Vo Vatikáne sa začal proces blahorečenia Jánosa Esterházyho zameraný hlavne na svedectvá z väzenia, kde sa naplno odhalilo jeho vnútorné presvedčenie a stav jeho duše. Zdá sa však, že ani Esterházyho pozícia ako Božieho služobníka nepresvedčila odporcov o prevažujúcom dobre v jeho životnom príbehu. O to viac treba oceniť snahu  historikov Imreho Molnára, Roberta Letza a teológa Pawła Cebulu narábať spravodlivo a vecne s faktami bez zlomyseľného podsúvania nejasných podozrení. Veď nezakrývať chyby a omyli politikov, ale objasňovať ich v danom historickom kontexte, by malo patriť do kultúry každého národa. O to viac, ak ide o národy susedské akými Maďari a Slováci sú. Už dilema spájania alebo rozdelenia, ktorá zaznela z úst moderátora hneď na začiatku relácie, anticipovala zámer objasniť veci v prospech porozumenia oboch národov.

Spravodlivé posúdenie činov z minulosti bez priamych svedkov určite komplikuje objektívne hodnotenie aj v prípade Jánosa Esterházyho. Traja z priamych svedkov odišli do večnosti, ale tí, čo zostali alebo zanechali písomné svedectvá o hrdinskom znášaní utrpenia v žalároch hovoria o tom, že János Esterházy zomrel v stave svätosti. Historik Molnár na margo tých, ktorí odmietajú jeho glorifikáciu a považujú jeho postoj za protislovenský, vysvetľuje a argumentačne zdôvodňuje jeho politické aktivity v rámci vtedajších dynamických dejinných udalostí. V rámci pravdivého hodnotenia neobstoja námietky o kolaborácii s vládou v Budapešti. Ako predseda menšinovej strany inú možnosť ako kolaboráciu nemal, hovorí historik Letz. Napriek tomu sa niektorým  pokynom vzoprel a stal sa samostatným politikom. Protestoval proti streľbe v Šuranoch, zasadzoval sa o to, aby aj Slováci mali všetky práva. Postavil sa proti Benešovi za to, že prenasledoval kňazov. Napokon, ako kolaboroval počas Viedenskej arbitráže ukáže proces, v ktorom sa skúmajú všetky jeho vyjadrenia hlavne z hľadiska súladu s učením cirkvi.

Častou námietkou je spochybňovanie jeho odmietavého postoja v hlasovaní proti deportácií Židov, keď podľa vlastného vyjadrenia, mal byť v podstate antisemitom. Historicky však bolo preukázané, že nešíril antižidovskú náladu, správal sa ako katolík, pomáhal slovenským Židom pri odchode do  Maďarska a tam im našiel ubytovanie a prácu. Nikoho neodmietol.  Importovanie nacistickej alebo boľševickej ideológie považoval za neprijateľné, pretože kresťanstvo považoval za jedinú správnu cestu. K dobru jeho utrpením popretkávaného životného príbehu svedčí aj dobrá vlastnosť úprimnej sebareflexie. Priznal si chyby, písal o tom, že sa pomýlil pri odňatí slovenského územia. Historik Letz zdôrazňuje, že János Esterházi nebol radikál. Bol umierneným politikom a v slovenskom parlamente mal nezávislé postavenie. Ako kresťanský politik nevyhovoval ani nastupujúcemu komunistickému režimu. Zaistila ho sovietska rozviedka a zadržaný bol na krátku dobu na základe podpisu Gustáva Husáka. Obdobie 12 rokov politickej činnosti, nech ju sprevádzali akékoľvek kontroverzné vyjadrenia a prejavy, prekrýva  12 rokov  utrpenia a hrdinského znášania nespravodlivého prenasledovania v pokore a hlboko prežívanej láske k nepriateľom. Božím riadením prevedená spravodlivá kompenzácia proti ktorej niet námietok.

Na rozšifrovanie našej minulej histórie budú potrebné diskusné relácie koncipované v pokojnom a vecnom štýle, akou bola práve táto. Priznajme, že dôležité obdobia našich dejín (Trianon, Prvá slovenská republika,  historické Uhorsko) nie sú doteraz uzavreté a objasnené. A preto vynášanie odvážnych súdov nad politickou angažovanosťou Jánosa Esterházyho  evidentne predbieha spravodlivé vyrovnanie sa s našou slovenskou históriou. Na zavŕšenie tohto procesu je potrebné uvádzať fakty a jasné argumenty v dobrej vôli priznať si chyby a poučiť sa z nich. Inak sa stanú historické pravdy skalami, ktoré zamedzia porozumeniu a pokojnému spolunažívaniu našich národov.