Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. júl 2022

Je cyrilo-metodské dedičstvo mýtus?

Dnes som dostal podnet od jedného môjho farníka s prosbou o reakciu na námietku, že „cyrilometodská tradícia“ u nás je skôr mýtom ako faktom. Podľa tejto námietky idea cyrilo-metodskej tradície sa objavila až v 18. storočí ako oporný argument pre národné obrodenie. Bol to vraj „ideový konštrukt bez obsahovej náplne“. Aj kostoly a kaplnky sa vo väčšej miere začali zasväcovať solúnskym bratom až v 19. storočí, a to v súvislosti s oslavami milénia od ich príchodu na Veľkú Moravu. Slovo „mýtus“ má veľmi veľa významov. V bežnej reči toto slovo znamená niečo nepresné, zavádzajúce, vymyslené, pokrivujúce realitu. Lenže v ostatných desaťročia mnohí myslitelia, filozofi, psychológovia, sociológovia atď. odhaľujú oveľa hlbší význam „mýtu“, ktorý takpovediac patrí k človeku a k spoločnosti, a tvorí jeho dušu.
Je cyrilo-metodské dedičstvo mýtus?


Niektorí historici majú námietky voči zmienke cyrilometodského dedičstva v Preambule Ústavy Slovenskej republiky, lebo vraj cyrilo-metodská misia bola krátkou historickou epizódou, ktorá bola odsúdená na zánik, hoci prežila v niektorých krajinách ako napríklad Bulharsko. Na Slovensku vraj kresťanstvo bolo hlásané pred príchodom Cyrila a Metoda a po smrti Metoda sa Slovensko vydalo podobnou cestou ako celá Európa – žila kresťanstvo prostredníctvom latinského jazyka. Toto však nie je veľký objav. Tieto historické fakty predsa dnes nikto nespochybňuje. Historické odkazy v Ústave nemajú historiografický vedecký cieľ. To snáď chápe každý historik. Historické odkazy v Ústave nemajú ani odôvodniť a „dokazovať“ právo na štátnosť. Tieto odkazy v Preambule sú skôr výrazom identity ľudu, ktorý tvorí štát. Súčasné štáty sa chcú oslobodiť od všetkých ideologických základov, keďže vieme, kam nás ideológie 20. storočia priviedli. V tomto zmysle je dnes obľúbený a často citovaný 1. bod 1. článku ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ 

Sekulárne štáty stále hľadajú zjednocujúce hodnoty, ktoré by stlmili spoločnosť. Zdieľať

Ústava SR sa pokúsila zadefinovať charakter nášho novodobého štátu, ktorý po Nežnej revolúcii chcel oslobodiť našu spoločnosť od totalitných ideológií, ktoré v 20. storočí priniesli toľko utrpenia a šliapania po ľudských právach. Už v roku 1948 sa štáty celého sveta pokúsili naformulovať neodňateľné ľudské práva, ktoré by oslobodili svet od totalitných ideológií, ktoré šliapali po ľudskej dôstojnosti. Formulácia základných ľudských práv mala zabezpečiť imunitu povojnových štátov pred ideológiami. Po 70 rokoch sa zdá, že slepé uličky relativizmu a individualizmu, do ktorých sa kultúra ľudských práv dostáva, nás privádzajú k potrebe položiť si túto základnú otázku: čo je základom a zdôvodnením ľudských práv? A čo je základom štátnosti? Inak sa aj tieto nástroje, ktoré mali pôvodne slúžiť na potvrdenie zdravého rozumu, slobody a mieru, stanú prostriedkom útlaku a boja silnejších proti slabším, nástrojom na presadzovanie individualistických potrieb a nebudú napomáhať rozvoju ľudskej spoločnosti. Súčasné štáty však nevedia definovať základ svojej štátnosti. Dnes sa už snažia o multikultúrne spoločnosti, ale nevedia nájsť základ bratstva medzi kultúrami, ktorý v Európe stáročia zabezpečoval stredoveký kresťanský univerzalizmus. Sekulárne štáty stále hľadajú zjednocujúce hodnoty, ktoré by stlmili spoločnosť. Je potrebné si uvedomiť, že u nás stále prebieha zápas o charakter nášho štátu. Práve pasáže Preambuly Ústavy sú kratučkými formuláciami, ktoré sa snažia naznačiť hodnotový základ, na ktorom chceme budovať našu spoločnosť: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ (Preambula Ústavy SR) Zdieľať

V zápase o sekulárny charakter nášho štátu niektorých odkaz na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a na historický odkaz Veľkej Moravy vyrušuje. Majú pocit, že protirečí sekulárnemu charakteru nášho štátu, ktorý „sa neviaže na žiadnu ideológiu alebo náboženstvo“. Tu by bolo namieste vysvetliť, čo znamená ideológia. Náboženstvo nie je ideológia. Niektorí si myslia, že ideológia je svetonázor. A keďže náboženstvo je určitým druhom svetonázoru, tak ho nazývajú ideológiou. Ideológia je vytvorenie pohľadu na svet, ktorý vychádza z jedného určitého uhla pohľadu na realitu, ale s nedostatkom vedomia, že je neschopný v tomto uhle pohľadu porozumieť celku reality. Ideológia má v sebe chybné presvedčenie, že jedna idea, jeden uhol pohľadu, z ktorého sa pozerá na realitu, dokáže poňať všetky aspekty reality. Ideológia nepripúšťa možnosť iného uhla pohľadu, a preto napokon má tendenciu premeniť „silu argumentu“ na „argument sily“. Náboženstvo síce počíta s nespochybniteľným uhlom pohľadu na realitu, ktorým je Boží uhol pohľadu, ale tento uhol pohľadu je transcendentný, presahuje tento svet. Rozdiel medzi ideológiou a náboženstvo je v tom, že v ideológii nie je pokora pred tajomstvom reality, kým náboženstvo je charakterizované práve touto pokorou pred tajomstvom reality, ktorému rozumie iba Boh. Náboženstvo ponúka nazerať na svet v Božom pohľade, ale vo vedomí, že človek tento Boží pohľad v pokore ustavične odhaľuje a nekonečne presahuje jeho rozumové možnosti. Ideológia si naopak namýšľa, že chápe realitu neomylne. Treba dodať, že sa stáva, že niektorí ideológovia vytvárajú svoje ideológie používajúc pritom náboženské idey. Zideologizovať sa dá totiž akákoľvek pravdivá idea, pravdivý uhol pohľadu, ktorý sa v ideológii stáva jediným možným uhlom pohľadu. 

Náboženstvo nie je ideológia. Zdieľať

Preto je veľmi nebezpečné postaviť štátnosť na ideológii. S náboženstvom je to iné. Sekulárny charakter štátu znamená, že štát a jeho hľadanie spoločného dobra nie je diktovaný žiadnym náboženstvom. To však neznamená, že náboženstvo nemá mať žiadny vplyv na spoločenský život. V roku 2012 v Bratislave na konferencii na tému „Výzvy novej kultúry“ vo svojej úvodnej prednáške predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský hovoril o novej epoche, pred ktorou stála naša spoločnosť po páde komunizmu a začala formovať štát, v ktorom teraz žijeme: „Pomyselný piedestál, na ktorom dovtedy trónili symboly päťcípej hviezdy, kosáka s kladivom, zostal uprázdnený. Niektorí snáď vedú zápas o to, čo na ňom bude.“ A pokračoval: „V západnej Európe vznikla nová, sekulárna kultúra, ktorá sa vyznačovala aj postupným náboženským úpadkom. Vždy jestvovali, jestvujú i budú jestvovať názory, že náboženstvo nemá byť súčasťou verejného priestoru. Možno je to paradox, ale v tomto nachádzame súlad medzi komunizmom a radikálnym liberalizmom. Komunisti sa usilovali náboženstvo vytesniť do kostolov a obmedziť na hodiny náboženstva. I dnes niektorí tvrdia, že Cirkev nemá právo vyjadrovať sa k veciam verejným a ak tak robí, údajne zasahuje do verejného diskurzu neprimeraným spôsobom. I toto patrí k novosti našej postmodernej kultúry. Uvedomme si, že naša spoločnosť je kvôli rastúcemu individualizmu veľmi zraniteľná.“

Je správne diskvalifikovať rozumný pohľad na človeka len preto, lebo sa inšpiruje náboženstvom? Pápež František nesúhlasí: „Ak máme uvažovať nad prepojením náboženstva a oblasti verejného života, treba rozlišovať rozličné spôsoby jeho uskutočnenia. Tak intelektuáli, ako aj žurnalistické komentáre často upadajú do neotesaných a málo akademických zovšeobecnení, keď hovoria o chybách náboženstiev, a nedokážu rozlíšiť, že nie všetci veriaci – a všetci náboženskí predstavitelia – sú rovnakí. Niektorí politici túto nejasnosť zneužívajú na ospravedlnenie diskriminačných zákrokov. Inokedy zasa dochádza k podceňovaniu spisov, ktoré vznikli v prostredí náboženského presvedčenia; a zabúda sa na to, že klasické náboženské texty môžu obsahovať význam adresovaný všetkým epochám a majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť. Sú však nedocenené pre krátkozrakosť racionalizmov. Je rozumné a inteligentné postaviť ich do tieňa len preto, že sa zrodili v kontexte určitej náboženskej viery? Nesú v sebe hlboko humanistické princípy, ktoré majú racionálnu hodnotu, aj keď sú preniknuté náboženskými symbolmi a doktrínami“ (Evangelii gaudium, č. 256)

Je správne diskvalifikovať rozumný pohľad na človeka len preto, lebo sa inšpiruje náboženstvom? Zdieľať

Mons. S. Zvolenský v spomínanej prednáške dodal, že štát „dokáže prežiť len vďaka nepísaným normám a vzťahom, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu prostredníctvom životného štýlu ako súčasť našej kultúry. Skúsenosti posledných desaťročí naznačujú, že sekulárna spoločnosť, ktorá vytesňuje náboženstvo, nedokázala vygenerovať také hodnoty, ktoré by ju urobili kultúrnejšou, ľudskejšou, a teda lepšou. Ináč povedané: náhrada za kresťanstvo sa nenašla. Jedným dychom treba dodať, že Katolícka cirkev si váži laický štát a oceňuje rovnováhu a nezávislosť, ktorá na Slovensku medzi štátom a cirkvami jestvuje.“ A práve na tieto hodnoty odkazuje Preambula našej Ústavy. Je jednou z mála konštitúcií v súčasnosti, ktorá má odvahu snažiť sa odkazovať na hodnoty, ktoré vyjadrujú do určitej miery „dušu ľudu“, ktorý tvorí daný štát.

V súčasnosti sa odhaľuje, ako sme stratili dušu našich národov a zbavili sme sa postupne duchovnej imunity, ktorá by nám umožnila čeliť nepriazni. Zdieľať

Pápež František v knihe „Poďme spolu kráčať“, ktorú napísal počas pandémie, poukazuje na to, že je potrebné, aby ľud mal dušu. V súčasnosti sa odhaľuje, ako sme stratili dušu našich národov a zbavili sme sa postupne duchovnej imunity, ktorá by nám umožnila čeliť nepriazni. Je potrebné, aby národy objavili dušu svojho ľudu, aby objavili spolupatričnosť, nádeje, spoločné sny. Keď sa totiž ľud cíti byť strateným, keď sa jednotlivci cítia byť odložení, prehliadaní, keď vládne ľahostajnosť, individualizmus a egoizmus, vtedy nastupujú populisti. Slovo populista je tiež odvodené od populum, teda ľud, lenže populisti zneužívajú ľud na dosiahnutie moci a svojich záujmov. Takíto neslúžia ľudu, ale si poslúžia ľudom. Populista nebuduje ľud, ale ho používa a spája ho s ideológiami zameranými na vnímanie nepriateľov, vnútorných a vonkajších. A tak je ľud aj dnes manipulovaný dvoma svetonázormi – liberálnym a populistickým. Kým jeden svetonázor vyzdvihuje a propaguje rozdrobeného jedinca a ponecháva len malý priestor pre bratstvo a solidaritu, druhý redukuje ľud na masu bez tvárí a tvrdí, že ju zastupuje. Populisti odrážajú bolesť zo straty koreňov a spoločenstva a všeobecný pocit úzkosti, no vytváraním atmosféry strachu a rozsievaním paniky populizmy túto všeobecnú úzkosť využívajú, nenaprávajú ju. Je to prostriedok, ako sa ambiciózni politici dostávajú k moci. Burcujú davy, vnucujú im svoje názory, usmerňujú ich výčitky a nenávisť k fiktívnym nepriateľom, len aby odviedli pozornosť od skutočných problémov. Vyhlasujú sa za oprávnených tlmočníkov rozšíreného cítenia. Ľud prestáva byť ľudom a stáva sa hračkou v rukách demagógov. Diktatúry sa začínajú vždy takto: zasejú strach a potom ľudu ponúknu ochranu a na výmenu im odoprú moc určovať vlastnú budúcnosť.

Ľud nie je logická ale mýtická kategória. Zdieľať

Lenže nie je ľahké objaviť dušu ľudu. Nie je to logický pojem, ani politická kategória. Je to niečo mytologické v tom najlepšom zmysle slova, je to ovocie kľúčových momentov jeho dejín, kedy sa objaví v ľude solidarita, spolupatričnosť. Nemožno ho definovať zvonku (povedali by sme „objektívne“), ale len zvnútra, intuitívne vojsť do jeho ducha, jeho srdca, jeho dejín a tradície. Pápež František, Jorge Bergoglio sa zaoberal „dušou ľudu“ už počas svojich štúdií v Nemecku, kde sa stretol s knihou Dostojevskij: náboženský svet, ktorú napísal Romano Guardini. V tejto knihe našiel pápež František základné tvrdenie, že totiž „ľud je mýtický pojem“. Pápež František v jednom rozhovore hovorí: „Jestvuje slovo, s ktorým sa zle zaobchádza. Hovorí sa veľa o populizme, o populistickej politike, o populistickom programe. Ale to je omyl. „Ľud“ (populus) nie je logickou kategóriou. A nie je to ani mystická kategória v tom zmysle, akoby všetko to, čo robí ľud bolo dobré alebo akoby ľud bol akousi anjelsky čistou kategóriou. Nie! Ľud je mýtická kategória, ak už. Opakujem: „mýtická“. Ľud je historickou a mýtickou kategóriou. Ľud sa tvorí v procese, v úsilí smerujúcim k cieľu a spoločnému projektu. Dejiny sa zakladajú na tomto procese, ktoré tvoria generácie, ktoré nasledujú jedna po druhej vnútri ľudu. Je potrebný mýtus, aby sme porozumeli ľudu. Keď vysvetľuješ, čo je ľud, používaš logické kategórie, pretože to musíš vysvetliť: a aj to je potrebné, iste. Ale takýmto spôsobom nevysvetlíš zmysel toho, čo znamená patriť k ľudu. Slovo „ľud“ má v sebe niečo viac, čo sa nedá vysvetliť logickým spôsobom. Byť súčasťou ľudu znamená mať účasť na spoločnej identite, tvorenej spoločenskými a kultúrnymi väzbami. A to nie je niečo automatické, naopak: je to pomalý a ťažký proces k spoločnému projektu“ (A. Spadaro, «Le orme di un pastore. Una conversazione con Papa Francesco», in Papa Francesco, Nei tuoi occhi è la mia parola. Omelie e discorsi di Buenos Aires (1999-2013), Milano, Rizzoli, 2016, XV-XVI). A v inom nedávnom rozhovore pápež František dodal: „Na pochopenie ľudu treba vojsť do jeho ducha, do srdca, do práce, do dejín a do mýtu jeho tradície. Iba tak porozumieme, aké sú hodnoty tohto ľudu. Tento bod je základom takzvanej „teológie ľudu“. Ide o to kráčať s ľudom, vidieť, ako sa vyjadruje“ (D. Wolton, Pape François. Rencontres avec Dominique Wolton. Politique et société. Un dialogue inédit, Paris 2017, 47 s (tal. prekl. Dio è un poeta. Papa Francesco con Dominique Wolton, Milano, Rizzoli, 2018, 37). 

Inzercia

"Mýtus je vyjadrením napätia, ktoré jestvuje medzi historickým a tým, čo presahuje históriu, medzi tým, čo patrí do tohto sveta, a tým, čo ho presahuje." (José Luis Narvaja) Zdieľať

Duša ľudu je teda mýtickou kategóriou. V akom zmysle treba chápať tento „mýtus“? Jestvuje veľa najrozličnejších definícií mýtu. Niektorí sú presvedčení, že mýtus už nepatrí do života súčasného civilizovaného človeka. Akýkoľvek by sme mali na to názor, faktom je, že stále pozorujeme v ľuďoch záujem a potrebu mýtov. Jeden z najúspešnejších spisovateľov nášho sveta, J. R. R. Tolkien je v podstate spisovateľom mýtov. Vo svojom liste píše: „Veľkú vášeň prechovávam aj k mýtom (nie alegóriám), rozprávkam a nadovšetko k hrdinským legendám stojacim na pomedzí medzi rozprávkou a skutočnou históriou. Mýtus a rozprávka musí ako všetko umenie v rozpustenej podobe odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd (či neprávd), no tie nesmú byť rukolapné – v podobe, v akej ich poznáme v skutočnom svete. Moje mýty mali byť „vznešené“, očistené od hrubosti a vhodné viac pre ducha dospelých z kraja ponoreného v poézii.“ (J. R. R. Tolkien, Z listu J. R. R. Tolkiena Miltonovi Waldmanovi, 1951). Aj veľký Platón, jeden z najväčších učiteľov západnej civilizácie, používal mýty. Platón sa utieka k mýtom, aby vyjadril zložité skutočnosti, pretože mýtus je vo vzťahu k ideám, ale mýtus nie je idea. A mýtus je vo vzťahu ku konkrétnu, ale nemožno ho redukovať na konkrétno. Mýtus je vyjadrením napätia, ktoré jestvuje medzi historickým a tým, čo presahuje históriu, medzi tým, čo patrí do tohto sveta, a tým, čo ho presahuje. (porov. José Luis Narvaja, Il concetto mitico del popolo. Papa Francesco lettore di Dostoevskij, La Civiltà Cattolica, q. 4033, 2018, str. 14-26).

Logika má väčšie nebezpečenstvo upadnúť do ideológie ako mýtus. Narozdiel od logických kategórií mýtus odkazuje na zložitosť reality, a poskytuje nám prvky, aby sme ju spoznávali bez domýšľavosti, že ju pochopíme vyčerpávajúcim spôsobom. Mýtus je vyjadrením hľadania večnosti, či už je hľadaním jednotlivca alebo spoločenstva. Preto má mýtus teologickú hodnotu, súvisí s náboženstvom. Ale mýtus nie je oddelený od reálií, do ktorých je človek ponorený v tomto svete. V skutočnosti mýtus pomáha človeku hľadieť na svoj reálny život ako na existenciu „so zmyslom“ a pomáha mu vziať na seba zodpovednosť za dejiny a za život.

Pamätám si na jednu homíliu kardinála Jozefa Tomka v kaplnke Slovenského kolégia v Ríme na sviatok svätých Cyrila a Metoda. V úvode poukázal na to, že na počiatku rímskej kultúry je mýtus o Romulovi a Removi a vlčici. Na počiatku našej kultúry je Slovo, ktoré sa stalo telom. V istom zmysle teda môžeme súhlasiť s tým, že cyrilo-metodské dedičstvo je aj určitým druhom mýtu v tom najvznešenejšom zmysle slova. Nie v tom zmysle, žeby cyrilometodská misia a jej vplyv na náš ľud boli vymyslenými, ale v tom zmysle, že jej vplyv na „dušu nášho ľudu“ presahuje čisto historický vplyv v podobe dlhodobo pestovanej tradície na našom území počas stáročí. Dedičstvo misie solúnskych bratov na Slovensku má mytologickú povahu v tom zmysle, že historicky krátka epizóda niekoľkých desaťročí v 9. storočí je jedným z tých kľúčových momentov našich dejín, ktorá vzbudzovala a vzbudzuje v rozhodujúcich chvíľach v našom ľude solidaritu, spolupatričnosť a tvorí „dušu nášho ľudu“. Iste, musíme si dávať pozor, aby sme neideologizovali cyrilometodské dedičstvo a nedeformovali historické fakty, ako tomu bolo najmä v romantizujúcich tendenciách 19. storočia a v súčasnosti v tendenciách populistov. No cyrilometodské dedičstvo je dôležitým prvkom pre hľadanie duše nášho ľudu práve v kontexte súčasných dejín Európy. Cirkev v súčasnosti po stáročiach objavuje aktuálnosť a veľkosť historického počinu týchto velikánov našich dejín. Ján Pavol II. ich vyhlásil v roku 1980 za spolupatrónov Európy (po svätom Benediktovi) a ich posolstvo, ktoré presahuje konkrétny historický moment a nesie v sebe pečať večnosti, môže byť aj dnes tým, v čom môžeme nachádzať dušu nášho ľudu: „Ich dielo je tiež veľmi dôležitým prínosom pre rast spoločných kresťanských koreňov Európy, ktoré svojou pevnosťou a životaschopnosťou tvoria jeden z hlavných styčných bodov, na ktorý musí brať zreteľ každý vážny pokus o znovuzjednotenie nášho svetadielu novým a aktuálnym spôsobom. Po jedenástich kresťanských slovanských stáročiach vidíme celkom jasne, že dedičstvo solúnskych bratov pre Slovanov je a zostáva hlbšie a pevnejšie než akékoľvek rozdelenie. Obidve kresťanské tradície - východná, ktorá pochádza z Carihradu a západná, pochádzajúca z Ríma - vznikli v lone jedinej Cirkvi, hoci v rozličných kultúrach a pri rôznom prístupe k tým istým problémom. Takáto rôznosť, ak správne chápeme jej pôvod, hodnotu a význam, môže len obohacovať európsku kultúru i jej náboženské tradíciu a môže sa práve tak isto stať primeranou základňou pre je duchovnú obnovu, po ktorej toľko túžime.“ (Ján Pavol II., Slavorum apostoli, č. 25).

Cyrilo-metodské dedičstvo je určitým druhom mýtu v najvznešenejšom zmysle slova. Zdieľať

V diele svätých Cyrila a Metoda náš ľud objavil a stále objavuje svoju identitu malého národa uprostred veľkých európskych mocností: „Tento konkrétny rozmer katolíckosti, vpísaný samým Kristom Pánom do samého základného zriadenia Cirkvi, je niečím konkrétnym, nie je niečím statickým, nehistorickým a povrchne jednoznačným; naopak vzniká a sa rozvíja v určitom zmysle každodenne ako niečo nové, čo plynie z jednomyseľnej viery všetkých, čo veria v trojjediného Boha, zjaveného v Ježišovi Kristovi, ktorého hlása Cirkev pôsobením Ducha Svätého. Tento rozmer vyplýva celkom samovoľne zo vzájomného rešpektu, ktorý je príznačný pre bratskú lásku - voči každému človekovi a národu, či je veľký alebo malý, a z čestného uznávania všetkého, na čo majú bratia vo viere právo.“ Okrem Dostojevského je pápež František aj vášnivým čitateľom Tolkiena. Okrem Dostojevského bol v jeho príhovoroch na Slovensku skryto prítomný aj Tolkien, ktorý zaznel ako mocný prostriedok objavenia duše putujúceho ľudu na Slovensku. V jeho príhovore v prezidentskom paláci pápež povedal: „Prišiel som ako pútnik do mladej krajiny s dávnou históriou, do zeme s hlbokými koreňmi, umiestnenej v srdci Európy. Naozaj sa nachádzam v „strednej zemi“, cez ktorú už toľkí prešli. Tieto územia tvorili hranicu Rímskej ríše a boli miestami vzájomného pôsobenia západného a východného kresťanstva; od Veľkej Moravy až po Uhorské kráľovstvo, od Československej republiky až po dnešok ste sa uprostred nie malého počtu skúšok dokázali pokojamilovným spôsobom integrovať a odlíšiť.“

