Prichádzame z Iraku

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prichádzame z Iraku

Som iracký kresťan. V mojej krajine je to nebezpečná vec. Za posledných 15 rokov viac ako 90 % mojich kresťanských bratov a sestier bolo vyhnaných, unesených alebo zavraždených. Chcem ísť na Slovensko lebo je to kresťanská krajina a nie sú tam moslimovia. Váš premiér mne a mojej rodine prisľúbil pomoc, ale zrazu nás nechce. Nerozumiem tomu.

Volám sa Behnam. Mám dvoch bratov a malú sestru. Bývali sme v Baghdade. Krásne mesto. Tisícročné chrámy, kostoly a mešity. Kedysi tam žilo veľa kresťanov. Zostalo nás len pár tisíc. Keď Američania v roku 2003 vtrhli do Iraku, začalo sa pre nás peklo. Spájali nás s nimi – Západ je kresťanský, vy ste kresťania, vy ste Západ, zabijeme vás. Nedalo sa to vydržať. Keď mi zabili strýka aj s jeho rodinou počas nedeľnej omše v našom kostole, rozhodli sme sa odísť. Väčšina z nás ušla do Sýrie. Tamojšia vláda Bashara Assada a miestna kresťanská komunita nás prijali s otvoreným náručím.  

Pomohli nám s ubytovaním, dostali sme prácu v štátnej správe. Lekári, farmaceuti, učitelia či veterinári nemali problém zamestnať sa alebo si založili vlastné firmy. Bolo nám tam dobre. Ale len niekoľko rokov, kým neprišla tzv. arabská jar. Moslimovia nás zase vyhnali.

Naša rodina sa rozhodla odísť späť do Iraku, na Ninivejské planiny. Tamojšia kresťanská komunita je stará dvetisíc rokov. Založil ju ešte apoštol Tomáš. Mosul je krásne mesto. Môj ujo tam pôsobil v kláštore Mar Behnam a aj keď vravel, že ani v Mosule nie je situácia ideálna, dá sa tam aspoň žiť. Išli sme tam. Dávali nám možnosť odsťahovať sa do Damašku aj so zaručenou prácou, ale radšej sme išli za rodinou. Do Mosulu sme prišli pred Vianocami 2010. Už vtedy sa vo východnej Sýrii začali prvé nepokoje a radšej sme ušli skôr, než by sa nám niečo stalo.

Môj otec to všetko ťažko znáša. Odkedy sme ušli z Baghdadu, má problémy so spánkom a veľmi zostarol. Neviem, ako mu pomôcť. Najlepšie by bolo vrátiť sa domov, ten však už nemáme.

V Mosule som začal chodiť na univerzitu. Študovali na nej tisícky kresťanov. Je jedna z mála v severnom Iraku, kde sa dá študovať v arabčine alebo v angličtine. Chcem byť inžinierom. Strýko pracuje v rafinérii a bol tam veľmi spokojný. Sľúbil, že mi tam vybaví miesto. Rodina si musí pomáhať. Niektorých profesorov sme mali z Ameriky, boli tam aj Nemci či Francúzi. Angličtina mi išla už veľmi dobre, učil som sa francúzsky. Bývali sme v peknom dome na ulici, kde bolo veľa kresťanov. Naši moslimskí susedia boli milí. S niektorými z nich som chodil do školy.

Stretávali sme sa večer v parku, chodili na kávu, niekedy do kina. Všetko sa zmenilo 5. mája 2014. Skoro ráno sa pred dverami nášho domu a aj ďalších domov, v ktorých žili kresťania, zišli skupiny ozbrojených ľudí s tvárami zakrytými šatkami.

Povedali, aby sme ihneď odišli a nič si nebrali so sebou. Vraj nás zabijú, ak ihneď nezmizneme. Spoznal som svojho spolužiaka Rameeda. Spýtal som sa ho, prečo to robí. Tresol ma pištoľou po hlave. Odišli sme. Nedovolili nám ani zobrať auto. Chytili sme sa za ruky a išli sme. Stredom hlavnej ulice cez bazaar na východ smerom na Qaraqosh. Deti plakali. Ženy s nimi. Chlapi kráčali mlčky so sklonenou hlavou. Bolo nás asi 50. Pri východe z mesta zastavil pri nás autobus. Bol to univerzitný autobus. Šoféroval ho Mohhamed, náš moslimský šofér. Naložil nás a bez slova nás odviezol do Qaraqoshu. 

O mesiac Islamský štát obsadil Mosul. Prišli ďalšie tisícky ľudí. Boli všade. Ľudia v Qaraqoshi začali byť nervózni. Mnohí odišli. Keď na začiatku júna na okraji mesta vybuchol granát a zabil mladú nevestu a dvoch jej súrodencov, celé mesto sa vyprázdnilo. Môj otec sa rozhodol zostať. Spolu s naším biskupom. Bolo ich asi 20. Ďalší útok nenasledoval, tak sa ľudia vrátili späť. Kurdská armáda Peshmerga prisľúbila, že nás bude chrániť. Všetko sa vrátilo do normálu. Akurát, že sme už nechodili do školy v Mosule a sedeli sme doma. Až do 5. augusta 2014.

V ten večer sme počuli vonku nákladné autá. Sedeli v nich kurdskí vojaci a smerovali von z mesta na Erbil. Nikto nevedel, čo sa deje. Potom sa rozšírila správa, že sa blíži daesh (Islamský štát). Do tretej rána bolo mesto vyprázdnené. Totálny chaos. Zápcha. Preplnené autá. Plačúce deti. Nefunkčné mobily. Ráno sme prišli na checkpoint pred Erbilom. Museli sme tam nechať všetky veci aj autá. Peshmerga nás nepustila ďalej. Iba s tým, čo sme mali na sebe. Na obed checkpoint obsadil Islamský štát. Všetky veci zmizli. 

Teraz žijem v utečeneckom tábore. Máme čo jesť, sme schovaní pred dažďom i pred slnkom. Mama varí, upratuje. Ja sa učím s bratom a sestrou. Opakujeme, čo sa učili v škole a snažím sa ich naučiť aj niečo nové. Ani po roku nechodia do školy. Škola funguje na tri zmeny a je úplne preplnená. Viac sa naučia doma. Do kurdskej školy nemôžu, nevedia kurdsky. 

Ešte na Vianoce minulý rok sme všetci verili, že Veľkú noc oslávime doma. Vo svojom novom domove v Qaraqoshi. Nestalo sa tak. Dnes už sa nechceme vrátiť. Na svoj domov pomaly zabúdame. Ako na tie predchádzajúce v Baghdade, Sýrii či v Mosule. Konečne chceme ísť niekde, kde už nebudeme musieť utekať. Kde nás budú mať radi. Kde budem môcť študovať a potom pracovať. Kde moji malí súrodenci budú môcť chodiť do školy. Kde otca pomôžu vyliečiť, aby mohol znova pracovať a starať sa o nás. Chcem nový domov. Na Slovensku. Slováci sú dobrí ľudia. Niekoľkých už poznám. Chodia tu a pomáhajú nám. Už viem aj niečo po slovensky. „Dobrý deň.“ „Dakujem.“ „Ako sa volaš?“ Ťažký jazyk, ale naučím sa. Nový domov mi za to stojí.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo