“

Esterházy sa priatelil nielen s Piom XII., ale i s posledným Cigánom vo väzení. I tento Cigán sa cítil byť v jeho prítomnosti akceptovaný. Gróf trpel na tuberkulózu. Starším väzňom, ktorí dostali TBC, nedávali žiadne lieky. Niektorým mladším dávali lepšiu stravu a denne pohár mlieka. Ak to s touto pomocou prežili mali šťastie. Jeho stav sa rapídne zhoršoval. Nakoniec ležal už v ošetrovni a tu sa stretol  i so spomínaným kňazom.

Zomrel v roku 1957 vo väzení. Podľa Slovenského biografického slovníka II. zomrel v Ilave. Ja viem tak, že zomrel v Leopoldove, kde je aj niekde na väzenskom cintoríne pochovaný. Neskôr sa zistilo, že János Esterházy zomrel 8.3.1957 vo väznici Mírov. [1]

Poznámka: Maďarsko pri 100.výročí narodenia grófa Jánosa Esterházyho udelilo pamätnú medailu F.Mikloškovi . Preberanie pamätnej medaily sa uskutočnilo 11.marca 2001 v Budapešti.

[1] F.Mikloško: Desať spravodlivých, Vydavateľstvo M.Vaška, 2011.