Požehnanie pre všetkých

Zamyslenie k druhému čítaniu tejto nedele nájdete tu.

Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás;
a tvoja tvár nech žiari nad nami,
aby sa tvoja cesta stala známou na zemi
a tvoja spása medzi všetkými národmi.
Nech sa tešia a jasajú národy,
že spravodlivo súdiš ľudí
a spravuješ národy na zemi.
Bože, nech ťa velebia národy,
nech ťa velebia všetky národy.
Nech nás Boh požehná
a nech si ho ctia všetky končiny zeme. (Ž 67, 2. 3. 5. 6. 8)

Zjednodušene by sme ich mohli roztriediť aj takto: O Ježišovej obriezke sa výslovne hovorí v evanjeliu podľa Lukáša (2,16-21). Epištola zasa prináša chronologicky prvú nepriamu zmienku o Ježišovej matke vo Novom Zákone, ktorú obsahuje Pavlov list Galaťanom (4,4-7). A motív začiatku roka možno prepojiť s túžbou o vyprosenie blaha, čo reprezentuje text starozákonného kňazského požehnania, ktoré nachádzame vo štvrtej knihe Tóry (Nm 6,22-7).

Na toto tzv. „Áronovské požehnanie“ nadväzuje aj medzispev vyskladaný z veršov Žalmu 67, ktorý formulku tohto požehnania zjavne adaptuje vo svojom 2. verši. Ako celok ide druhovo o chválospev, ktorého obsahom je prosba o požehnanie a výzva všetkým ľuďom aby chválili Boha.

Na nový rok teda prosíme o požehnanie. Nie však iba pre seba. Zdieľať

Poďme teda po odsekoch. Samotný text sa začína v. 2, keďže prvý obsahuje nadpis s liturgickými inštrukciami („Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Žalm. Pieseň.“) Začiatok je jasnou narážkou na požehnanie, ktoré počujeme v prvom čítaní. Žalmista tu prosí Boha o zľutovanie a požehnanie. Mení však gramatický smer prosby zo žehnajúceho na 2. osobu singuláru k 1. osobe plurálu. Z „nech ťa“ na „nech nás“. Už tu sa teda skrýva úmysel nepožehnať iba jednu osobu (jeden národ), ale mnohých, ku ktorým sa sám modliaci pripočítava. Oslovuje sa pritom „Boh“ a nie „Pán“ (Božie meno), čo otvára brány požehnania aj pre nečlenov Izraela. „Milosť“ a „požehnanie“ sú vyjadrením Božej blízkosti. Ešte výraznejšie je to zdôraznené cez biblickú figúru žiariacej tváre. Dôvod pre túto prosbu obsahuje nasledujúci verš. Už ním nie je iba dobro pre vyvolený ľud, čo bolo v úmysle pôvodného kňazského požehnania, ale túžba, aby sa „cesta“ - čiže Bohom správny spôsob života vyjadrený v jeho prikázaniach – otvorila pre všetkých ľudí. A nielen to. Dôležité je pre ostatných spoznať, že Boh Izraela prináša aj „spásu“. Preložené do modernej slovenčiny: že Boh má moc zachrániť.

Nie aby sa oni podriadili nám, ale nášmu Bohu.Zdieľať

Druhú liturgickú strofu tvorí verš 5. Prosba a túžba žalmistu zároveň je vedená k tomu, aby všetkých naplnila radosť. Po prvé z toho, že Boh súdi spravodlivo. Náš preklad však zavádza, pretože sa tu nehovorí o biblickej spravodlivosti, ale o takej, ktorú poznajú ľudia vo všeobecnosti. Iné preklady majú: „súdiť priamo“, „súdiť pravdivo“ (Komentár, 2017), „súdiť nestranne“ (Ekumenický). Ide o spôsob, ktorého sa dožadujú všetci, čo majú skúsenosť s korupciou ľudských súdnych systémov. Radosť má po druhé vyvierať z toho, že všetko je v Božích rukách a tak sa z nich kontrola nevymkne ani pri úpornej sneahe tých najsilnejších vládcov Zeme.

Aby spoznali, aké dobré je žiť pod jeho vedením.Zdieľať

Posledná liturgická strofa začína v. 6., ktorý je vlastne zopakovaním v. 4., ktorý sa v liturgii nenachádza. Ide teda o akýsi vnútrožalmový refrén. V ňom sú všetci ľudia vyzvaní na vzdávanie vďaky, či chválu. Nie iba mnohé, ale všetky. Všetci majú chváliť Boha. Lebo všetci od neho môžu dosiahnuť požehnanie. Posledný verš žalmu (8.) potom len dopĺňa a zvýrazňuje to, čo bolo povedané už predtým. Prosí sa o požehnanie komunity žalmistu a o jeho účinok, ktorý sa má pretaviť v „bázni“ čiže v rešpekte Boha zo strany všetkých ľudí.

Na nový rok teda prosíme o požehnanie. Nie však iba pre seba. Pre všetkých ľudí. Aj pre „pohanov“. Nie aby sa oni podriadili nám, ale nášmu Bohu. Aby spoznali, aké dobré je žiť pod jeho vedením.