Romano Guardini: Mierotvorca medzi konzervatívcami a liberálmi? (3.časť)

Keď uvažujem nad jednotlivými konfliktnými situáciami medzi konzervatívcami a liberálmi, snažím sa pochopiť motivácie a morálne základy, ktoré sa nachádzajú za oponou vyostrenej komunikácie. Aký je morálny charakter tohto boja? Aký je morálny stav duší, ktoré sa neváhajú opakovane púšťať strmhlav do zápasu o budúcnosť našej civilizácie? Pre pochopenie toho, až kam hlboko môžeme zostúpiť, sa môžeme pozrieť na jednu z hlavných motivácií ľudského konania vôbec.

Thomas Hobbes. Tento novoveký filozof, lepšie ako ktokoľvek pred ním aj po ňom, nahliadol do fenoménu, ktorý je jednou z ťažiskových síl všetkého života na zemi. Jav, ktorý je implicitne prítomný vo všetkom živom, pri každodenných činnostiach v boji o prežitie. Ide o fenomén strachu. Úlohou pudu sebazáchovy je zabezpečiť prežitie jednotlivca aj druhu v náročnom konkurenčnom boji znepriatelených súperov. Strach núti vytvárať stratégie a taktiky prežitia. Jednotlivé druhy sú v prírode vybavené súborom rôznych špecifických nástrojov, ktoré nadobudli v rámci dlhej evolúcie. Tie sú pre ne taktickými zbraňami na dosiahnutie strategickej výhody. Práve tento evolučný biologický princíp je rámcom, v ktorom Hobbes analyzuje ľudskú spoločnosť. Východiskom jeho politickej filozofie, teórie štátu a spoločenskej zmluvy je známy myšlienkový experiment, podľa ktorého žil človek pred vytvorením politického spoločenstva v prirodzenom stave. Jeho hlavnou charakteristikou bola vojna všetkých proti všetkým, v ktorej je človek človeku vlkom. Išlo o stav, v ktorom mal sebecký človek hľadieť výlučne na svoje záujmy a presadzovať ich v nekompromisnom konkurenčnom boji bez akejkoľvek dôvery voči druhému človeku. Takýto boj, kde sú si všetci rovní, by sa nedal vyhrať, pretože by bol nekonečný, prípadne by išlo o Pyrrhovo víťazstvo. Pointou toho, prečo človek vstupuje do politického spoločenstva a uzatvára spoločenskú zmluvu je ustanovenie autority (suveréna), ktorej úlohou má byť zabezpečenie mieru a ochrany života. Spoločenskou zmluvou tak odovzdáva stanovenému suverénovi(vláde) absolútnu moc, ktorá má zabezpečiť absolútnu bezpečnosť.

Hobbes zaujímavo poukazuje na to, že človek, ktorý sa nachádza (aspoň podľa jeho predstáv) v existenciálnom ohrození je ochotný pre svoje prežitie odovzdať moc nad sebou samým absolutistickému vládcovi, ktorému musí byť absolútne podriadený. Hobbes v rámci svojej politickej filozofie definuje niečo, čo ďaleko presahuje politické vzťahy. Pud sebazáchovy a strach sú princípy, ktoré často(a to bohužiaľ, ako ďalej uvidíme) prenikajú mnohé oblasti ľudského života, nevynímajúc kultúrno-etické, ba až civilizačné konflikty liberálov a konzervatívcov. Človek si pod tlakom neistoty a rôznych foriem nebezpečenstva snaží zabezpečiť svoju budúcnosť, a to aj na úkor svojej slobody. Strach sa tak stáva kľúčovým faktorom v komplikovanom probléme vzťahu slobody a bezpečnosti. Strach je jedna z najdôležitejších ľudských vášní a zároveň aj významný spoločenský fenomén. Našu kultúru charakterizuje strach pred prítomnou zodpovednosťou a strach z budúceho neznámeho alebo predpokladaného. Dnešná spoločnosť je spoločnosťou permanentného strachu.

Jednoducho povedané, liberáli a konzervatívci sa boja, že tí druhí zničia kultúru a civilizáciu podľa toho, ako si oni predstavujú, že by mala vyzerať, a tak hľadajú rôzne spôsoby, ako sa chrániť. V konkrétnych podobách to môžeme vidieť napríklad v boji o tzv. Istanbulský dohovor, referendum o rodine, ústavné ukotvenie definície manželstva, otázku finančnej odluky cirkví od štátu, zápasy o zákony meniace interrupčný status quo a najnovšie aj rôzne dúhové a protidúhové zákony. Cieľom jednotlivých snáh je zaistiť sociálne a politické mechanizmy a techniky, a tým aj budúcnosť.

Budúcnosť je otvorená

Niekoľko storočí po Hobbesovi si tento problém iným spôsobom a v iných širších kultúrnych, spoločenských a antropologických súvislostiach všimol aj Romano Guardini. V jednej zo svojich kľúčových esejí Das Ende der Neuzeit (Koniec novoveku, 1950) analyzoval kultúrny vývoj od stredoveku až po svoju dobu, pričom vyjadril presvedčenie, že jednou z historických úloh kultúry je zabezpečenie pred prírodným ohrozením. Človek vytváral a vytvára rôzne mechanizmy, ktorými sa snaží chrániť pred prírodou a povedzme aj pred „prirodzenosťou“. Tieto kultúrne snahy sa postupne začali vymykať spod kontroly a prerástli až do mesianistickej technokratickej kultúry. Technika sa má stať spasiteľkou, ktorá vyrieši všetky problémy človeka a definitívne zabezpečí jeho život pred možnými ohrozeniami. Guardini hodnotí tieto snahy ako kontraproduktívne. Podľa neho ohrozenie v jeho dobe(a platí to aj dnes) vyrastá zo samotnej kultúry. Nebezpečenstvo pochádza z toho, čo je základom všetkej kultúrnej činnosti, totiž z moci človeka nad svetom. Človek uveril, že môže mať moc a zároveň si byť istý jej používaním – akoby vo sfére ľudskej slobody malo všetko zostať rovnako spoľahlivé a zákonité, ako v prírode.

Istú mieru technokratickej snahy o zabezpečenie kultúry a budúcnosti môžeme vidieť aj na konflikte konzervatívcov a liberálov. Napríklad v tom, s akou dávkou energie vstupujú politici do legislatívneho procesu, pričom od „spravodlivých zákonov“ očakávajú morálnu premenu spoločnosti a ochranu pred úpadkom civilizácie, respektíve jej pozdvihnutie. Guardini považuje za omyl, že kultúra a budúcnosť môže byť zaistené výlučne technickými prostriedkami – v našom prípade napríklad zákonmi. Budovanie civilizácie a kultúry je ponuka pre našu slobodu a výzva pre našu zodpovednosť. Sloboda, ktorá patrí k podstate človeka je nositeľka pozitívnych aj negatívnych možností a budúcnosť nie je nič zaistené a automaticky bezpečné, pretože budúcnosť je otvorená ľudskej slobode a zodpovednosti.

Preto tu ohrozenie bude vždy a nevyhnutne. Moc, sloboda a zodpovednosť sú podstatnými črtami človeka, ktoré sú a vždy nevyhnutne budú nezaistené a neovládateľné. Kultúra sa vytvára v konkrétnosti života každého jednotlivca. Ján Pavol II. vo svojej programovej encyklike Redemptor hominis napísal, že "človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi" (RH 14). Inšpirujúc sa Jánom Pavlom II., môžeme povedať, že človek by mal byť aj prvou cestou konzervatívca a liberála.

Hobbes sa teda mýlil. Žiadny absolutistický vládca nebude do dôsledkov schopný usporiadať spoločnosť k dokonalému spolužitiu a rovnako sa mýli aj konzervatívec s liberálom, ak sú presvedčení, že ústavná definícia manželstva je kľúčom k záchrane rodiny, že zákaz interrupcií sám osebe podnieti lásku k nenarodenému životu alebo naopak, že samotné prijatie registrovaných partnerstiev homosexuálov bude mať veľký podiel na spoločenskom vnímaní homosexuálneho správania, prípadne, že feministické kvóty pomôžu ženám zlepšiť ich postavenie v spoločnosti. Kultúra a civilizácia stojí a padá na osobnom vzťahu a výchove. Veď práve o to nám snáď ide. Asi nechceme len nejakú vonkajšiu formu legalistického správania pod nátlakom nejakých vonkajších noriem, ale hlbokú osobnú a morálnu premenu – biblicky povedané – metanoiu. Jeden zo známych Guardiniho citátov znie: „Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Pokojne to môžeme prispôsobiť našej téme a povedať, že morálka, kultúra a civilizácia sa prebúdzajú primárne v dušiach – zákonodarstvo môže byť iba pomôcka.

