Prečo progresivizmus smeruje k regresii alebo falošná hrozba teokracie

Historické korene súčasného progresivizmu

Mnohé pojmy, s ktorými sa dnes stretávame majú svoje historické korene. Neraz však môžeme vidieť, ako sa súčasné adaptácie rôznych pojmov odlišujú od svojich historických adaptácií. Možno však vidieť aj to, že medzi nimi existujú mnohé paralely, ktoré červenou niťou spájajú súčasnosť s dejinami. Takým je aj pojem pokroku. Ten začínal bojovať o svoje miesto v našej kultúre v novovekom myslení. Pokrok sa stával stále pevnejším pilierom novovekého myslenia, až napokon v 19. storočí vyeskaloval do romantickej filozofie dejín, pre ktorú sa stal zákonitý pokrok v dejinách jedným z hlavných prvkov. To možno najzreteľnejšie vidieť v historickom materializme Karla Marxa alebo idealizme G.W.F. Hegela, ktorí boli ohlasovateľmi nevyhnutného historického progresu.
Novovek charakterizuje neochvejná, ba až dogmatická viera v trvalý pokrok ľudstva, ktorý má byť postavený na vedeckých základoch, pričom sa absolutizujú schopnosti ľudského rozumu a človeka vôbec. Pokrok je podľa osvietenského spôsobu myslenia možný len vtedy, ak sa človek oslobodí od všetkých predsudkov a povier – predovšetkým tých náboženských. Len takto, podľa tohto svetonázoru, dokáže človek objaviť svoju dôstojnosť a žiť v súlade s ňou. Kvalita života je výsledkom vedeckeho skúmania, ktoré nemá iba teoretickú, ale hlavne praktickú funkciu – „ovládnutie“ sveta silou rozumu. Ak chcel novovek napĺňať svoj ideál pokroku, tak to nešlo bez slobody rozumu. Všemohúci rozum mal byť autonómny. Ak by sme rozum obmedzovali, stratil by svoju identitu, išiel by tým sám proti sebe. Liberalizmus myslenia je prirodzeným predpokladom iných foriem liberalizmu, napríklad toho morálneho.

Novovek akoby sa snažil o „absolutizmus slobody“, ktorý zdôrazňuje hodnotu a práva jednotlivca, čo je cieľom pokroku. Každé puto, aj s dejinami a tradíciou, je vnímané ako obmedzenie slobody. Progresivizmus tak úzko súvisí s individualizmom.

Takúto interpretáciu novoveku môžeme štandardne nájsť aj u katolíckych autorov, medzi ktorými možno spomenúť proroka Romana Guardiniho (Koniec novoveku), alebo slovenskému čitateľovi známejšieho Josepha Ratzingera (Chváloreč na svedomie).

Progresivizmus dnes

Dnešný progresívny človek túži po naplnení svojho indivídua, slobode, autonómii, pokroku, osobnej realizácii. Chce prebrať zodpovednosť za svoj život, vymaniť sa zo skostnatených sociálnych a náboženských štruktúr, ktoré ho oberajú o plnosť života. Túži žiť svoj život skutočne

autenticky v úprimnosti. Neuspokojí sa s tým, čo mu niekto naservíruje na striebornom podnose, ale hľadá svoju identitu a miesto vo svete. Vskutku ide o veľké a vznešené ideály, ktoré vo svojej hĺbke nie sú zlé a nikto nemôže tohto progresívneho človeka obviňovať z toho, že by bol v jadre svojej podstaty zlý. Avšak ani tie najčistejšie a najušľachtilejšie úmysly ešte nikdy nepostačovali na dosiahnutie takýchto cieľov.

Progresivizmus sa chybne nazdáva, že svoje hodnoty dosiahne prostredníctvom seba samého, že sa oslobodí od domnelých pút, predovšetkým od tých náboženských, oslobodí sa od Boha a všetkého, čo z viery v Boha vyplýva. Progresivizmus je fenomén veľmi paradoxný. Takýto človek myslí a koná kontraproduktívne. Snahou o slobodu upadá do otroctva. Progresivizmus je implóziou, v ktorej sa všetko rúca samo do seba.

Snaží sa o progres, ale v skutočnosti v jeho intenciách nie je možný žiaden zmysluplný vývoj. Človek musí vyjsť zo seba – iba tak je možná skutočná tvorivá činnosť a plnšie realizovanie indivídua. Paradoxom je, že človek, ktorý chce progresívne prekračovať horizonty, v skutočnosti ostáva uzatvorený do seba. Všetko sa, v zmysle individualizmu, odohráva v jeho mysli a vedomí. Predpokladom slobody, autonómie, realizácie a skutočného pokroku je transcendencia – vystúpenie jednotlivca zo seba samého. Ak človek predpokladá, že on je kritériom reality, transcendencia a dôsledky z nej vyplývajúce nie sú možné.

Základné túžby a životné nároky človeka, ktorými sú sloboda, autonómia alebo sebarealizácia sú oprávnené. Človek sa však kvôli nepochopeniu seba samého mýli v spôsobe ich realizácie. Progresivisti sa vehementne bránia čomukoľvek, čo by obmedzovalo ich individualitu a to, čo považujú za svoju slobodu. Zúženie človeka do jeho subjektivity ho neoslobodzuje, ale robí ho otrokom prevládajúcich názorov, ktorých úroveň sa zákonite znižuje. Kto stotožňuje svedomie s povrchnými názormi, stotožňuje ho so pseudoracionálnou istotou, zaodetou do sebaospravedlňovania, konformizmu a lenivosti. Individualizmus pretrháva sociálne väzby, možnosť pomoci. Ak nestojíme na jednej lodi, ale plavíme sa v našich člnkoch, ako si môžeme pomôcť rásť? Progresivizmus absolutizuje to, čo je relačné – človeka a jeho túžby, jeho sloboda, jeho individualita.

Preto nie je žiadnym prekvapením, že progresivisti vidia zo strany Katolíckej cirkvi hrozbu diktatúry, práve kvôli jej kategoricky formulovaným a pomerne náročným morálnym normám, ktorým nárokuje univerzálnu platnosť, čím akoby zbavovala človeka jeho slobody a individuality. Z hľadiska progresivizmu sa Cirkev javí ako totalitná, strnulá, nemoderná, taká, ktorá bráni akémukoľvek individuálnemu, ale aj spoločenskému pokroku. Je tomu naozaj tak?

Ja + Ty = My

Najskôr musíme poznamenať, že samo kresťanstvo, a hovorím to ako katolík, je s pojmom pokroku pozitívne späté. To, čo však katolícky pojem pokroku odlišuje od sekulárneho progresivizmu, je jeho povaha. V čom teda spočíva katolícka predstava o pokroku?
Ratzinger sa bráni tvrdeniam, podľa ktorých sú ľudia izolované atómy. Vidí problém v tom, že sa absolutizuje ľudský rozum, ktorý je uzavretý sám do seba. Vychádza z filozofie dialógu, ktorej predstaviteľmi sú napríklad Martin Buber, alebo už spomínaný Romano Guardini a hovorí, že človek je povolaný k stretnutiu a vykročeniu zo seba samého. Svet nie je súborom nezávislých „Ja“. Ale „Ja“ smeruje k stretnutiu s „Ty“, s náprotivkom, protikladom, s ktorým si máme vyjsť v ústrety. To je podstata dialógu a hľadania pravdy. V tomto stretnutí však vytvárame novú kvalitu – „My“. Niečo nové, čo tu doposiaľ nebolo. Človek musí prekročiť vlastné hranice k druhému človeku a v konečnom dôsledku Bohu. Len takýmto prekračovaním svojich hraníc, čo môže byť v niektorých prípadoch aj bolestivé a vyžaduje veľa pokory, sebazaprenia a potlačenie pýchy, môže človeka voviesť k novým skúsenostiam a hlbšiemu pochopeniu seba samého aj druhého, a tak hľadať pravdu.

Podľa Cirkvi je človek prirodzene spoločenský. Podľa kresťanstva je pokrok možný len v spoločenstve, tým, že vychádzame sami zo seba. To je nevyhnutná podmienka pokroku a rozvoja, ak človek nie je uzavretý sám so seba. Pokrok teda nespočíva v individualizme, svojvôli a ideologickom, nekritickom a automatickom odmietaní tradície a toho „starého“ ako nevyhnutne zlého. Garantom pokroku je len transcendencia k objektívnemu dobru a pravde. Skutočný pokrok neznamená automaticky zavrhnúť to staré a nahradiť ho čímkoľvek novým, podľa svojho svojvoľného vkusu. Čiže Cirkev skutočne neškodí pokroku a progresu, ale Cirkev učí človeka vychádzať zo seba k druhému. Dnešný progresívny individualizmus však len vytvára zdanie, ilúziu, klam toho, že spoločenstvo tvoríme. Spoločne máme hľadať pravdu a dobro, vykračovať sami zo seba, neuzatvárať sa do svojej subjektivity.

V prípade progresivizmu tak ide o falošnú toleranciu, že každý si môže robiť, čo chce. Táto tolerancia nevedie k ničomu, len utvrdzuje človeka v tom, aby bol uzavretý do seba. Len tak môže človek kriticky prehodnotiť svoje postoje.

Pokrok nie je Cirkvi cudzí. Cirkev vo svojej podstate nie je ani liberálna, ani konzervatívna, ak by sme jej tieto pojmy chceli prisúdiť v tom význame, ako sa aj u nás (nielen)na Slovensku často používajú. V jej samotných princípoch a zásadách možno nájsť liberálny aj konzervatívny prvok. Ako to paradoxným spôsobom zdôrazňoval napríklad aj sv. pápež Pavol VI – Cirkev sa musí stále meniť, aby ostala tou istou, a tak si udržala svoju identitu. Zhŕňa sa tým 2000 ročná tradícia Cirkvi, v užšom zmysle dejiny koncilov, ktoré prinášali mnoho reforiem, aby tak v konkrétnych historických a spoločenských podmienkach stále jasne svietila Kristova pravda.

Aj veľký teológ Karl Rahner to hodnotí tak, že spoločenstvo, transcendencia a protiklad v živote, v ktorom sa človek môže konfrontovať s druhým a aj sám so sebou, sú nevyhnutné pre pokrok. Je presvedčený, že človek nachádza seba len v tvrdom a jednoznačne náročnom spoločenstve a že každé ochraňovanie vzácneho indivídua, starajúceho sa len o seba, bolo ideálom minulosti (a to vždy falošným). Preto pre človeka dneška jestvuje iba jedna cesta – vydržať ťarchu spoločenstva ako pravú cestu do skutočnej slobody a do pravdy.