Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. október 2021

Novela vysokoškolského zákona - jadro sporu

 Vedome píšem o novele vysokoškolského zákona, lebo to, čo sa podsúva ako reforma, nie je  reforma. Viaceré veci, o ktorých sa tvrdí, že sú prelomové, sú obsiahnuté vo vysokoškolskom zákone z roku 2002. Ako príklad uvediem prijatie erudovaného odborníka z praxe na funkčné miesto profesora alebo docenta, ak nemá akademické tituly. To umožňoval už citovaný zákon. Skutočnosť, že vysoké školy toto ustanovenie prakticky nevyužívali, je iná vec. Rovnako mediálne dobré znejúce tvrdenia, že financie dostanú vysoké školy na základe kvality, sú maľovaním svetlých zajtrajškov. Už v roku 2006 dostavali vysoké školy 28% financií na základe kvalitatívnych ukazovateľov.

O čo vlastne ide v spore medzi akademickou obcou a ministrom školstva? O spôsob voľby rektora a dekanov? Spor je vo svojej podstate vážnejší. Ide o akademické slobody, o podriadenie vysokých škôl ministrovi. Treba povedať, že spor o akademické slobody sa riešil už pred viac ako poltisíročím! Vtedy si chcel panovník podriadiť Parížsku univerzitu. Až na zásah pápeža Gregora IX. sa tak nestalo. Už vtedajšia spoločnosť pochopila, že pre rozvoj poznania je potrebné mať „ostrovy“ slobodného bádania – miesta, kde majú priestor i názory, ktoré sú vyslovene v rozpore so všeobecne platnými a rešpektovanými názormi. A tento pohľad na akademické slobody bol akceptovaný nie v demokratickej spoločnosti, ale v prísne hierarchickej, monokratickej spoločnosti.

K tomu, aby niekto mohol kompetentne riadiť istý segment spoločnosti, potrebuje mať v rukách dva kľúčové nástroje. To sú personálne a finančné kompetencie. Aký je súčasný stav v prípade vysokých škôl. Finančné kompetencie sú v značnej miere v rukách ministra. On navrhuje kritéria na prerozdelenie financií, on každoročne uzatvára zmluvy s vysokými školami o pridelení a použití financií pre vysoké školy. V prípade, že vysoká škola zle hospodári, tak po odsúhlasení reprezentáciou vysokých škôl uvalí na ňu nútenú správu. To znamená, že rozhoduje o použití každého euro na vysokej škole. Sú to silné obmedzenia pre akademické slobody, ale majú svoje racionálne dôvody. Vysoké školy nie sú samofinancovateľné. Z veľkej časti ich financuje štát. Je prirodzené, že štát sa pýta, ako sa s financiami nakladá.

Druhá vec sú personálne kompetencie. Tie dnes patria do výsostnej kompetencie akademickej samosprávy. Ich presun do kompetencie správnej rady – teda sprostredkovane do rúk ministra, znamená ovládnutie personálnych kompetencií ministrom. /Mimochodom v zákone z roku 2002 správna rada vysokých škôl bola koncipovaná ako orgán odborníkov, ktorý radí v ekonomických a rozvojových otázkach a nie ako riadiaci orgán. Čo to je za nápad presadzovať dvojkoľajnosť riadenia – správna rada i senát. To nič dobré neprinesie./

O čo teda ide v spore o novele vysokoškolského zákona? Jednoznačne o podriadenie vysokých škôl ministrovi a o obmedzenie akademických slobôd!

 

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva