Prosba o dobrého kráľa

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu.

Bože, zver svoju právomoc kráľovi,
kráľovmu synovi svoju spravodlivosť,
aby spravodlivo vládol nad tvojím ľudom
a podľa práva nad tvojimi chudobnými.
V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť
a plnosť pokoja,
kým mesiac nezhasne.
A bude panovať od mora až k moru
a od Rieky až na kraj zeme.
On vyslobodí bedára, čo volá k nemu,
i chudobného, ktorému nik nepomáha.
Zmiluje sa nad chudobným a bedárom,
zachráni život úbožiakom.
Jeho meno nech je velebené naveky;
kým bude svietiť slnko, jeho meno potrvá.
V ňom budú požehnané všetky kmene zeme,
zvelebovať ho budú všetky národy. (Ž 72, 1-2. 7-8. 12-13. 17)

Ide o posledný žalm druhej časti Žaltára (Ž 42-72), čo naznačuje doxológia na konci textu (vv. 18.-19). Podľa autorstva sa zaradzuje k Davidovým žalmom, hoci sa v nadpise uvádza Šalamúnovo meno. Na konci textu sa totiž nachádza poznámka: „Končia sa modlitby Dávida, Izajovho syna“ (ekumenický preklad), ktorú niektoré preklady považujú za 20. verš a niektoré – vrátane katolíckeho – ju neuvádzajú vôbec. Ide pravdepodobne o neskorší záznam, ktorým sa označovalo starobylé vyčlenenie osobitej zbierky žalmov od kráľa Dávida, ktoré začínali Ž 51. Nadpis by do tohto rozmeru zapasoval, ak by sme ho neprekladali ako „od Šalamúna“, ale ako „Šalamúnovi“. Takáto interpretácia by potom z textu robila modlitbu Dávida za svojho syna. Druhovo tak ide o kráľovský žalm, ktorý sa mohol prednášať pri nejakom výročí alebo samotnom nástupe nového panovníka. Už v židovskom a potom hlavne v kresťanskom prostredí začal byť tento žalm vnímaný v kontexte očakávaní budúceho spásonosného príchodu Pánovho pomazaného. Takto ho môžeme v zmysle percepcie zaradiť aj medzi tzv. „mesiášske žalmy“.

V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja naveky.Zdieľať

Vybrané časti Žalmu 72, ktoré budeme počúvať na liturgii, bude ako antifóna prerývať začiatok jeho siedmeho verša :“V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja naveky.“ Ako celok teda ide vlastne o intronizačnú modlitbu za kráľa, v ktorej sa prosí, aby sa nastávajúca vláda niesla v predstavených ideálnych rysoch. Poďme sa bližšie pozrieť na vybrané slohy.

Zdrojom všetkej moci, poriadku (spravodlivosti) a autority nie je nejaká ľudská ustanovizeň ale jedine najvyšší kráľ, ktorým je Boh.Zdieľať

Vv. 1-2: Samotný text žalmu začína prosbou žalmistu smerom k Bohu za kráľa. Hneď v úvode sa tak zdôrazňuje, že zdrojom všetkej moci, poriadku (spravodlivosti) a autority nie je nejaká ľudská ustanovizeň ale jedine najvyšší kráľ, ktorým je Boh. Modlitby sú tu namieste, pretože pravdepodobne ide o ešte neskúseného vladára, ktorý je ďalej označený ako „kráľov syn“. Túžbou modliaceho v ďalších prosbách je, aby vo výkone svojej moci pamätal na ľud a chudobných, ktorým mal vysluhovať právo a spravodlivosť. Obrana ľudskej dôstojnosti a pozornosť pre sociálne otázky patrili v staroveku medzi tie znaky panovania, ktoré znamenali, že sa poddaný budú mať dobre. Osobitne v časoch, kedy sa z mnohých takýchto kráľov vykľuli tyrani a zneužívatelia. V téme pokračuje aj nasledujúci text.

Vv. 7-8: Blaho ľudu a starostlivosť kráľa sa odráža aj v prírode. Dar spravodlivosti a pokoja sú prirovnané k hojnej úrode. Prosiaci tým vyjadruje, že práve toto je potrebné a má hodnotu, akú má materiálne zabezpečenie pre živobytie. Vyplnenie modlitby v tomto ďalej bude mať za následok to, že vláda takého kráľa bude prakticky neobmedzená. Priestorovo i časovo. Jeho vláda bude trvať, kým bude existovať mesiac – nebeské teleso, podľa ktorého sa počítal čas – a bude zahŕňať priestor Zasľúbenej zeme v oveľa širšom význame.

Vv. 12-13: Verše sa vracajú k pozemskej realite. Vykresľujú kráľa, ktorý konkrétne zasahuje v prospech tých najbiednejších. Bude ochotný odpovedať na prosby; stane sa zástancom tých, ktorý nemajú nikoho; bude láskavý k tým, ktorí trpia pre svoje postavenie; a zasiahne tam, kde niekomu hrozí strata života.

Tento žalm vysvetľuje o aké kráľovstvo išlo v prípade hlásania prorokov Izaiáša a Jána Krstiteľa.Zdieľať

V. 17: Posledná liturgická sloha pochádza zo samého záveru žalmu. Ide o zvolanie požehnania na kráľa, ktorého dôsledkom opäť má byť dlhovekosť, resp. trvácnosť dobrého vplyvu jeho vlády. Ba viac, a tu vidíme jasné mesiášske narážky, táto jeho sláva požehnanie neprekračujú iba časovú, ale aj priestorovú dimenziu, pretože sa to všetko má rozšíriť na všetkých ľudí. Hneď prvým odkazom, ktorý nám pri týchto slovách napadne, pritom je podobné požehnanie, pri svojom povolaní počul Abram (porov. Gn 12,3).

Tento žalm vysvetľuje o aké kráľovstvo išlo v prípade hlásania prorokov Izaiáša a Jána Krstiteľa. Poukazuje na kráľa, ktorý je v mnohom inší ako pozemskí vládcovia. Prisľúbený panovník, hoci bude mať v rukách všetku moc, bude zároveň pozorný voči všetkým poddaným a zvlášť voči tým najbiednejším.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia