Štúdium na KU by som za iné nemenil

Štúdium na KU by som za iné nemenil

Už dva roky počúvam od svojich známych negatívne ladené otázky, či skôr „poľutovania“, keď padne reč na Katolícku univerzitu: „Máte to teraz na univerzite ťažké, však? Nechcel by som tam byť. Určite je tam dusná atmosféra...“ Sprvoti som nadvihol obočie a nechápavo na nich hľadel. Keby som si neprečítal, čo píšu médiá, dodnes v tejto póze zotrvám. Je veľký rozdiel medzi tým, čo sa o univerzite povráva, a čím jej študenti skutočne žijú. Ponúkam krátku sondu do života jedného z nich.

Prichádzam na druhé poschodie, pred triedou čakajú spolužiaci. Vchádzame s vyučujúcim dnu a začína prednáška. Prednáška? Cvičenie? Diskusia? Väčšinou je to na nerozpoznanie. Pri počte od troch do dvadsať ľudí to pripomína skôr stretnutie členov záujmového útvaru. Keď mi je niečo nejasné, pokojne sa opýtam. Pokojne dostanem aj odpoveď. Vyučujúci nás pozná po mene,  nemá to ďaleko od oxfordského kolegiálneho štýlu výučby. Diametrálne odlišné od prístupu niektorých univerzít, kde študent je len trojciferným číslom v zozname, prípadne zanedbateľným objektom v desiatom rade auly, čo od nudy „lajkuje“ už štyridsiaty piaty status a zdieľa desiate virálne video.

Ok, priznávam, nie každá hodina je taká. Blokové prednášky externistov, či masová účasť na lekciách niektorých medziodborových povinných predmetov takýto ideál nepredstavujú. Ide len o marginálny prvok oproti bežnému vyučovaniu denných študentov, ktorí tvoria gro univerzity. Študujem už tretí rok a každú skúšku som si musel poctivo „odmakať“. Iba jeden opravný termín, kvalitatívne nároky. Aj preto sa počet mojich spolužiakov znížil z 50 na 20 (a ešte uvidíme, na akom čísle sa hladina ortuti „skúškomeru“ zastaví). Napriek tomu nemám dôvod na vyučujúcich nadávať a obviňovať ich zo surovosti. Ak študent prejaví ochotu komunikovať, ústretovosť zo strany vyučujúceho je zaručená. Minimálne na našej fakulte som sa doposiaľ nestretol s odmietavým postojom.

Minulý rok som strávil semester štúdiom žurnalistiky a filozofie na povestnej Vroclavskej univerzite. Študoval som po poľsky, medzi riadne zapísanými študentmi. Žiadne anglické erasmácke „predmetíky“. Chcel som vyskúšať, aké to je na univerzite s tristoročnou tradíciou, kde pôsobili významní európski filozofi (Hans-Georg Gadamer, Wilhelm Dilthey), kde začínala Edita Stein. Výsledok? Suchú vroclavskú výučbu typu „ktorý filozof-čo-kedy-kde povedal“ by som za atraktívnu systematickú filozofiu našej ružomberskej katedry len tak rýchlo nevymenil. Potvrdilo sa mi, že nie história vytvára kvalitu, lež konkrétni ľudia, ktorí sa o niečo usilujú. Začal som chápať, prečo Filozofická fakulta získala v hodnotení ARRA opakovane druhé miesto, ostatné fakulty tiež neskončili zahanbené.

O modernom vybavení nechcem písať, no naša mladá univerzita jeho nedostatkom určite netrpí. Ba má aj čosi naviac. Kaplnka v centre školy s troma omšami denne je výrazným bonusom pre početnú časť študentov a zamestnancov, ktorí by ju na iných slovenských univerzitách len márne hľadali. Hneď vedľa sa nachádza univerzitné pastoračné centrum a keby som sa mal rozpisovať o jeho všakovatých aktivitách, potreboval by som ďalší článok. Zvýrazním skôr, že spokojní študenti sa môžu nachádzať aj mimo neho. „Mám to tu rada, je to také rodinné,“ započul som náhodou rozhovor na chodbe našej fakulty medzi študentkami z vedľajšieho odboru. Ani jednu z nich som v našom „ú-pe-cé-čku“ nikdy nevidel.

Spomenul som Vroclav, no uvediem aj bližší príklad: Pochádzam z oravského mestečka Dolný Kubín. V poradí najväčších slovenských miest sa radí niekde okolo štyridsiateho miesta. Ľudia z konzervatórií ho však kreslia na mapu slovenskej vážnej hudby ako štvrté či piate najväčšie. Nie pre jeho históriu. Nikdy v ňom nesídlila filharmónia, neskladali sa opery. Vytrvalou prácou niekoľkých nadšencov sa ale do mesta podarilo pritiahnuť veľké svetové mená, uskutočniť medzinárodné kurzy, súťaže a festivaly. Spraviť z neho jednu z kultúrnych metropol Slovenska. Len vďaka práci niekoľkých ľudí....

Podobne nadšení a vytrvalí ľudia sa nachádzajú aj na našej univerzite. Nie je o nich počuť (pre médiá sú nezaujímaví) a na prvý pohľad sa zdá, že sa to v Ružomberku ide všetko zrútiť. Súhlasím, nie všetci vyučujúci sú v očiach študentov úžasní, nie všetky systémové veci sú tip-top. Viem, že sa všeličo udialo na vysokých pozíciách. No treba to riešiť. Nie lámať palicu a božekovať, aké to tam musí byť v Ružomberku úbohé. Hlúposť. Príďte sa radšej pozrieť sami (9.2. je deň otvorených dverí, no nech sa páči aj kedykoľvek inokedy). Nájdete tam mnoho ľudí, ktorým na Katolíckej univerzite záleží a za inú by ju nemenili.  Ľudí, ktorí napriek (často rečami-zveličeným) vonkajším ťažkostiam nestratili vnútornú nádej, motiváciu a radosť. Som jedným z tohto veľkého počtu.

Venované Nedeli Katolíckej univerzity

foto: Anton Kulan (t2.sk)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo