"Zatváranie kostolov" môže znamenať aj požehnanie

Ako veriacemu človeku, ktorý pravidelne derie lavice a kľakátka v kostoloch, je táto situácia, ktorá znemožňuje účasť na svätej omši, krajne nekomfortná. Všetko komplikuje - osobný náboženský život, život rodiny, stretká i život farského spoločenstva.

Avšak porovnávať túto situáciu s inými historickými obdobiami, keď boli obmedzované bohoslužby a cirkev bola prenasledovaná, ako to robia niektorí, je úplne neprimerané a myslím si, že aj neúctivé voči obetiam komunizmu a iných proticirkevných režimov.

Komunistické perzekúcie proti cirkvi a jej predstaviteľom boli z ideologického hľadiska zámerne zamerané priamo na cirkev a veriacich. Cieľom bolo zničiť vieru a cirkev. Dnes je spoločenským cieľom ochrana života a zdravia obyvateľov a zvlášť zdravotníkov, aby mohli slúžiť obyvateľom a neskolaboval zdravotnícky systém. Obmedzenia sú dôsledkom nevyhnutných opatrení, nie cieľom.

Náboženskú slobodu a jej zmysel dnes nikto nespochybňuje, tak ako napríklad ani nakupovanie či cvičenie, ktoré sú tiež drakonicky obmedzené. Za komunizmu boli cieľom perzekúcií veriaci a cirkev, teraz je náboženský život sekundárnou "obeťou" obmedzení zameraných na ochranu zdravia a života ľudí. A to je zásadný a podstatný rozdiel. 

Nemožnosť ísť na svätú omšu je skutočne vážne narušenie štandardného náboženského života, ale pre veriaceho človeka by sa nemalo jednať o niečo, čo by sa nedalo zvládnuť. Napr. vo Švédsku či v Rusku žijú mnohí hlboko veriaci katolíci tak, že sa im pre nízky počet kňazov, veľké vzdialenosti a riedku sieť farností nedá byť každý týždeň na svätej omši. Sú preto azda ich viera a náboženský život menej plnohodnotné? 

Súčasné obmedzenia a nepohoda sú nič v porovnaní s tým, čo museli znášať kresťania počas prenasledovania u nás, či v Rusku, Španielsku, Mexiku, Číne či ďalších krajinách sveta za posledných sto rokov.

Osobnosti z prostredia katolíckeho disentu ako napr. Anton Neuwirth, Silvo Krčméry a ďalší boli nútení žiť vo väzení bez svätej omše dlhé mesiace a v sumárnom započítaní to boli roky. A predsa si ich pripomíname a uctievame ako vzory veriaceho človeka.

Asi by som sa hanbil pred nimi, keby som sa sťažoval na súčasnú situáciu, ktorá neumožňuje  osobnú účasť na svätej omši, pričom ale môžem byť na nej prítomný online a mám možnosť svätého prijímania, svätej spovede i duchovného rozhovoru.

Pre veriaceho človeka je súčasná situácia príležitosťou na prehĺbenie viery a vzťahu s Bohom a nemyslím to ako klišé. Tak ako Silvo Krčméry tvrdil, že samotka bola pre neho požehnaným výnimočným časom duchovných cvičení, aj my môžeme využiť túto situáciu na prehĺbenie viery. Je to len na nás čo si vyberieme, či frflanie a ľutovanie sa alebo prijatie kríža a vďakyvzdávanie.

PS: Tento text nemá byť v žiadnom ohľade schvaľovaním rozsahu či formy prijatých protipandemických opatrení. To by bola iná téma pre samostatný článok.