Ako v nebi, tak i na zemi, alebo čo ponúka viera v Trojicu rozdelenému svetu

Kde je problém?¹

Možno konštatovať, že na Slovensku sa už dlhodobo exponenciálne zrýchľujú dezintegračné trendy, ktoré našu spoločnosť rozdeľujú do rôznych frakcií žijúcich vo svojich svetoch. Ako jeden z najhmatateľnejších príkladov možno uviesť už tradičný spor tých, ktorí sa nazývajú konzervatívci s tými, ktorí sa nazývajú liberáli, respektíve progresívci. Ak by sme chceli zjednodušene vystihnúť základné črty tohto konfliktu, tak by sme mohli povedať, že sa vyznačuje tribalistickým charakterom, alebo, že ide o istú formu triedneho boja. Tieto trendy sa postupne posilňujú naprieč celým spoločenským spektrom a poznačujú neraz celý náš život a inštitúcie našej spoločnosti. Verejný priestor je preplnený vymedzovaním sa voči „tomu druhému“ bez schopnosti prekročenia seba samého, vykročenia z pohodlia svojich svojich vlastných predstáv do neznámych vôd iných myšlienkových svetov. K pochopeniu „iného“ a k dialógu, ktorý by mal byť spoločným hľadaním pravdy. Vytvára sa tak niečo, čo by Karl Popper a Henri Bergson zhodne nazvali uzavretou spoločnosťou², respektíve sa vytvárajú menšie uzavreté skupiny. Akoby sa nás plne týkalo to, čo Jean-Francois Lyotard nazval postmodernou situáciou. Svet veľkých spoločných humanistických ideálov a univerzálnych hodnôt, veľkých filozofických príbehov trieštime na drobné do seba uzavreté, nesúmerateľné rozprávania, v ktorých sme všetci izolovanými postavami. Svoj podiel na tom majú médiá, politici, členovia cirkví, aktivisti – prakticky v celom verejnom priestore sa na rôznych úrovniach možno stretnúť s ideologickým delením na „my“ a „oni“. Výzva, ktorá je otvorenou bránou k ľudskejšiemu svetu, sa dá formulovať jednoznačne a jednoducho. Našou úlohou je zvrátiť tento trend a spoločnosť nasmerovať k snahe o jednotu, preklenúť spoločenské ruptúry a nájsť si k sebe cestu. Čo vzbudzuje nádej je, že napriek istému ideologickému marazmu sa nájdu hlasy, ktoré sa snažia prekričať tento babylonský hluk. Avšak to, čo sa veľmi jednoducho povie, sa neraz veľmi náročne uskutočňuje a to je aj náš prípad. Vzhľadom na šírku problematiky chcem iba skromne poukázať na veľmi náročnú cestu, po ktorej by sme sa mohli aspoň pokúsiť vykročiť.

My kresťania stojíme pred morálnou výzvou v prvom rade odstraňovať brvno z vlastného oka, než si všímať príspevky iných k ľudí k našim spoločným problémom. Napísal som, že na dnešnej neutešenej situácii majú podiel aj členovia cirkví. Našou chybou je, že si vždy neudržiavame kresťanský nadhľad. Stáva sa nám, že malomyselnieme, a tak sa nechávame strhnúť do rôznych ideologických vírov a jednostranností³, čo už pred desiatkami rokov zdôrazňoval aj Karl Rahner. Tým nemyslím apriori a len oficiálnych predstaviteľov týchto cirkví, ale ide o veriacich v každej vrstve cirkevného života, kde sa bohužiaľ nájdu takí, ktorí prispievajú k zhoršujúcim sa vzťahom v spoločnosti. Napriek tomu som hlboko a skalopevne presvedčený o tom, že kresťanstvo obsahuje ohromnú vnútornú silu, dynamiku a potenciál vyvierajúci z jadra jeho samotnej podstaty, čím môžu kresťania v spolupráci s nekresťanmi zmeniť smer, ktorým sa uberá spoločnosť. Ide o čosi, čo je bytostné kresťanskému spôsobu života. Je to pulzujúce srdce kresťanskej existencie. Je to niečo, čo je kresťanskou DNA, niečo, čo definuje kresťanskú identitu. Otázkou tak zostáva, čo je týmto jadrom a čo teda môže kresťanstvo tak zásadného povedať k súčasným problémom.

Kresťanská DNA

Riadky nasledujúcej časti môžu byť pre nekresťana pomerne ťažko čitateľné. Preto nekresťanskému čitateľovi navrhujem, aby ich nečítal ako náboženské pravdy, ale pokúsil sa vo svojej inteligencii a tvorivosti uvažovať trošku abstraktnejšie. Aby sa snažil v nasledujúcich pravdách kresťanskej viery vidieť aspoň akúsi formálnu štruktúru spoločenstva. Myslím si, že tým môžu byť pre neho nasledovné teologické tvrdenia, ktoré by inak mohol považovať za nezmyselné, celkom užitočné.

