Romano Guardini: Mierotvorca medzi konzervatívcami a liberálmi? (2. časť)

Už od počiatku ľudského myslenia a sebauvedomenia sa človek nejakým spôsobom snažil pochopiť sám seba, inštitúcie, ktoré vytváral a svoj vzťah k nim. Snažil sa pochopiť aj svet prírody a nájsť si v ňom svoje miesto. Napriek tomu, že antropológia ako systematická veda je pomerne mladá, myslenie človeka malo už od svojho úsvitu jeden z hlavných cieľov pochopiť, kým človek je, aká je jeho podstata, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Od odpovedí na tieto otázky záviseli, a platí to aj dnes, odpovede na ostatné filozofické, teologické alebo etické a kultúrne problémy. Napríklad zásadné rozdiely medzi jednotlivými teoretikmi štátu majú svoj pôvod práve v ich rozdielnom nazeraní na človeka. Platónovo prísne hierarchické poňatie ideálneho štátneho usporiadania je značne odlišné od Marxových predstáv o beztriednej spoločnosti. Korene, z ktorých tieto rozdiely vyrastajú, možno vidieť práve v ich odlišnej antropológii.

Nie je tomu inak ani pri probléme vzťahu konzervativizmu a liberalizmu. Konkrétna podoba týchto dvoch prístupov k svetu sa v našom priestore týka predovšetkým etického a kultúrneho konfliktu o povahu rodiny, homosexuálneho správania, postavenia žien a práv nenarodených. Rozdielne pohľady na tieto otázky súvisia s tým, ako konzervatívec a liberál vidia človeka. Veľmi zjednodušene povedané, konzervatívec uvažuje o človeku ako o niekom, kto má podstatu, prirodzenosť, ktorá je daná. Konzervatívec preto veľmi dbá na svoj pôvod. Liberál a progresívec uvažuje o človeku ako o tom, kto sám seba utvára a nie je preddefinovaný nejakou podstatou. Preto ho až tak veľmi nezaujíma svoj pôvod, ale cieľ, ktorý si sám stanoví. Z toho následne vyplýva to, ako človek poníma morálku a kultúru. Preto liberáli neradi počúvajú o „tradičnom“ a konzervatívci okolo „tradičného“ stavajú svoj svetonázor.

Ak sú liberalizmus s progresivizmom a konzervativizmus dve odlišné koncepcie života(otázne je, či to tak naozaj je), je to preto, že vychádzajú z dvoch odlišných koncepcií človeka. Otázkou tak zostáva, ako to s tým človek vskutku je – má nejakú prirodzenosť? Ak áno, aká je? Všetko závisí od toho, či prijmeme nejaký koncept ľudskej prirodzenosti, alebo ľudskú prirodzenosť v jej tradičnom význame odmietneme ako chiméru, tak ako to urobila veľká časť filozofie 20.st. (ateistický existencializmus, štrukturalizmus, postmoderna…).

Kameň úrazu: „Pôvod“

Odkiaľ sa berú vlastnosti, bez ktorých by sme o človeku nemohli hovoriť ako o človeku? V dejinách sa vyskytli rôzne prístupy, ktoré sa snažili pôvod človeka vidieť v rôznych súvislostiach. Jedným z nich je známa téza o biologickej evolúcii, ktorá človeka vysvetľuje ako prírodnú bytosť danú jej biologickými charakteristikami. To vytvára biologickú, genetickú podstatu človeka, ktorá je v rámci kultúrno-etických vojen zdôrazňovaná konzervatívnym spektrom napríklad v otázkach transgender. Iná odpoveď na to, odkiaľ sa vzala podstata človeka, môže byť teologická. Človek je stvorený Bohom na jeho obraz, ktorý je daný a nemeniteľný. Nesmrteľnú dušu a iné vlastnosti má od počatia. To zakladá jeho dôstojnosť a preto (nielen) veriaci konzervatívec v kultúrno-etickej vojne ochraňuje život od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Od toho, aká je naša podstata závisí to, aké typy spoločenstiev človek vytvára. Pre konzervatívca je to v prvom rade kvôli genetickej väzbe (tradičná) rodina, následne národ. S tým súvisí napríklad to, že niektorí konzervatívci sú monarchisti a majú sklon väčšmi rešpektovať hierarchiu a autority. To, čo spája všetky tieto predstavy o podstate človeka je otázka pôvodu – „Odkiaľ?“ Pre konzervativizmus, nech už si pod tým predstavíme čokoľvek, je kruciálne dôležitá otázka pôvodu – biologického, transcendentného, sociálneho – akéhokoľvek. Ak pretrháme naše väzby s „pôvodom“ stratíme našu podstatu, esenciu, ten najhlbší zmysel konzervativizmu. Pri etymologickom pohľade na slovo konzervativizmus, ide o zachovanie, z latinského slova conservare. Ide teda o zachovanie istého sociálneho poriadku a hodnotových ukotvení – zachovanie väzby so svojím pôvodom.

Iný pohľad na prirodzenosť a podstatu človeka má liberalizmus a s ním súvisiaci progresivizmus. Sú to síce, podobne ako konzervativizmus, členité a viacvrstvové pojmy, ale môžeme si všimnúť akúsi červenú niť. Liberalizmus je snahou o emancipáciu od pôvodu. Etymologicky pochádza slovo liberalizmus z latinského liber – slobodný. Liberálny človek chce byť oslobodený od zväzujúcich pút, ktoré ho oberajú o plnosť života. Tú vidí vo svojej kreatívnej sebarealizácii. Liberál neuvažuje v intenciách pôvodu a podstaty, ktoré by mu určovali hranice jeho možného pôsobenia a realizovania sa. Pre liberála nie je až tak veľmi dôležitá otázka odkiaľ pochádza, čo tvorí jeho identitu a čo má následne určovať jeho morálne správanie. Pôvod nie je dôležitý. Dôležitý je stanovený cieľ, ktorý je produktom a cieľom slobody človeka (v prípade individualistického liberalizmu ide o jednotlivca). Od toho sa odvíjajú aj predstavy o spoločnosti, morálke a duchovne. Liberál má oveľa slabšie sklony k monarchizmu a neprijíma, že by mal byť niekto ako autorita uznávaný len z titulu svojho úradu – pretože má „problém s pôvodom“. Napríklad nerešpektuje myšlienku dedičného nástupníctva. Chce vládnuť sám, prinajhoršom niekoho poveriť, aby na istý čas vládol za neho. Pre ľudskú prirodzenosť a podstatu to znamená, že liberál pôvod často neuznáva – je indivíduom, chce byť sám sebou a sám seba realizovať. Chce byť slobodný, bez akýchkoľvek obmedzujúcich zväzkov. Neverí v podstatu, lebo neverí v pôvod. (Pre rozšírenie a lepšie pochopenie toho, čo čo mám na mysli, odporúčam pozrieť sa na myslenie Friedricha Nietzscheho a jedného z jeho duchovných synov Michela Foucaulta.)

Človek podľa Guardiniho: Osoba

Guardini je predstaviteľom katolíckeho personalizmu. Je to smer, ktorý do centra svojho záujmu kladie osobu. Osoba je pre personalistov základom, ale aj cieľom všetkých úvah. Personalizmus je akoukoľvek filozofiou, ktorá vidí v osobe najvyššiu hodnotu a kľúč k prístupu k svetu a jeho hodnoteniu. Pojem osoby je kľúčom k hľadaniu sebapoznania, správneho pohľadu na realitu a miesta človeka v nej. Ak sa necháme Guardinim inšpirovať, tak to, čo je na človeku – osobe – akoby „konzervatívne“ sa môžeme pokúsiť pochopiť a vysvetliť nasledovným spôsobom. Osoba je daná svojou štruktúrou, identitou, má nejakú podstatu, prirodzenosť, isté rámce, ktoré jej umožňujú samu seba definovať. Určiť a vymedziť svoju podstatu a esenciu. Je to niečo, čo trvá navzdory všetkým odlišnostiam, pretrvá všetky poruchy a deformácie, ako sú napríklad choroby alebo charakterové defekty. Tým ľudská osoba predstavuje stabilitu a z istého hľadiska nemennosť, čo by sme mohli nazvať klasickým filozofickým pojmom esenciou. Slovo esencia by sme mohli voľne preložiť ako podstata. Vyjadruje to, čím daná vec je. Sú to nevyhnutné vlastnosti, ktoré danú vec robia danou vecou. Ak by človek o niektorú z týchto esenciálnych vlastností prišiel, prestal by byť človekom. Z toho hľadiska esencia tvorí pevnú rigídnu štruktúru. Ide o nejaký presne vymedzený „tvar“.

Guardiniho názory nás môžu ďalej viesť k tomu, že druhý pól podstaty osoby tvoria dynamické črty. Človek je slobodný a kreatívny. Podľa Guardiniho je človek živý duch. Život je dynamický, robí sa, je skutkom. Tvorí okolitý svet vo vzťahu k sebe samému – vytvára si životné prostredie. Ďalšia vrstva personálnej existencie spočíva v individualite. Svet tu nie je len pre účely spoločnosti a celku, ale aj pre účely jednotlivca. Stredobodom sveta je životná iniciatíva, ktorou sa živá bytosť vo svete presadzuje. Jednotlivá bytosť je určovaná svojím „srdcom“, ktoré je živé. Jednotlivec sa odlišuje od druhu, ktorého je súčasťou. Osobu nemožno redukovať na jej druh (respektíve spoločnosť). Čím je druh nižší, tým viac sa jednotlivec stotožňuje s požiadavkami svojho druhu. Čím je druh vyšší, tým silnejší je pud k individuálnemu sebapresadzovaniu – to platí práve o človeku. Indivíduum získava stále väčší význam vzhľadom k ostatným indivíduám, ale aj voči druhu. Živým stredom je vnútro, z ktorého živá bytosť prechádza k vonkajšiemu svetu, ktorý ju obklopuje. Obe oblasti – vnútro aj vonkajšok – sú oddelené hranicou, ktoré možno prekonať iba prekročením. Guardini tvrdí, že „hranica“ a „prekročenie“ (transcendencia) tvoria jav, ktorý sa už nedá ďalej analyzovať, pretože patria k základnej a vlastnej podstate života. „Vnútro“ človeka je „vnútrom“ konania a tvorby. To sa ukazuje predovšetkým v tom, že človek koná veci aj samoúčelné – len preto, aby boli. Hranica medzi iniciatívou zvierat a vôľou človeka spočíva v tom, že konanie človeka je morálne a teda slobodné a zodpovedné. Ľudské dielo je teda určované zmyslom, ktorý sleduje.

Osoba vo vlastnom zmysle je podľa Guardiniho bytosť, ktorá je vnútorná, ktorá má tvar, ktorá je duchovná a ktorá je tvoriaca, pokiaľ je schopná byť sama sebou sa o sebe rozhodovať. Osoba znamená, že nemôže byť vlastnená žiadnou inou inštanciou – osoba patrí sebe. Osobnosť je živá duchovná individualita. Napríklad, ako píše Guardini, môžeme pracovať v nejakom kolektíve, kde sa na človeka pozerá len ako na súčiastku systému, ale vtedy sa privlastňuje náš výkon, a nie my ako osoby. Osoba znamená, že vo mne nemôže prebývať nikto iný, ale som vo vzťahu k sebe sám so sebou, že ma nikto nemôže zastupovať, ale že som tu sám za seba, že ma nikto nemôže nahradiť, ale že som jedinečný. Aj keby bola sféra môjho súkromia nejakým zásahom závažne narušená. Jednoduchým výpočtom vlastností môžeme povedať, že podstatu osoby tvoria rozum, sloboda (zodpovednosť), moc, spoločenskosť, svedomie, schopnosť milovať (teologicky aj nesmrteľnosť).

Ja + Ty = My

K podstate osoby nevyhnutne patrí aj to, že nie je len individuálna, ale je aj spoločenská a realizuje sa v dialógu s druhým. Guardini je okrem iného predstaviteľom filozofie dialógu. Človek je povolaný k stretnutiu a vykročeniu zo seba samého. Svet nie je súborom nezávislých „Ja“. Ale „Ja“ smeruje k stretnutiu s „Ty“, s náprotivkom, protikladom, s ktorým si máme vyjsť v ústrety. To je podstata dialógu a hľadania pravdy. V tomto stretnutí však vytvárame novú kvalitu – „My“. Niečo nové, čo tu doposiaľ nebolo. Človek musí prekročiť vlastné hranice k druhému človeku a v konečnom dôsledku Bohu. Len takýmto prekračovaním svojich hraníc, čo môže byť v niektorých prípadoch aj bolestivé a vyžaduje veľa pokory, sebazaprenia a potlačenie pýchy, môže človeka voviesť k novým skúsenostiam a hlbšiemu pochopeniu seba samého aj druhého, a tak hľadať pravdu. Človek je prirodzene spoločenský. Spoločne máme hľadať pravdu a dobro, vykračovať sami zo seba, neuzatvárať sa do svojej subjektivity. Veľký teológ Karl Rahner to hodnotí tak, že spoločenstvo, transcendencia a protiklad v živote, v ktorom sa človek môže konfrontovať s druhým a aj sám so sebou, sú nevyhnutné pre pokrok a život vôbec. Je presvedčený, že človek nachádza seba len v tvrdom a jednoznačne náročnom spoločenstve a že každé ochraňovanie vzácneho indivídua(alebo partikulárnej skupiny), starajúceho sa len o seba, bolo ideálom minulosti (a to vždy falošným). Preto pre človeka dneška jestvuje iba jedna cesta – vydržať ťarchu spoločenstva ako pravú cestu do skutočnej slobody a do pravdy.

