Autorka: Andrea Žiaková

Magdaléna Poloňová prežila spontánny potrat. Táto osobná skúsenosť ju natoľko zasiahla, že založila občianske združenie Tóbi, ktoré je nápomocné matkám, respektíve rodičom, ktorí prídu o svoje dieťatko spontánnym potratom a majú túžbu dieťa pochovať. Rozprávame sa o tom, aká je situácia v slovenských nemocniciach, s čím sa na občianske združenie rodičia najčastejšie obracajú a ako možno tielko pochovať.

Odporúčame prečítať i článok Patrika Danišku z roku 2016. Komplexne vystihuje teoretickú i praktickú stránku problematiky.

Pani Poloňová, od roku 2005 platí u nás zákon o pohrebníctve. Ako by ste opísali súčasný stav? 

Zákon o pochovávaní nenarodených potratených detí bol v NR SR schválený 23. 9. 2005 s platnosťou od 1. 11. 2005. Odvtedy bol dvakrát novelizovaný, teraz je v platnosti zákon 398/2019 Z.z. Takže naša legislatíva už viac ako 15 rokov umožňuje rodičom potratených detí dostať tielka zo zdravotníckych zariadení na dôstojné pochovanie. 

Zrejme sú stále nemocnice na Slovensku, pre ktoré by táto možnosť bola úplne novou informáciou... 

Ja som optimista a verím, že v súčasnosti je u nás na Slovensku o tejto možnosti informované vedenie každej nemocnice, aj vedenie dotknutých oddelení.

Máte spätnú väzbu od žien, ako to reálne v praxi prebieha?

Rodičia, ktorí sa na nás obracajú s prosbou o pomoc, majú problém skôr s konkrétnymi lekármi, ktorí zákon buď nepoznajú alebo s ním, z mne neznámych príčin, nesúhlasia. Potom sa snažia presvedčiť najmä vystresovanú a trpiacu matku, že načo tielko pochovať, že je to veľmi malé, budú mať s tým problémy, zbytočné výdavky a tak ďalej. 

Zrejme pri tom vznikajú aj veľmi nepríjemné situácie.

Áno. Istý známy gynekológ zašiel tak ďaleko, že nazval obsah maternice „maglajzom“, ktoré im predsa nemôže vydať. Tento prípad som riešila sťažnosťou na právne oddelenie nemocnice, kde pracoval. Tielko sa nám už nepodarilo dostať a v tomto prípade som rodičom poradila symbolický pohreb a dôstojnú rozlúčku s dieťatkom bez tielka. 

Máte nejaké overené spôsoby, ktoré v nemocnici „otvoria dvere“ tejto požiadavke? 

Niektoré matky už z postoja lekára vycítia, že by mali problém, keby si chceli vypísať žiadosť na vydanie tielka, tak to radšej neurobia. Boja sa vystaviť posmechu, a tiež nechcú byť  v očiach zdravotníkov čudné. Preto je najlepšie, keď so zdravotníckymi pracovníkmi komunikuje manžel alebo partner, teda otec dieťaťa. V prípade, že sa obrátia na naše OZ Tóbi, komunikujem s jednotlivými lekármi alebo priamo s primárom oddelenia, niekedy aj s právnym zástupcom zariadenia ja osobne. Apelujem na nich, aby dodržiavali platný zákon, v opačnom prípade sa dopúšťajú trestného činu a mám aj mandát od rodičov, aby sme prípad zmedializovali. A toto je niekedy jediná cesta.   

Na vašej webovej stránke je napísané, že vaše občianske združenie poskytuje odborné poradenstvo, konkrétnu pomoc aj pochovanie telesných pozostatkov. Čo to znamená? 

Občianske združenie Tóbi vzniklo v máji 2012 práve preto, aby sme odbornými radami aj konkrétnou pomocou pomáhali rodičom potratených detí. Aj my sme v rodine prišli spontánnym potratom o dieťatko, preto sa viem vžiť do situácie rodičov. Odborným garantom je naša dcéra, bioetička Pavla Bicianová, s ktorou riešime každý zložitejší prípad jednotlivo. Konkrétnu pomoc so získaním tielka zo zariadenia či s pochovaním riešim ja, manžel mi pomáha s telesne náročnejšími prácami. Naša pomoc je bezplatná, nevyhnutné výdavky hradíme z 2 % daní, o ktoré sa každoročne uchádzame. 

Ako často sa na vás niekto obráti? 

Mesačne riešime priemerne 3 - 4 prípady.

Stretli ste sa s prípadom, kedy sa na vás obrátila i žena po umelom potrate?

Dvakrát. V máji 2019 mladučká dievčina hneď po aborte na potratovej klinike v Leviciach pocítila túžbu pochovať tielko svojho práve potrateného dieťatka. Riaditeľka zariadenia ju však vysmiala...

Obrátila sa teda na naše občianske združenie. Prípad som okamžite telefonicky riešila s vedením zariadenia, ale z ich strany nebol ani najmenší záujem vydať tielko, ale ani vedomosť o možnosti vydať tielko na pochovanie aj po umelom potrate. Toto je však právne možné. Keby potratové zariadenia pristupovali ku klientkam profesionálne, určite by ich informovali o tom, že po vykonaní umelého abortu im môžu vydať tielko ich potrateného dieťatka na pochovanie. Ale keby takto postupovali, verím, že väčšina žien by na potrat napokon nešla a zariadenia by prichádzali o svoje krvavé zisky. Nešťastnej Miške som potom poradila pochovať dieťatko symbolicky, bola to teda rozlúčka bez tielka… Aj takýto pohreb je možný a potrebný, lebo veľmi pomáha zmierniť postabortívny syndróm, ktorý býva po umelom potrate dlhodobý, až doživotný.