Som presvedčený, že keby som sa niekoho opýtal, čo je základom alebo hlavným článkom kresťanstva, čo je jadrom a srdcom kresťanskej viery, tak viacerí by mi pravdepodobne odpovedali, že „alfou a omegou“ kresťanskej viery je „láska“, v lepšom prípade „Láska“. Iní by odpovedali snáď konkrétnejšie, že je to smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Tieto odpovede zaiste nie sú nesprávne, veď predsa pomenovanie kresťanstva pochádza od mena jeho zakladateľa a každý kresťan tým pádom nosí jeho meno. Napokon to najdôležitejšie, čo Kristus vykonal, bola práve jeho obeta na kríži a zmŕtvychvstanie, ktoré sú zvrchovaným prejavom Božej lásky voči jeho stvoreniu. Avšak môžeme povedať, že tieto odpovede nie sú úplné. Nevystihujú duchovnú podstatu kresťanstva v jej plnosti. Aká je povaha tejto lásky?

Základným článkom a pravdou kresťanskej viery je náuka o Najsvätejšej Trojici. Aj to spomínané Kristovo vykupiteľské dielo aj Božia láska je záležitosťou celej Trojice, všetkých troch osôb. Svojím spôsobom je kresťanom táto skutočnosť veľmi blízka, avšak v duchovnej a konkrétnej životnej praxi neraz aj vzdialená. Prirodzene je pre človeka najbližšia 2. božská osoba – Syn, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť a vstúpil tak do našej skúsenosti a sveta spôsobom, ktorému rozumieme. Základnou tézou je, že Boh je len jeden, ale v troch osobách. V tejto, verbálne veľmi jednoduchej, téze sa skrýva ohromne hlboké tajomstvo a teologické bohatstvo. Otázka Najsvätejšej Trojice je, samozrejme, vzhľadom na jej povahu, nevyčerpateľná, preto bude teraz vhodné pripomenúť iba jednu črtu, ktorou je vzťah. V mnohých oblastiach myslenia alebo aj praktického života zápasíme o správne uchopenie toho, čo je to vzťah, a ako by sa mali vzťahy žiť.

Stojím teda pred výzvou popísať nepopísateľné, a síce vzťahy v Trojici. Nakoľko nie som teológ a pre účely tohto článku by to pre čitateľa bolo zbytočne odťažité a neužitočné, nebudem sa pokúšať zachádzať do hlbokých a nuansových rozlíšení a detailov trojičnej teológie. Vzťah je vždy medzi dvoma alebo viacerými prvkami, ktoré sú na seba navzájom zamerané a majú niečo spoločné. Vzťahy v Trojici sa teológovia snažia opísať náročným pojmom trinitárna perichoréza, čo vyjadruje, že jednotlivé osoby Trojice sa vzájomne prenikajú. To znamená, že jednotlivé osoby Trojice sú jednotné, ale aj rozličné. Nie sú totožné, ale ani oddelené. Ide o jednotu v rôznosti. Sú rozdielne, odlišné, ale majú tú istú podstatu, sú jedným Bohom a sú na seba navzájom zamerané. V rámci Trojice sa jedna Božská osoba nedá pochopiť bez ostatných dvoch.
Druhým najväčším tajomstvom kresťanskej viery je tajomstvo vtelenia. Boh sa stal človekom, ako to mysticky opisuje sv. Ján v prológu svojho evanjelia. Tajomstvá Trojice a vtelenia sú nerozlučne späté. Syn bol poslaný Otcom a mocou Ducha Svätého bol počatý v lone panny. Boh ako Trojica takto komunikuje sám seba. V Kristovi – v jeho vtelení, narodení, smrti a zmŕtvychvstaní Boh odovzdáva svoje tajomstvo. Duch Svätý je Duchom Lásky, ktorá je zosobnenou Láskou medzi Otcom a Synom. Takáto láska je plodná a tvorivá. Láska je jednotiaca sila vytvárajúca spoločenstvo a to sa v najplnšej miere prejavuje na kríži. Úloha kresťana je prijať svoju krstnú identitu – identitu Trojice a identitu vtelenia. Život kresťana má byť obrazom Trojice vo svete, čo znamená, že život Trojice, život lásky, má byť viditeľný na živote kresťanov. Človek je stvorený na Boží obraz a ten je Trojicou. Človek je povolaný do jednoty, spoločenstva, vzťahov lásky s Bohom aj druhými ľuďmi. Je to jedna z podstatných vlastností ľudskej osoby, a teda aj ľudskej dôstojnosti a hodnoty.