Človek: Jednota protikladov

Pre čitateľa v tomto bode nebude náročné odhadnúť, kam bude naša úvaha smerovať. Jednota protikladov v samotnom človeku spočíva v tom, že máme identitu, ktorá je okrem iného daná biologickou, povedzme genetickou, stránkou nášho ja. Biológia a telesnosť však nie sú jediné, čo nás určuje. Človek je teda telesný a vytvárajúci spoločenstvá. K človeku patria aj transcendentné, povedzme nadprirodzené črty. Sem možno zaradiť aj také duchovné fakulty akými sú napríklad sloboda a svedomie, ktoré človeka robia božským a tvoriacim. Zjednodušene možno povedať, že človek je jednotou duše a tela. Skúsme sa na našu otázku pozrieť cez jeden kľúčový pojem, ktorý predstavuje dôležitú hodnotu tak pre liberalizmu ako aj pre konzervativizmus. Ide o slobodu a jej vzťah k pôvodu. Guardini rozlišuje dva nesprávne pochopené pojmy personalizmu – nazvime ich aktualistický a statický personalizmus. Podľa prvej koncepcie je osoba daná iba v akte – čine, skutku. Druhý pojem hovorí, že osoba sa chápe iba ako objekt. Guardini tvrdí, že osoba je nielen dynamis, ale tiež bytie, nie je len akt, ale aj útvar. Konzervatívne je, že máme pôvod, podstatu, liberálne je, že sme slobodní v prijatí toho pôvodu, čo patrí k ľudskej dôstojnosti. Liberálne je aj to, že sa môžu meniť naše predstavy o tom pôvode a jeho mieste v našom živote, význame, hodnote a našom vzťahu k nemu – štruktúra aj pohyb – dynamická esencia. Napríklad podľa Henriho Bergsona Boh nemá nič plne hotové. Je neustálym životom, činnosťou, slobodou. Takto pochopené tvorenie nie je záhadou. Zakúšame ho v nás samotných, akonáhle konáme slobodne.

Podstata človeka je, že je osobou. Podstata osoby má v sebe „konzervatívny“ aj „liberálny“ prvok. Človek môže žiť plnohodnotný, realizovaný a dynamický život v zachovaní hodnôt len v jednote týchto protikladov. Konzervativizmus a liberalizmus ako pólové protiklady sa v človeku spájajú v jeho slobode na vertikálnej osi smerujúcej z nekonečnej hĺbky k nekonečnej výške. Konzervatívne zatiahnutie na hlbinu vlastnej identity, pravdy a toho, čo je človeku dané odinakiaľ smeruje k liberálnemu nekonečnému horizontu slobody, sebarozvoju, kreativity. Možno to pripodobniť k antropológii Karla Rahnera, ktorého základná predstava o človeku je, že je obklopený nadprirodzenom. Existenciálnu situáciu človeka opisuje pomocou pojmov „das Woraufhin“ a „das Wovonher“ – voľne preložené „odniekiaľ“, zo zdroja, z podstaty – „niekam“, k „niečomu“, k svojmu zmyslu. Človek je stvorený Bohom. Pochádza od neho a smeruje k nemu. Tak sa v samotnej podstate človeka spája konzervatívny princíp identity, objektivity, rámca, ktorý si človek nevytvoril, ale ho preddefinuje, spolu s liberálnym princípom toho, že človek musí v slobode a sebarealizácií, vo svojom sebautváraní dorastať.

Požiadavka jednoty konzervativizmu a liberalizmu/progresivizmu teda nie je iba nejaká náhodná alebo povrchná morálna výzva. Je to zásadná antropologická požiadavka. Je to požiadavka ľudskej prirodzenosti – toho, kým človek je.