Romano Guardini: Mierotvorca medzi konzervatívcami a liberálmi? (1. časť)

Jednou z výrazných čŕt verejného života na Slovensku je spor konzervatívnej a liberálnej časti spoločnosti, ktorý nie je potrebné dôkladne predstavovať. Neprejde snáď jediný týždeň bez toho, že by sme neboli svedkami nejakého väčšieho alebo menšieho konfliktu týchto dvoch strán súperiacich o kultúrno-etickú hegemóniu v našej krajine. Prakticky neustále môžeme na rôznych úrovniach a fórach vnímať ideologické konfliktné situácie a dialektické pnutia. Udalosti ako útok na Zámockej ulici, s tým súvisiaci list arcibiskupa Oroscha alebo dávnejšia obdobná situácia zo začiatku letných prázdnin na festivale Pohoda a iné liberálno-konzervatívne šarvátky, sú bohatou ideologickou výživou pre každého, kto sa cíti byť účastný tejto, trúfam si povedať, vojny. Nech už stojíme na ktorejkoľvek strane tohto pomysleného berlínskeho múru oddeľujúceho dva ideologické svety, alebo sa s istým nadhľadom cítime byť mimo tohto problému a tvárime sa ako nestranní pozorovatelia, je vysoko pravdepodobné, že nikto nemá pred očami perspektívu toho, že by sa mal zvrátiť dlhodobý trend prehlbovania spoločenských ruptúr. Ide o spor, ktorý je mimoriadne vyčerpávajúci, paralyzujúci a vysávajúci duchovný a intelektuálny kapitál, ktorý by sa za iných okolností dal využiť efektívnejšie a kreatívnejšie. Ako hovorí príslovie: Vo vojnách mlčia múzy. Nech už stojíme na ktorejkoľvek strane, mali by sme cítiť a vedieť pomenovať, že tento stav vecí nie je prirodzeným stavom. Takéto nastavenie spoločnosti je akousi abnormalitou. Spoločnosť, ktorá vykazuje známky hlbokých zlomov má ďaleko od toho, aby napĺňala svoj cieľ, ktorým je integrálny rozvoj človeka vo vzťahu s druhými. To je prostredie, do ktorého sa ráno zobúdzame a večer v ňom zaspávame. Prostredie, ktoré nás obklopuje a vytvára atmosféru, ktorú dýchame.

Navzdory tomu, že v našej malej krajine máme výrazný deficit kvalitnej a kultivovanej výmeny názorov a ostrej, hodnotnej polemiky, máme paradoxne aj veľmi dobré podmienky a možnosti na rozvoj snáh o spoločenský zmier a ozdravenie pomerov. Slovensko možno považovať za krajinu veľkého kultúrneho, intelektuálneho a duchovného potenciálu. Naše dejiny poznajú mnohé veľké osobnosti, ktoré svoj odkaz vryli veľmi hlboko do našej kultúry a môžu byť pre nás žriedlom, z ktorého môžeme čerpať, a tak stále oživovať a sprítomňovať práve tých, ktorí nás môžu viesť cez náročné obdobia našich dejín. Medzi takéto osobnosti patrí napríklad aj kňaz, filozof a teológ Ladislav Hanus, ktorý sa za posledné roky, predovšetkým v dôsledku aktivity Spoločenstva Ladislava Hanusa, stal na Slovensku vo verejnom priestore akýmsi symbolom katolíckeho intelektuálneho hnutia, ak to tak môžeme nazvať.

Romano Guardini: Otec našich otcov

Vzhľadom na okolnosti je veľmi užitočné venovať sa stromu, na ktorom toto ovocie vyrástlo. Romano Guardini v rámci svojej pedagogickej činnosti viedol v prvej polovici 20. storočia hnutie Quickborn, ktorého plodom je Ladislav Hanus, ale aj mnohí iní. Ak chceme pochopiť naše historické duchovné pozadie, teda to, čo intelektuálne, duchovne a kultúrne živilo Slovensko 20. a 21. storočia, obráťme sa k otcovi našich otcov. Samotný Hanus o ňom v jednej svojej monografii napísal: „Mysliteľský zjav Romana Guardiniho má epochálny význam. Storočie toto, ako sa nazvalo einsteinovským, ako sa nazvalo teilhardovským, možno nazvať guardiniovským.“ Ide o veľmi silné vyjadrenie, ale nie prisilné na to, že by skreslovalo hodnotu a silu Guardiniho vplyvu na katolícky svet. Cez neho môžeme pochopiť veľkú časť našej duchovnej a kultúrnej identity, ktorá bola v našom prostredí formovaná práve kňazmi a intelektuálmi, ktorí na ňom vyrastali. Vernosťou tejto identite, ktorá je do značnej miery aj Guardiniho dedičstvom, môžeme úspešne nasmerovať tok našich dejín von z bahnitých ideologických močiarov.