Opísali by ste nám aj druhý prípad? 

Druhý prípad sme riešili tohto roku od apríla až do júla. Partner matky, otec dieťaťa, nesúhlasil s umelým potratom. Matka sa však rozhodla ukončiť život svojho dieťatka dokonca v 24. týždni tehotenstva! Dôvod? Dieťatko malo diagnostikovanú srdcovú chybu, ktorá sa dala po pôrode operačne odstrániť, ale matka sa bála komplikácií. Hneď po potrate, 11. apríla, sa otec dieťatka snažil dostať tielko na pochovanie. Keďže rodičia neboli manželia, otec mal veľké problémy s dokazovaním otcovstva a jeho partnerka mu to veľmi sťažovala. Po troch mesiacoch sa mu podarilo súdnou cestou, aj vďaka právnikovi Patrikovi Daniškovi, dostať tielko zo zariadenia a 15. júla si ho s úctou pochoval na pietnom mieste.

Kde si rodičia môžu pochovať telíčko potrateného dieťatka?

Prvé miesto na Slovensku na pochovávanie nenarodených potratených detí sa nám podarilo zrealizovať v obci Nevoľné pri Kremnici 22. 2. 2012. Má podobu výkričníka. Roztrhnutý kameň znázorňuje násilné prerušenie, respektíve ukončenie tehotenstva. Pomník má výšku takmer tri metre a je vyhotovený z ryolitu. „Je to apel pre nás všetkých, že sme nedovolili deťom žiť,“ vysvetľuje myšlienku pamätníka jeho autor akademický sochár Milan Ormandík.

Je to jediné miesto na pochovanie?

My žijeme v Prestavlkoch pri Hliníku nad Hronom a druhé pietne miesto sme vytvorili práve u nás. Stretla som sa s veľkou ochotou obecného zastupiteľstva na čele s pánom starostom. Miestny pán farár dal vypracovať projekt a svojpomocne spolu s ochotnými dobrovoľníkmi sme pietne miesto vybudovali. Dňa 30. októbra 2016 ho pán farár Ján Holbík posvätil. Má tvar ležiaceho kolumbária, je v ňom 14 miest na pochovanie, z toho sú dve väčšie, keď potrat nastane vo vysokom štádiu tehotenstva. Máme tu pochované tielka detí z blízkeho okolia, ale aj z Horehronia, z Bratislavy, Lučenca, zo Žiliny, z Martina, zo Zvolena, z Banskej Bystrice, Bánoviec nad Bebravou. U nás si môžu tielko svojho dieťatka pochovať nielen veriaci rodičia pohrebným obradom s kňazom, ale aj rodičia iného vierovyznanie s ich kňazom, či obradom bez kňaza. Za pohrebné miesto, ani za pochovanie nemusia nič platiť. Prípadný dobrovoľný príspevok používame na kupovanie sviečok, jemnej výzdoby, a v najbližšom čase chceme peniažky použiť na rozšírenie nášho pietneho miesta. 

Dieťatko možno pochovať jedine na týchto dvoch vyhradených miestach? Môžeme ho pochovať i medzi svojimi zosnulými príbuznými? 

Tielko dieťatka je možné pochovať aj do existujúceho hrobu príbuzného, ktorý rodina vlastní. Na Slovensku je už viacej miest na pochovanie potratených detí. Po Nevoľnom a Prestavlkoch vzniklo v novembri 2016 pohrebné miesto vo Svätom Jure aj v Košiciach a piate na Slovensku vzniklo v Šamoríne. Ako som povedala, je veľmi dobre, že vznikajú ďalšie miesta, myslím si, že ich je už asi desať. Určite by takéto pietne miesto malo byť nielen v každom meste, ale aj v každej obci. Patrí to k životu vyspelej spoločnosti.

Ako sa staviate k túžbe rodičov pochovať svoje dieťatko niekde v okolí svojho príbytku? Na pozemku okolo svojho domu alebo na záhrade? 

Ja neodporúčam pochovať tielko dieťatka v okolí domu alebo na záhrade. Ale keby nebola iná možnosť, je to vždy lepšie riešenie, ako keď malé telíčko dieťatka skončí v odpade zdravotníckeho zariadenia.

Možno provokatívna otázka - má zmysel podnikať všetky tieto kroky?                                     

Pre každú matku je veľmi dôležité rozlúčiť sa so svojím potrateným dieťatkom. Dôstojne ho pochovať, mať miesto, kde môže zapáliť sviečku, dať kvietok, spomínať... Toto všetko jej pomáha zmierniť postabortívny syndróm.

A ďalší aspekt – ľudské telo si zasluhuje patričnú úctu, je jedno, či je malé alebo veľké. Je to telo človeka a hodiť ho do nemocničného odpadu je vysoko nehumánne. Preto zakladáme alebo pomáhame zriaďovať miesta na pochovávanie nenarodených potratených detí. Aj takto sa snažíme chrániť život každého počatého dieťatka a šíriť úctu k životu od počatia po prirodzenú smrť. 

Text vyšiel v rámci podpory projektu Sviečka za nenarodené deti Fóra života, ktorý aktuálne prebieha na celom Slovensku. Cieľom je upriamiť pozornosť na počaté deti, ktoré sa nemohli narodiť, ale tiež na všetkých, ktorých sa táto téma dotýka a často je považovaná za tabu. Prijmite pozvanie a zapáľte sviečku vo Vašich domovoch, pri pamätníkoch nenarodeným deťom, na cintorínoch, jednoducho všade tam, kde je to vhodné. Nezabudnime!

Sviečku môžete zapáliť aj virtuálne, podporíte tak konkrétne projekty ochrany života a ľudskej dôstojnosti. Ďakujeme!