Osoby Trojice sa vzájomne prenikajú, zdieľajú činy smerujúce do sveta, sú prítomné vo svete a tvoria tak dejiny spásy. Jedna zo statí Biblie, ktorá nám dáva do pozornosti jednotu Trojice, je Kristova veľkňazská modlitba v 17. kapitole Jánovho evanjelia, kde sa Kristus modlí za svojich nasledovníkov a zároveň kladie na kresťanov morálnu požiadavku, aby boli jedno ako je jedno on a Otec. Morálna požiadavka zjednocovať sa je dnes príliš pálivá na to, aby sme boli necitliví na spoločenské ruptúry.

Život v jednote

Pýtajme sa ďalej. Čo teda vyplýva z týchto právd pre naše životy? Nie je to všetko príliš abstraktné a teoretické, príliš vzdialené našej každodennosti? Odpoveď je, že nesmie byť!

V 15. storočí napísal Andrej Rubľov známu ikonu Najsvätejšej Trojice. Podľa jednej interpretácie je táto ikona spracovaním biblického príbehu, ktorý nachádzame v 18. kapitole knihy Genezis. Podľa tohto príbehu Sáru a Abraháma prišli navštíviť traja pocestní, ktorých tradícia cirkevných otcov interpretuje ako symbol Trojice. Traja pocestní v danom príbehu dávajú Abrahámovi a Sáre prisľúbenie o narodení syna a zároveň proroctvo o tom, že z Abrahámovho potomstva bude veľký národ. Svätá Trojica nás navštevuje tak, ako navštívila Abraháma a Sáru a dáva nám prisľúbenia. Preto je potrebné odpovedať na túto návštevu pohostinne a dopriať jej pohodlie v našom srdci. To je predpokladom pre možnosť spoločenského vývoja, ktorý nesmeruje k vojnám. V prípade Sáry a Abraháma to bol prísľub potomstva (aj duchovného). V našom prípade je to prísľub Pacem in terris⁴ - pokoja na zemi.

To, čo nás na tejto ikone v našej súvislosti zaujíma najviac, je historický a politický kontext, v ktorom bola napísaná. Išlo o politicky a spoločensky nestabilnú dobu, ktorej rámcom boli rusko-tatárske a národnooslobodzovacie boje. Duchovné posolstvo ikony sa snaží nasmerovať vtedajšiu spoločnosť na východisko z tejto zložitej situácie. Andrej Rubľov vložil do ikony myšlienku izby a harmonického súladu troch osôb.

Centrom ikony sú traja anjeli, korí sedia na stoličkách okolo oltára. V strede oltára je misa, ktorá symbolizuje Eucharistiu – novozákonného baránka Krista. Odchod Mužov môžeme pripodobniť odchodu Kristus do neba. Abrahám ich nasledoval, išiel za nimi a aj Kristus volá nás, aby sme ho nasledovali. Kardinál Cantalamessa vo svojej knihe Na pleciach obrov vyjadruje posolstvo Rubľovovej ikony nasledovne: „Pre pravoslávnych bratov je dôležitým prostriedkom pre vstúpenie do tajomstva ikona. Napríklad Rubľovova ikona je vizuálnou syntézou trojičnej doktríny Kapadóčanov a zvlášť Gregora Nazianzu. V nej je vnímateľný v rovnakej miere neustály pohyb i nadľudský pokoj, transcendencia i blahosklonnosť. Dogma o trojjedinosti Boha je vyjadrená faktom, že prítomné postavy sú tri a sú dobre odlíšené, no navzájom veľmi podobné. Tieto osoby sú ideálne obsiahnuté v kruhu, ktorý zdôrazňuje ich jednotu, no svojím odlíšeným pohybom a usporiadaním ohlasujú aj svoju odlišnosť. Svätý Sergej Radoženský, pre ktorého monastier bola napísaná táto ikona, sa preslávil v ruských dejinách tým, že priviedol k jednote rozhádané kniežatá, a tak umožnil oslobodenie Ruska od Tatárov, ktorí doň vpadli. Jeho mottom, ktoré sa Rubľov usiloval pretlmočiť ikonou, bolo: „Kontemplujúc Najsvätejšiu Trojicu premáhať strašnú nesvornosť tohto sveta.“⁵

Rubľov a Radoženský samozrejme nie sú jediní, ktorí si všimli, ako môže kresťanský trojičný spôsob života prinášať pokoj a jednotu. Medzi modernejšími autormi je takým napríklad protestantský teológ Jürgen Moltmann, ktorý je zaraďovaný do prúdu tzv. sociálneho trinitarizmu. Podľa tejto koncepcie majú ľudské vzťahy odrážať vzťahy v Trojici. Moltmann, citujúc Dostojevského súčasníka a priateľa Nikolaja Fedorova, tvrdí, že „Trojica je náš sociálny program“. Fedorov v tom videl tretiu cestu popri dvoch extrémoch, a to autokratizme ruských cárov a anarchizme.

V politickej filozofii poznáme pojmy ako individualizmus a kolektivizmus. Zjednodušene povedané individualizmus kladie dôraz na jednotlivca, čím vo svojej extrémnej podobe pretrháva sociálne väzby, a tým narúša pojem vzťahu medzi aktérmi sociálneho života. Opakom je kolektivizmus, ktorý sa naopak snaží zo spoločnosti vytvoriť homogénny monolit, v ktorom sa potierajú individuálne charaktery jednotlivcov na úkor akéhosi efemérneho celku. Vzťahy sa teda môžu ničiť dvojakým spôsobom. Individualisticky, kedy medzi jednotlivcami nie sú žiadne prepojenia alebo kolektivisticky, kedy sa z jednotlivcov stane homogénna masa. Zlatou strednou cestou je zdravý pluralizmus, ktorý je odrazom Trojice. Ide o zjednotenie individuálnych osôb v organizme, ktorému každá osoba prispieva svojim osobným vkladom. Viera v Trojicu je ochranou pred individualizmom, ale aj kolektivizmom, čo sa zrkadlí napríklad v Sociálnej náuke Cirkvi, v princípoch subsidiarity, solidarity, dôraze na dôstojnosť osoby a princípe spoločného dobra. Podľa Sociálnej náuky Cirkvi je spoločnosť zoskupením osôb pre vzájomnú podporu a pomoc, aby tak (spoločne) dosahovali ciele, ktoré prináležia ľudskému životu. Cirkev tak svojou náukou chráni jednotlivcov, ale aj celé spoločenstvá od nesprávne nastavených vzťahov.

V konečnom dôsledku je našou úlohou rozumieť vlastným skúsenostiam a vstupovať do skúseností druhých ľudí, prepájať naše svety spôsobom, ktorému vzájomne rozumieme. V solidarite a porozumení prijať druhého, vzájomne sa perichoreticky prenikať. To však znamená, že sa jeden pre druhého niečoho aj musíme vzdať. Postaviť si spoločné méty, akými sú pravda a dobro a vo vzájomnej dôvere a odovzdaní jeden druhému sa zasadiť o tieto hodnoty zvrchovanej dôležitosti, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú vzťah lásky. Cirkev má byť svedkom o takto pochopenej Trojici a trojične pôsobiť vo svete – tým môžeme zabraňovať triednym a kultúrnym vojnám a vôbec vojnám každého druhu, individualizmu, tribalizmu, vzniku uzavretých skupín, budovať otvorenú spoločnosť, kde naším spoločným cieľom bude pravda a dobro, ku ktorým každý priloží svoj podiel úprimne podľa svojich možností a schopností.

1Text bol písaný primárne ako reakcia na kultúrne vojny v našej krajine a vznikol ešte pred tým, ako Rusko napadlo Ukrajinu, preto sa veľmi a explicitne nevenujem tomuto konfliktu. Text bol po tomto útoku upravený iba minimálne, až na niekoľko drobných odkazov na geopolitickú situáciu a „vojny iného druhu“ ako sú tie kultúrne. Nič to však nemení na tom, že spomínané princípy sú platné a možno ešte o to viac aj v politických a teda aj týchto konkrétnych ukrajinských súvislostiach. Domyslieť, ako dané princípy aplikovať pre daný konflikt, nechávam na čitateľovi.

2Samozrejme s tým, že treba zohľadniť niektoré významové rozdiely v ich chápaní closed society.

3Ako ilustračne príklady môžeme uviesť u nás na Slovensku platformu progresívnych veriacich alebo z opačného konca spektra to sú schizmatické tradiocionalistické prúdy, v Južnej Amerike sú to napríklad rozličné formy teológie oslobodenia.

4 Názov encykliky Jána XXIII. publikovaná v čase krízy studenej vojny a vážneho globálneho napätia a ohrozenia, predovšetkým kubánskej krízy.

5 Aj keď sa tým v texte nezaoberám explicitne, pre kreatívneho čitateľa nebude problém domyslieť hodnotu a zmysel týchto téz napríklad aj pre súčasné geopolitické problémy, predovšetkým ukrajinskú krízu.