O necitlivosti a ľudskej (aj kresťanskej) neprijateľnosti obežníka pod ktorým bol podpísaný arcibiskup Orosch sa už toho napísalo veľa. Bolo to zbytočné, hlúpe a hlavne v tomto čase kontraproduktívne. Názory tohoto typu sa hodia do krčmy 4. cenovej kategórie, nie do arcibiskupovho obežníku. Všetci robíme chyby. Arcibiskup Orosch sa ospravedlnil a KBS ústami iného arcibiskupa to prijala a ocenila. To je v kresťanstve úplne bežná vec, robíme to všetci na spovedi a je to istý duchovný základ samotného kresťanstva. Po bežníku som si kládol otázku, či to celé je jednorazové zlyhanie jednotlivca, alebo to je špička ľadovca a niečo zahnívajúceho v úplných základoch. Oroschove ospravedlnenie mi ale ukazuje, že to môže mať hlbšie korene. Kľúčom je tvrdenie o neverejnosti obežníku.  

Sú veci, ktoré nie sú určené verejnosti. Môže sa jednať o veci dôverné, ktoré nepatria na verejnosť. Môže sa jednať o prvý skutok duchovného milosrdenstva, v ktorom napomíname hriešnikov a to je často dobré robiť tiež medzi štyrmi očami. Ani pranie špinavého prádla na verejnosti nie je ideálna vec. Ale argument neverejnosti sa dá použiť aj v prípade pretvárky. Na verejnosti chceme ukázať inú tvár ako máme v súkromí. Tomu sa hovorí pokrytectvo a kritizoval to Ježiš u farizejov toľkokrát a tak naliehavo, že sa to dokonca stalo synonymom pokrytectva. 

Keď sa nejaká vec dostane na verejnosť a my sme v nejakých vyjadeniach neboli opatrní a tá vec sa potom mediálne zneužije, tak je to naša hlúposť. Za hlúposť sa platí a keby som kvôli tomu nazval arcibiskupa hlupákom, tak to nie je nič príjemného, ale zase nič zlého ani zásadného sa nedeje, ako hlupáci sa niekedy chováme všetci. Ale čo keď je vnútroné nastavenie samotného arcibiskupa naozaj také necitlivé a neľudské, ako to písal v neverejnom obežníku? Cirkev má byť priehľadná ako sklo a rozdiel medzi verejným a neverejným nemá znamenať pretvárku. Koľko liberálov v krčme medzi kamošmi nadáva homosexuálom do buzerantov a na fórach sa tvária ako dúhoví prajdi prvej kategórie. Verejne si niektoré veci nemôžeme dovoliť a pretvárku poznáme dobre z čias ľavicovej (komunistickej) diktatúry. Ale samotná podstata obsahu vyjadrenia arcibiskupa nemôže byť v princípe iná verejne a iná neverejne. Otázkou je, čo presne arcibiskup ľutuje. Ľutuje to, že bol vnútri necitlivý a neľudský? Alebo ľutuje, že sa verejne odhalila jeho neľudskosť i farizejstvo zároveň? Je to oľutovanie neľudskosti skutočné? Alebo je to oľutovanie ďalším farizejským vyjadrením = vnútri som svoj necitlivý názor nezmenil, ale tvárim sa navonok, že ľutujem a snažím sa uhladiť svoj mediálny obraz? 

Často sa stretávam s výčitkou neveriach na tému spoveď: Vám kresťanom stačí na spovedi povedať kňazovi "ľutujem" a je to OK. Nestačí. Povedať "ľutujem" a skutočne oľutovať vo svojom vnútri sú dve rozdielne veci. Možem byť aj na spovedi pokrytcom, ale takáto spoveď nie je platná (pokiaľ tomu správne ako laik rozumiem).

Z ospravedlnenia arcibiskupa Oroscha a z následného vyjadrenia arcibiskupa Bobera (za KBS) mi zostáva trpká príchuť farizejizmu. Po jednej obežníkovej hlúposti, nasleduje druhá ospravedlňovacia: jeden arcibiskup sa priamo priznáva k farizejizmu a druhý ho za to ešte chváli. Ani jednému neverím, že je úprimné. No nič, nechávam to na ich vlastnom svedomí a hodnotenie nechám na Pána Boha. Možno sa mýlim. V každom prípade mi to osobne dáva námet na zamyslenie sa, či nie som pokrytcom v niektorých situáciách svojho života. Čo by sa stalo, keby sa na verejnosť dostali niektoré veci z môjho života? Aký je dôvod neverejnosti u mňa? Je to skutočne prirodzená potreba zachovania mojej intimity, alebo je to potreba zachovania masky pred svetom? Pred Bohom ale žiadna maska nedáva zmysel. Ani teraz a potom už vôbec...

A pochopil som, prečo je potrebné sa modliť za dobrých kňazov a biskupov. Ja osobne som v tomto bol doteraz tiež hlupákom, priznávam verejne a úprimne...

P.S.: diskusiu žiaľ nevidím, ale kto môžete, slobodne diskutujte