Mať moc nad mocou

Konflikt medzi liberálmi a konzervatívcami je okrem iného bojom o moc (v jej širokom význame v rôznych podobách) – politickú, kultúrnu, sociálnu. Moc je nevyhnutná súčasť života. Otázka teda znie: Čo zaručuje správne použitie moci? Nič, pretože pre skutočne slobodné rozhodnutie neexistuje záruka správnosti. Existuje len pravdepodobnosť správneho rozhodnutia daná tým, že celým zmýšľaním, postojom a charakterom človeka prenikne dobrá vôľa, čím sa k slovu dostane to najcennejšie na celom svete – ľudská osoba. Problém je ten, že toto nastavenie sa nedá prikázať a ani vmanipulovať.

Jedna z veľkých výziev, ktorú Guardini formuluje pre budúce generácie je vytvorenie étosu moci. Ide o pravidlá, podľa ktorých by mala byť moc spravovaná. Tieto pravidlá neboli v kultúre etablované v Guardiniho časoch a nemáme ich ani teraz. To mu však nebráni poukázať aspoň na dôležité vlastnosti a cnosti, ktoré majú podmieňovať takýto étos.

O podmienkach pre vytvorenie étosu moci teda môžem povedať, ako píše aj Guardini, že ťažiskovou cnosťou sa bude musieť stať úprimnosť, s ktorou človek usiluje o pravdu a dobro. Druhou základnou cnosťou bude statočnosť. A napokon bude potrebná askéza. Askéza nie je nepriateľkou života, ale ide o správne sebaovládanie, ktoré rozvíja skutočnú slobodu a usmerňuje náklonnosti človeka v dosahovaní vyšších hodnôt. Askézu považuje pre budúcnosť človeka za rozhodujúcu, pretože ho robí silným a slobodným. Človek sa musí naučiť panovať nad sebou samým premáhaním a odriekaním – a tým sa zároveň stať pánom svojej vlastnej moci. Už v antickom myslení boli prítomné predstavy o moci, ktorá mala v prvom rade vyvierať z moci nad sebou samým.  Podľa Guardiniho sme slobodní a máme moc, ktorú je potrebné využívať zodpovedne.

Dôležitým poznatkom, podľa Guardiniho je, že osou dejín nie sú „technológie“ a neosobné kategórie, ale ľudská osoba, ktorej majú technológie slúžiť ako nástroj, a nie naopak. Politika, právo a sociálne inštitúcie vznikli, aby človeku slúžili, nie aby nad ním vládli, človek musí byť pánom nad sebou aj nad inštitúciami. Môžeme povedať, že nie všetko, čo môžeme urobiť, by sme aj mali urobiť. Nesmieme sa spoliehať na automatizmy, pretože sme slobodní a zodpovední za našu budúcnosť. Politické a sociálne inštitúcie nás vôbec nemusia priviesť k „spáse“, ale pri nezodpovednom zaobchádzaní môžeme veľmi jednoducho spôsobiť deštrukciu človeka, či už konzervatívne alebo liberálne. Pre správne užitie moci, aby bola v službe človeku, je dôležitá charakterová a morálna výchova k zodpovednosti, ktorá je daná rozlišovaním dobra a zla. Tá je však v úzadí oproti energii a času, ktorý venujeme inštitúciám. To potvrdzuje aj Guardini: „Charakterová výchova, ktorá by vytvárala predpoklady pre správne použitie moci chýba. Ak sa pozeráme nepredpojato, musíme povedať, že moderný človek nie je na nesmierny vzrast svojej moci pripravený. Nemáme ešte premyslenú a vskutku účinnú etiku používania moci ani pre elity, ani pre celú spoločnosť, a tým menej pre výchovu k nej“.

Medzi problémy, ktoré sú zdrojom konfliktu medzi konzervatívcami a liberálmi (respektíve progresívcami) patrí spor o „prírodu“, klimatickú krízu a problém interrupcií. Stereotypne platí, že progresívci majú sklony podporovať interrupcie ako právo ženy a prejav slobody, sú veľmi aktívni pri riešení klimatických a ekologických problémov. Naopak konzervatívci sú v zásade proti interrupciám, pretože podľa nich je potrebné chrániť život od počatia. Zároveň však platí, že neraz klimatické problémy bagatelizujú a podceňujú. Tieto dve skupiny si v súvislosti s týmito problémami vyčítajú mnohé. Pričom si nevšímajú, že ide v podstate o problém s rovnakým spoločným menovateľom, ktorým je moc. Problém vzťahu človeka k prírode má podobný charakter ako problém interrupcií. V oboch prípadoch ide o o to, že človek je v nadradenej pozícii voči objektu svojho konania a stojí pred otázkou či bude spravovať a slúžiť alebo sebecky panovať a ničiť. Pri ničení prírody a interrupciách ide o zneužitie moci nad niečim voči človeku bezmocným, čo si vyžaduje jeho ochranu a starostlivosť. Pápež František vo svojej encyklike Laudato si brilantne poukazuje na to, že vzťah človeka k Bohu, k sebe samému a prírode sa nedá oddeliť. Nemôžeme očakávať, že človek si bude vážiť sám seba, ak si autenticky nebude vážiť prírodu. Nemôžeme očakávať, že si človek bude vážiť prírodu, ak si nebude autenticky vážiť sám seba. A už vonkoncom nemôžeme očakávať, že si človek bude vážiť prírodu a sám seba, ak si nebude autenticky vážiť Boha.

Všetko ovládať a všetko mať pod kontrolou je ilúziou. Nie je to dobré, a ani možné ovládať a celkom kontrolovať životy druhých neosobnými politickými aj mimopolitickými mechanizmami a technológiami. Vždy musíme dať priestor osobnej zodpovednosti a slobode a to aj v tých prípadoch, ak máme pravdu a sme o tom skalopevne presvedčení. K dôstojnosti ľudskej osoby patrí byť slobodným a k tomu patrí aj možnosť slobodne si život pokaziť, či už jednotlivo alebo civilizačne.

Osobné stretnutie

To, čo som doposiaľ hovoril o protikladoch, človeku a moci má vyústiť do priateľstva. Askéza moci musí byť predovšetkým uplatňovaná v osobných vzťahoch, kde jeden k druhému pristupujeme ako k protikladu, ktorý potrebujeme pre svoju vlastnú existenciu. Znamená to neovládať druhého, chcieť jeho dobro a v prvom rade byť mu priateľom nezištne, bezpodmienečne, bez akéhokoľvek nároku. To si vyžaduje veľkú dávku otvorenosti, odvahy a dôvery voči druhému. Podľa Guardiniho askéza pretvorí nebojácnosť na skutočnú statočnosť: „Z toho všetkého musí nakoniec vzísť étos umenia vládnuť, ktorým bude človek vykonávať svoju moc nad mocou. Rozlíši právo a bezprávie, účel a prostriedky, nájde pravú mieru a vytvorí uprostred usilovnej práce a boja miesto pre človeka, aby mohol žiť dôstojne a radostne. To bude pravá moc“.

Všetko to vedie k dileme, ktorú v prvej polovici 20. st. popísal francúzsky filozof Henri Bergson. Všimol si, že v náboženstve, morálke a spoločnosti fungujú dva princípy – statický a dynamický, alebo inak otvorený a uzavretý. Uzavretá morálka je založená na tlaku spoločnosti a týka sa jej prežitia – konkrétne tej mojej spoločnosti. Vždy vylučuje iné spoločnosti. Je neosobná. Konanie, ktoré jej zodpovedá, prebieha takmer automaticky, inštinktívne. Uzavretá morálka a spoločnosť je v podstate vojnová. Jej cieľom je zachovanie spoločenských zvykov, a preto sa vždy vzťahuje na ohraničenú skupinu ľudí. Samozrejme je založená predovšetkým na strachu a má zabezpečiť sociálnu súdržnosť. Otvorená morálka je osobná, nezávislá na spoločnosti, tvorivá, odvážna. Býva stelesňovaná vynikajúcimi jednotlivcami, svätcami a hrdinami. Vychádza z lásky, v ktorej objíma všetok život. Otvorená morálka je univerzálna a jej cieľom je mier. Jej dôsledkom je otvorená spoločnosť, ktorá sa vyznačuje sociálnym aj osobným priateľstvom.

Ak podľahneme strachu a utiahneme sa do svojich svetov, znemožníme tým vznik priateľstva. Nemáme byť uväznení v rigídnych morálnych, sociálnych a duchovných štruktúrach, ktoré môžu byť vo svojich hraničných podobách radikálnymi defektmi. V prípade morálky môže ísť o zákoníctvo, v otázkach sociálnych o tribalizmus alebo nacionalizmus a v duchovnej oblasti o prázdny formalizmus alebo samoúčelný tradicionalizmus. Ak konzervativizmus nie je vyvážený liberalizmom stáva sa nacionalizmom, formalizmom a zákoníctvom – tým aj končí jeho duchovné a hodnotové ukotvenie v „pôvode“ a dostáva sa k svojej odvrátenej strane. Podobne je to s liberalizmom, ktorý ak nemá v sebe konzervatívny prvok, nevychádza z istých transcendentných rámcov a hodnôt, zničí sám seba, zničí slobodu a skončí v despotizme a totalitarizme. Podobne ako konzervativizmus, aj liberalizmus má svoju odvrátenú temnú stránku. V sociálnom zmysle môže ísť o individualizmus trhajúci spoločnosť, respektíve kolektivizmus, v morálnom zmysle môže ísť o relativizmus až nihilizmus, v duchovnom zmysle o imanentizmus.

Ako ilustračný príklad môžem spomenúť postreh talianskeho filozofa Massima Borghesiho, podľa ktorého proces sekularizácie vyvolal v kresťanskom svete etickú reakciu. Niektorí kresťania sú často v dobrej vôli presvedčení, že na rôzne neduhy spoločnosti je potrebné reagovať opakovaním právd o etických normách. Preto napríklad na neduh homosexuálneho správania často reagujú vyjadrením, že to nie je prirodzené, prípadne floskulou, že prijímajú homosexuálov ako osoby, ale nesúhlasia s ich správaním. Pritom sa im stáva, že týmto hriešnikom zabúdajú zdôrazňovať oveľa dôležitejšie pravdy svojej viery ako sú tie pravdy o sexuálnej etike, a teda, že ten hriešny homosexuál je v prvom rade Kristom vykúpený a bezpodmienečne milovaný – chce, aby sme nasledovali jeho osobu.

Liberál a konzervatívec sa cítia byť ohrození a snažia sa zabezpečiť voči predmetu svojho strachu. Strach a nedôvera v to, že druhý človek chce dobro, nám bráni navzájom sa milovať. To je moment, ktorý je veľmi dôležitý aj pre autora prvého Jánovho listu: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“. (1 Jn 4,18). Ako máme milovať svojich nepriateľov a „nepriateľov“, keď sa ich bojíme? Nebol by to kresťanský mysliteľ, ktorý by nezdôrazňoval lásku. Samozrejme aj podľa Guardiniho je to všeliek, ktorý musí byť nevyhnutne prítomný v priateľských vzťahoch. Podľa neho otvorenosť vzniká len vtedy, keď človek odchádza sám od seba. V otvorenosti a láske sa uskutočňuje to najvlastnejšie, v čom všetko kvitne. Pre zdravie osoby je dôležitá láska. Ak sa osoba vzdá lásky, tak ochorie. Potom sa z vlastnej existencie stane väzenie. Všetko sa uzavrie, všetko je utlačené. Všetko sa stane cudzím a nepriateľským. Človek je určený na stretnutie a realizuje sa okolo druhého (sveta a osoby). Stretnutie znamená, že človek konfrontuje vec alebo živú bytosť, ale predovšetkým sa ho dotýka jeho hodnota. Milovať znamená vidieť hodnotu v cudzom, predovšetkým v osobnom – vnímať jej platnosť, cítiť, že je dôležité, aby trvala a aby sa rozvíjala, byť zaujatý starosťou o jej uskutočňovanie, rovnako ako o uskutočňovanie vlastných hodnôt: „Kto miluje, prechádza vždy do slobody. Do slobody od svojich vlastných pút, totiž od seba samého“.