Rétorika Stalina, temperament Chruščova

Sedem mesiacov od začiatku najväčšej vojny na európskom kontinente od Druhej svetovej vojny sa konflikt posúva do ďalšej fázy. Doposiaľ sme boli svedkami nevídaných ukrajinských úspechov (so západnou finančnou a vojenskou podporou) a relatívnej slabosti, improvizácie a amatérstva ruských ozbrojených síl. Vojna je nepredvídateľná udalosť, a jej  nepredvídateľnosť sa zvyšuje, čím dlhšie trvá. Vidíme to na nebývalých úspechoch ukrajinských ozbrojených síl vo všetkých smeroch (najmä oslobodzovanie Charkova a priľahlých oblastí) , ktoré si až na vzácne výnimky ešte na jar nevedel nikto predstaviť. Predpokladalo sa, že ruský „parný valec“ bude síce pomalý ale dôsledný a zdrvujúci. Ruská kvantita mala prevážiť nad ukrajinskou kvalitou. To sa však neudialo, a najmä vďaka taktickým a operačným úspechom sa ukrajinské jednotky dostali do protiofenzívy.

Vo svetle týchto nepredvídaných neúspechov, mal ruský prezident Vladimír Putin tri možnosti, ako na celú situáciu reagovať:

1.Nerobiť nič, a dať veciam voľný vývoj. Známy kremlinológ,  profesor Mark Galleoti, si všimol zaujímavú črtu. Akonáhle Putin čelí ťažkej dileme, zvyčajne (napriek imidžu rozhodného vodcu) rozhodovanie odsúva dovtedy, kým sa vec nevyrieši sama od seba.  

2.Rokovať a vyjednávať o novom usporiadaní rusko-ukrajinských vzťahov. Vzľadom na veľmi hmlisté a ťažko merateľné pôvodné ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ – denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny, mohol vyhlásiť „úspešné“ ukončenie operácie. Vzhľadom na prakticky absolútnu kontrolu médií, by Kremeľ vedel predať akýkoľvek výsledok ako „víťazstva“ širokej ruskej populácií.

3.Konflikt eskalovať a najmä predĺžiť -  to sa presne stalo. Prezident Ruskej federácie sa 21. septembra rozhodol pre nariadenie tzv. „čiastočnej mobilizácie“ bojaschopných (18 - 65 rokov) Rusov. Zároveň ohlásenie konanie referend v štyroch okupovaných regiónoch Ukrajiny (Luhansk, Doneck, Záporožie, Cherson) o ich oslobodení a pripojení sa k Ruskej federácií (výsledky podvodných referend nikoho neprekvapujú – medzi 97 – 98%. Ako to už býva zvykom, zároveň pohrozil využitím všetkých dostupných zbraní, ktoré má Rusko v dispozícií. Pochopiteľne, temný náznak sa týkal jadrových zbraní...

V tejto súvislosti niekoľko krátkych postrehov:

Rétorika verzus realita & nabúranie „spoločenskej zmluvy“

Viacerí pozorovatelia sa zhodujú, že vládca Kremľa sa dostal do bodu, z ktorého niet návratu. Doteraz mohol napriek odsúdeniu západnej komunity hľadať síce minimálny, jednako relevantný prienik s Ukrajinou. Jednostrannou anexiou oblastí však urobil krok, ktorý je nezvratný. Na slávnostnom podpise pričlenenia území 30. septembra zároveň odkázal Ukrajine a  „jej zápaným hýbateľom“ , že „územia sú odteraz navždy ruskými“. Na podtrhnutie Putinovej virtuálnej reality ohlásili zhodne aj ukrajinské aj ruské kanály obkľúčenie mesta Lyman v Doneckej oblasti ukrajinskými silami. Imperialistická rétorika tak nabúrala na tvrdú realitu bojiska...

Navyše, mobilizáciou podnikol možno najriskantnejší krok svojej kariéry. Od začiatku agresie voči Ukrajine väčšina Rusov Putinovu politiku vnímala najmä cez televízne obrazovky. Zdalo sa, že sa výraznejšie nedotkne ich životnej úrovne. Povolaním obrovského množstva záloh sa však táto situácia zmenila. Protesty vypukli naprieč krajinou, hoci zatiaľ sa zdá, že ich rozsah a intenzita nateraz neohrozuje Putina a jeho „cársky dvor“. Ak však začnú prichádzať naspäť do Ruska „cínové rakvy“, najmä do sociálne deprivovaných vidieckych oblastí s neruským obyvateľstvom, môže sa lojalita verejnosti voči režimu otriasť v základoch.

Ako si všimol odborník na Rusko, americký akademik Stephen Kotkin, že Stalin opieral legitimitu svojej moci v „mobilizácií obyvateľstva“. Naopak, Putin ostatných 22+ rokov vychádzal z „demoblizácie obyvateľstva“, jeho apatie. Režim tak mal s Rusmi „tichú dohodu“ . Výmenou za apatickú podporu obyvateľstva boli ľuďom garantované sociálne istoty a spoločenský zmier doma i v zahraničí. (Podobne ako tomu bolo v Československu počas husákovskej normalizácie).

Povolaním Rusov do zbrane sa však táto krehká spoločenská zmluva nabúrala, hoci je priskoro hodnotiť, aké to bude mať následky.

Hlavným vojenským cieľom mobilizácie je pravdepodobne snaha stabilizovať línie dobytých území pre zimné mesiace. Napriek klasickému „šlendriánu“ však netreba povolanie záloh podceňovať.

Ako raz uviedol Stalin „kvantita predstavuje kvalitu sama o sebe“. Napriek „videjkám“ a „memečkám“ o demoralizovaných ruských brancoch a zhrdzavenej výzbroji sa nedá vylúčiť, že veľké množstvo čerstvých jednotiek, akokoľvek zle vyzbrojených a motivovaných, môže vojnu predĺžiť a vrátiť jej „opotrebovací“ charakter...

Jadrová otázka vs. hybridná vojna

Paradoxne však mobilizácia z krátkodobého hľadiska znamená, že Putin sa rozhodol pre konvenčnú eskaláciu vo vzťahu k Ukrajine a vyhrotenie hybridnej vojny voči Západu sabotážou podvodných plynovodov v Baltskom mori. Tým chcel podľa Dmitryho Alperovitcha, analytika z amerického think-thanku Silverado, Západu odkázať, aké možnosti eskalácie hybridnej vojny má Rusko v dispozícií. Hustá sieť podmorských káblov, cez ktorých prúdia informácie a energetické zásoby sa tak môžu stať samostatným „bojiskom“ vojny v najbližších mesiacoch.

Pokiaľ ide o jadrové zbrane, ich využitie je naďalej relatívne nízke, no po ostatných udalostiach sa mierne zvýšilo. Západné tajné služby nateraz neidentifikovali žiadne náznaky, že by sa v Kremli o podobnom scenári uvažovalo. Navyše, námestník ministerstva zahraničných vecí Ryabkov avozoval obnovenie rokovaní o vzájomnej kontrole jadrových zbraní START medzi USA a Ruskom. Téma je však natoľko komplexná, že si v najbližších dňoch vyžaduje samostatný príspevok.

Nateraz platí, že dôvody na obavy sú, ale zďaleka nie je dôvod panikáriť. Ruský prezident vo svojom prejave pripomínal sovietskych lídrov v ich najagresívnejšej rétorike voči Západu. Išlo však viac o odkaz domácemu obyvateľstvu. Rétorikou pripomína Stalina, temperamentom Chruščova, akurát mu chýba ich ekonomický a vojenský potenciál (okrem jadrových zbraní).

Putin je zúfalý a vystrašený, čas hrá proti nemu a jeho paradoxné „odkladanie“ zásadných rozhodnutí sa môže ukázať ako nepravdepodobný spojenec Ukrajiny vo vojne...