Pre pochopenie toho, kto bol Guardini, je potrebné uviesť súvislosti, ktoré vytvárajú podhubie jeho myslenia. Romano Guardini sa narodil v roku 1885 vo Verone a zomrel v roku 1968 v Mníchove. Narodil sa v Taliansku, ale žil a bol vychovávaný v Nemecku, čo aj v jeho myslení a formácii smerovalo k syntéze talianskej a nemeckej kultúry. Ide tak o dva póly, ktoré by sme mohli stereotypne pomenovať ako nemeckú precíznosť, rigoróznosť, systematickosť a zároveň taliansku živelnosť, spontánnosť a temperament. Stál na pomedzí dvoch kultúrnych svetov. Nechcem preceňovať, ale ani podceňovať vplyv kultúrnych prostredí, v ktorých Guardini vyrastal, a formoval sa. Každopádne uvedomiť si túto kultúrnu dialektiku Guardiniho mladosti nám môže vrhnúť svetlo na tie najdôležitejšie črty Guardiniho myslenia, pretože v ňom nachádzame syntézu týchto protikladov. Ak chceme použiť poetickú hyperbolu, spomeňme Nietzscheho dialektiku živelného dionýzovského princípu a apolónskeho princípu poriadku. Guardini pôsobil ako publicista a súkromný učiteľ dogmatickej teológie a v roku 1923 dostal ponuku pôsobiť v Berlíne na novozriadenej Katedre katolíckeho svetového názoru, kde podľa jeho životopiscov prežíval dialektické napätia medzi akadémiou a pastoráciou a hlavne medzi „Nemeckom“ a „Talianskom“. Práve v tomto napätí odhalil svoje životné povolanie, a to priblížiť intelektuálnej elite vtedajšieho sveta Krista a jeho evanjelium, ktoré žije Cirkev. Toto naznačuje, že Romano Guardini má veľa čo povedať dnešnému Slovensku, ktoré sa zmieta vo zveráku ideologických a kultúrno-etických kŕčov

Konzervativizmus a liberalizmus sú dva póly spoločnosti

Základom Guardiniho myslenia je jeho špecifická metóda. Túto metódu vysvetľuje vo svojej eseji Der Gegensatz (protiklad) z roku 1925. Rieši tu problém, ako možno svet poznať na jednej strane v jeho celistvosti a zároveň v jeho konkrétnosti. Vymedzuje sa voči tradičným filozofickým prístupom, akými boli racionalizmus, alebo intuicionizmus. Racionalizmu vyčíta, že je abstraktný a neschopný postihnúť konkrétnosť a individualitu. Intuícii naopak vyčíta, že je bodová a nespojitá a nemôže z nej plynúť zmysluplné a plodné poznanie. Guardini sa snaží nájsť cestu medzi abstraktným konceptualizmom, podľa ktorého je realita uchopiteľná a opísateľná výlučne racionálnymi pojmovými nástrojmi a vitalistickým intuiticionizmom, ktorý kladie dôraz na bezprostredné, akoby „nemetodické“ uchopenie reality. Tým Guardini formuluje svoju metafyziku a teóriu poznania pólového protikladu.

Guardini, ako ho interpretuje aj historik Gibellini, tvrdí, že konkrétna skutočnosť má pólovú štruktúru. Celý ľudský život, vo svojom celku, ako aj vo svojich podrobnostiach, nakoľko je živý, je štruktúrovaný pólovo. Tým teda Guardini vyhlasuje polaritu za základný rys života človeka. Pokiaľ ide o život samotný, je presvedčený, že život má dynamický aspekt, robí sa, je skutkom, ale má aj statický aspekt, je niečo, čo trvá, je štruktúrou: skutok a štruktúra sú prvou dvojicou protikladov. Inými protikladmi sú napríklad protiklady formy a bezforemného, jednotlivosti a celistvosti. Život je originálnosť tvorenia (sloboda a moc), ale aj disciplína a pravidlo (dobro, pravda a zodpovednosť). S trochou kreativity môžeme tieto Guardiniho princípy aplikovať v dnešných podmienkach na otázku dialektického napätia medzi konzervativizmom a liberalizmom.

Dnešný liberalizmus a progresivizmus by v štruktúre pólového protikladu, tak ako to definuje Guardini, zastával úlohu toho dynamického, premenlivého, evolučného. Možno ich charakterizovať ako istý typ konštruktivizmu. Pravda, dobro a krása sa neobjavujú ako objektívne, od človeka v istom ohľade nezávislé skutočnosti. Konštruujú sa v procesoch, napríklad v mocenských vzťahoch alebo v emocionálnom vzťahovaní sa k svetu. Každopádne, človek sám seba neobjavuje, ale vytvára. Jeho identita nie je jednoznačne a definitívne daná napríklad transcendentným princípom. Ako ilustračný príklad môžeme uviesť vnímanie vlastnej sexuality a problém transgender. Sexuálna identita je v neomarxistickom progresivizme vnímaná ako sociálny konštrukt, ktorý je daný rôznymi sociálnymi, ale aj individuálnymi, subjektívnymi faktormi, ktoré sú premenlivé. Z toho vyplýva, že je premenlivá aj sexuálna identita.

Oproti tomu, tí, ktorí sa nazývajú konzervatívci, v zásade pracujú s nejakým spôsobom s pojmom objektívnej pravdy a reality, ktoré pred nimi stoja ako nezávislé. Človek ich postupne poznáva a opisuje. Pravda, dobro a krása sa nekonštruuje, ale objavuje. Z toho pre človeka následne vyplýva morálny záväzok takto poznanú pravdu prijať a podriadiť sa jej. Ak zostaneme pri príklade sexuálnej identity, tak človek to, či je muž alebo žena spoznáva a prijíma, ale nevytvára – nekonštruuje. Táto identita nie je v konzervativizme premenlivá vzhľadom na sociálne podmienky alebo stav emocionálneho prežívania jednotlivca. Je daná biologicky, prípadne transcendentne.

Protiklady sa navzájom potrebujú

Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré boli v 20. storočí dlho v područí komunistickej diktatúry. Jedným z pilierov marxistickej filozofie je na spoločenskej úrovni triedny boj, ktorého vrcholom je násilná revolúcia ako brána do vyššieho štádia historického vývoja. Vychádzajúc z Hegelovej filozofie ide o formu dialektického vzťahu protipólov. Tieto protipóly, ako napríklad proletariát a buržoázia nemôžu existovať spoločne a vytvoriť syntézu. Sociálne napätie sa rieši násilnou revolúciou a teda zničením triedneho nepriateľa a plným presadením svojho princípu. Do istej miery je marxistická dialektika vlastná aj dnešnému konfliktu liberalizmu a konzervativizmu. Ten sa pomerne často vyznačuje prvkami triedneho boja, snahou o porazenie protivníka, o rôzne formy a spôsoby jeho mäkkej, alebo aj tvrdej eliminácie.

Guardiniho predstava o polarite a protikladoch je iná. Podľa neho jednotlivé póly nemôžu existovať bez svojho náprotivku a niečo z neho musia obsahovať, inak by sa zanikli. Póly reality, aj tej sociálnej, nie sú antagonizmy, ktoré môžu existovať len na úkor svojho protivníka. Pre Guardiniho ako teológa zostáva faktom, že Boh stvoril svet dobrý ako celok, ale aj v jeho jednotlivostiach. Každý princíp, každý fenomén je dobrý. Zlo vstupuje do sveta ľudskou slobodou. Človek je stvorený na Boží obraz a tak obdarený schopnosťou tvorivosti. Navzdory tomu nedokáže vytvoriť niečo, čo by bolo zlé vo svojej podstate. Každé zlo, ktoré vychádza z ľudského srdca, je iba znetvorením dobrého princípu obsiahnutého, povedzme v prirodzenom zákone. To platí o každej ideológii. Ideológia nie je zlá preto, že by bola zlá vo svojej podstate, ale je zlá preto, že z celého kompendia právd vytrháva z kontextu jednu alebo viaceré, ktoré stavia do absolútnej pozície na úkor ostatných. Jednotlivé pravdy sa musia relativizovať, dopĺňať a zhodnocovať inými. To je katolícky a Guardiniho pohľad na syntézu protikladov. Na marxizme nie je zlé to, že zdôrazňuje hmotu a ekonomické vzťahy. Je na ňom zlé to, že celú realitu stavia na tomto základe a absolutizuje tieto skutočnosti. Pritom zabúda na duchovnú stránku človeka a na to, že základ spoločnosti netvoria ekonomické vzťahy, tie sú len jedným z aspektov spoločnosti.

Preto aj konzervativizmus a liberalizmus nie sú, respektíve by nemali byť antagonistické, ale vzájomne sa vyvažujúce prístupy k životu a svetu. Oba z týchto prístupov, ak nie sú vyvážené svojim protipólom, skĺzavajú k vlastnej ideologizácii. Konzervativizmus a liberalizmus nemôžu byť teda úplne zlé, aj keď si to niektorí zástupcovia jednotlivých táborov myslia o tých druhých. Ak vidíme v spoločnosti ideologické a teda zhubné formy konzervativizmu a liberalizmu, je to preto, že zástancovia týchto prúdov absolutizujú niektoré zo svojich liberálnych alebo konzervatívnych postojov.

Myšlienka jednoty protikladov nie je Guardiniho novinkou. Už niekoľko storočí pred ním s ideou coincidentia oppositorum (jednota protikladov) ráznym spôsobom vstúpil do dejín myslenia filozof Mikuláš Kuzánsky, podľa ktorého je táto jednota možná v konečnom dôsledku len v Bohu, pretože ten je základom všetkého. Medzičasom sa stal symbolom tejto myšlienky a je spájaná predovšetkým s ním.

Ak liberál a konzervatívec nenašli spoločnú reč, porozumenie a priestor spolupráce nie je to kvôli tomu, že by to nebolo principiálne možné. Je to preto, že doposiaľ im v tom bránil nedostatok intelektuálneho, alebo aj morálneho náhľadu. To, že to možné je, garantuje Boh Stvoriteľ, respektíve metafyzické skutočnosti, ktoré nachádzajú ozvenu aj v Guardiniiho myslení. Povedané filozoficky, vo svete, ktorý nie je dualistický a manicheistický, v ktorom by zápasili dva rovnocenné princípy dobra a zla, nemôže mať jeden princíp celkom pretrhnuté väzby s ostatnými princípmi. Povedané teologicky, Stvoriteľ stvoril jeden jednotný svet. Každá ideológia, každý náš extrém vychádza z dobrého princípu a teda v ňom má základ. Princípy, ktoré liberalizmus, progresivizmus aj konzervativizmus hlásajú, nie sú zlé samé osebe, ale stávajú sa zlými, ak sú ideologicky a teda hereticky prehnané do extrému, zabudnutím na ostatné prvky skutočnosti. Konzervativizmus aj liberalizmus sú pólovými protikladmi určenými k vzájomnému vyváženiu a nie k dialektickému prekonaniu a pohlteniu svojho oponenta. Napríklad známy americký biskup Robert Barron v jednej svojej knihe píše: „Chcem rázne odmietnuť prevládajúci dojem, že biblický svetonázor je v priamom rozpore s politickým liberalizmom. Ba som odhodlaný tvrdiť, že každý z veľkých princípov, na ktorých stojí liberálna revolúcia, vyrástol práve z biblického vzorca myslenia a praxe. Predstavujú teda ani nie tak odmietnutie biblického svetonázoru, ako skôr opätovné potvrdenie tých kľúčových prvkov biblického nazerania na svet, ktoré sa vytratili alebo podceňovali“.

Bez ilúzií treba povedať, že ešte nastane mnoho konfliktných situácií (a bude ich pribúdať), v ktorých budeme postavení pred výzvu obhajovať svoje názory napríklad na homosexuálne správanie, alebo umelý abort. Nastanú aj konfliktné situácie, v ktorých budeme obviňovaní z klérofašizmu, totalitarizmu, netolerancie, pokrytectva, alebo sa nám tieto obvinenia budú drať z úst s cieľom pokoriť svojho protivníka. S týmito situáciami príde aj výzva zachovať si kritický odstup, nadhľad a zostúpiť hlbšie, za povrchnú a zavádzajúcu oponu morálnych a kultúrnych noriem. Ide o výzvu pochopiť posledné príčiny a pramene nášho myslenia a konania. V hlbine našich duší sa pólové protiklady našich svetov môžu ukázať ako bližšie, než si to vieme predstaviť. Poslúžme si vzájomne, ako v 18. st. David Hume poslúžil Immanuelovi Kantovi a pomaly sa prebúdzajme z dogmatického spánku.