Potešili ma slová našej prezidentky pri privítaní pápeža Františka. Vyjadrila veľmi dôležitú vec, ktorá je rozhodujúca pri hľadaní duše nášho ľudu pre budúcnosť: „Myslím na Vaše slová, že „táto doba nie je len epochou zmien, ale je zmenou epochy“. [...] Kresťanstvo a katolícka cirkev sú po stáročia pevnou súčasťou našej kultúrnej identity. Vítame Vás ako nositeľa veľmi potrebnej inšpirácie pre budúcnosť ľudstva. Pre budúcnosť nášho Slovenska, aj pre budúcnosť kresťanstva v ňom je veľmi dôležitý spôsob, akým predkladáte posolstvo evanjelia pre našu dobu – nielen ako „dedičstvo otcov“, ale aj ako cestu pretvárajúcu našu prítomnosť a ukazujúcu do budúcnosti.“ 

„Stredná zem“ - po taliansky použil výraz „la terra di mezzo“ - je prekladom anglického „Middle Earth“. Týmto výrazom Tolkien označuje miesto, kde sa odohrávajú jeho mytologické príbehy a dejiny. Uprostred Stredozeme žije nenápadný malý národ Hobitov, malých ľudí s polovičnou veľkosťou. Je známe, že Tolkien sám sa identifikuje s dušou hobitov. Solúnski bratia vedeli podobne ako Tolkien vo svojej mytológii oceniť úlohu malého národa hobitov pre dejiny Stredozeme. A to chceme mať zapísané zlatými písmenami ako vyjadrenie „duše nášho ľudu“ v Preambule našej Ústavy. 

Som rímskokatolíckym kňazom vyše 20 rokov, teraz farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, pokúšam sa nasledovať svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som aj doktor filozofie. Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, hlavne v TV Lux. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Odporúčame

Blog
O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

O duši ľudu v deň vzniku Slovenskej republiky

Dúha pod Lomnickým štítom zahaleným v oblakoch bola dnes dopoludnia počas mojej novoročnej prechádzky a modlitby znamením nádeje, že náš ľud znovuobjaví svoju dušu, aby mohol kráčať do budúcnosti v potrebnej jednote duchov, že preváži solidarita nad individualizmom. Pápež nám o tom v minulom roku povedal naozaj veľa.

Blog
Svätí Cyril a Metod, patróni Európy, bráňte kresťanstvo

Svätí Cyril a Metod, patróni Európy, bráňte kresťanstvo

V preambule Ústavy SR je vyhlásenie národa slovenského, že „pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov ..., v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy uznášame sa na tomto texte Ústavy.“ Keď si to človek prečíta, pochopí, že na Slovensku sa dialo a stále deje veľa protiústavných udalostí.

Blog
I. Matovič: Sľúbili sme 200€ na dieťa. Splnili sme. Nie, nesplnili ste!

I. Matovič: Sľúbili sme 200€ na dieťa. Splnili sme. Nie, nesplnili ste!

Pred 1-2 týždňami sa objavili bilbordy, kde je niečo napísané. Žiaľ musím sa ozvať, že do dnešného dňa tento záväzok nie je splnený. Samozrejme vysmiaty „šéf“ tvrdí opak. Ten obsah reklamy mi pripomína príbeh o snežnom mužovi , ktorý sa volá YETI. Všetci o ňom rozprávajú, ale nikto ho nevidel. Tak isto je to s tými 200€/dieťa.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.