Charkov, mesto v ktorom chudobu od bohatstva delí len jedno parkovisko

Do Charkova sme prileteli v noci po viac než dvojhodinovom lete z Varšavy. Cestujem spoločne s režisérkou a kameramanom, ktorí sem so mnou prišli točiť film o Adopcii na diaľku® pre slovenských darcov. Charkov sa nachádza na východe Ukrajiny, približne 400 kilometrov vzdušnou čiarou na východ od Kyjeva. Ide o podobnú vzdialenosť ako medzi Bratislavou a najvýchodnejším cípom Slovenska. Z okienka v lietadle vidím rozsvietené okná a ulice, ktoré siahajú takmer až k obzoru. Charkov je totiž so svojím takmer 1,5 miliónom obyvateľov druhým najväčším mestom Ukrajiny. Napriek tomu sme len v jednom z pár lietadiel, ktoré tu dnes pristávajú na letisku dvakrát menšom ako to v Bratislave. Lety do Charkova sú už pár rokov obmedzené a východnejšie sa nelieta takmer vôbec. Dôvodom je, že len 200 kilometrov juhovýchodne ležia mestá Doneck a Luhansk, v ktorých od roku 2014 stále prebieha vojnový konflikt. Počas najbližších dní sme pocítili, ako sa nám táto zamrznutá vojna sama pripomína takmer na každom kroku.

Na ľudoprázdnom letisku nás čaká Ján Martinček, kňaz jednej z troch charkovských rímskokatolíckych farností a miestny koordinátor projektu Adopcia na diaľku®. Otec Martinček je veľmi milý a krátko po zoznámení nás už vezie do svojej farnosti a rozpráva o meste naokolo, bude to skvelý sprievodca. Hneď ma prekvapilo, aké sú charkovské cesty hladké a kvalitné. Pri návšteve iných centier a detských domovov na Ukrajine som na vlastnej koži zažil miestne „tankodrómy“. Prečo je tomu tak, sa dozvedáme o chvíľu. Starostom mesta sa stal miestny oligarcha, ktorý zároveň vlastní asfaltové spoločnosti. Večer sa už len stihneme ubytovať a napriek dlhej ceste neviem zaspať plný očakávaní na nadchádzajúce dni.

Deň 1. – farnosť je tu pre deti

Ráno vstávam skôr a vydávam sa na prieskum farnosti. Budova kostola je obrovská, ale samotný chrám z nej vypĺňa len polovicu. V druhej časti sa nachádza kuchyňa a jedáleň, študovňa, miestnosti pre deti s hračkami, kancelárie sociálnych pracovníkov, sklad oblečenia pre ľudí bez domova a aj izby, v ktorých sme ubytovaní. Po pár hodinách je mi jasné, že sa tu uskutočňuje pomoc pre rôzne skupiny ľudí.

Otec Martinček sa rozpráva s matkami, ktoré sa so svojimi deťmi zúčastňujú stretnutí pre autistov.

Predpoludním do priestorov farnosti prichádzajú mamičky spolu s deťmi, ktoré trpia autizmom. Ako študent psychológie viem, že aj na Slovensku majú rodičia autistických detí problém nájsť zariadenia a školy, kde sa s takýmito deťmi pracuje. Otec Martinček uvidel medzi rodičmi navštevujúcimi jeho kostol takúto potrebu a vytvoril priestor, kde sa môžu deti a ich rodičia stretávať, vymieňať si spolu svoje skúsenosti a navzájom sa podporovať.

Deti v školskom klube nakreslili pre slovenských darcov jedno úprimné: "Ďakujeme!".

Poobede do kostola prichádzajú desiatky detí. Začína sa školský klub, ktorý sa odohráva každý pracovný deň a navštevujú ho deti zapojené v projekte Adopcie na diaľku®. Tie často nemajú doma dostatočné podmienky, aby sa mohli vzdelávať a robiť si úlohy. Niektoré deti pochádzajú z nekompletných rodín alebo sú polosiroty a ich osamelá matka či otec sa o ne po škole nemôže starať. V prvej časti školského klubu sa dievčatá a chlapci učia a robia si úlohy. Všetci sa tu poznajú a okrem dobrovoľníčok a učiteliek deťom pomáhajú aj starší tínedžeri. V spoločnosti detí som sa vždy cítil príjemne a táto skúsenosť nie je výnimkou. Pomedzi lavice učiacich sa detí sa naháňajú dvaja malí šibali, v rohu sa vytvorila skupinka dievčat a ja sa rozprávam s 15-ročným Alexom, ktorý tento školský klub navštevuje už od prvej triedy. Postupne deti odkladajú zošity a učebnice a prechádzajú k hračkám, farbičkám a preliezkam. Večer po ne postupne prichádzajú rodičia, ale stihnú nám ešte predviesť tanečné vystúpenie a napísať na množstvo papierov veľkými písmenami „ďakujeme“, určené pre slovenských darcov.

Deň. 2 – dve tváre charkovského predmestia

Ďalší deň sa vydávam preskúmať okolie kostola a zistiť viac o prostredí, v ktorom sa farnosť nachádza. Len o pár desiatok metrov ďalej už prechádzam cez zablatené uličky, ktoré sa kľukatia medzi starými a rozpadávajúcimi sa domami a plechovými chatrčami. Navôkol je množstvo odpadkov a smetí, vrakov áut a kríkmi zarastených zákutí. Atmosféru chudoby a chaosu dopĺňajú všadeprítomné kovové či drevené stĺpy, po ktorých sa tiahnu rúry s prívodmi vody a plynu. Na Slovensku ich takmer všade skrývame pod zem, ale takto to býva na chudobných miestach, pretože je to lacnejšie. Ľudia akoby sa mi vyhýbali, vyrušuje ich fotoaparát, ktorým dokumentujem celú cestu. Na mojom pocite bezpečia nepridávajú ani túlavé psy, ktoré pobehujú naokolo vo svorkách. Dojem mi vylepšili dvaja páni, jeden vymieňa pneumatiku na aute a druhý práve obeduje. Jeho prácou je príprava hovädzieho mäsa pre neďalekú tržnicu a v starej garáži robia všetko od usmrtenia zvieraťa až po porcovanie mäsa. Obaja páni po krátkom rozhovore súhlasia s fotkou.

Nedaleko kostola sa už začína úplne iný svet.

Mnohé domy tu nemajú kanalizáciu a používajú tieto spoločné latríny.

Celá oblasť pôsobí zanedbane a je pretkaná nadzemnými potrubiami.

Z tejto nízkej zástavby prechádzam na sídlisko plné starých a pôvodne vyzerajúcich panelákov. Videl som ich už z diaľky od samotného kostola, ale až teraz som si uvedomil, aké sú obrovské. Všetky majú aspoň deväť poschodí a zároveň sú mohutné, dlhé desiatky metrov. Aby ich ľudia nemuseli obchádzať, sú v nich priestranné priechody. Popod prvý taký sa dostávam na sídlisko, okolo ktorého tvoria tieto paneláky takmer súvislú hradbu. Chodníky sú tu rozbité a trávnaté plochy medzi panelákmi so starými železnými preliezkami často zarastené alebo pokryté odpadkami. Na rozdiel od psov v predchádzajúcej štvrti to tu ale ovládajú premnožené mačky.

Paneláky sú mohutné a vytvárajú okolo sídliska takmer súvislé hradby.

Ľudia si krížom cez sídlisko vychodili vlastné chodníčky.

V panelovej džungli Charkova sa dá blúdiť celé hodiny.

Ďalšie skúmanie ma zaviedlo na najväčšiu tržnicu, na akej som doteraz bol. Po prechádzaní cez ľudoprázdne uličky a tiché sídlisko som sa ocitol v dave ľudí a hľadám si cestu pomedzi veľké stoly s pouličnými predajcami. Dá sa tu kúpiť snáď všetko. Ovocie, zelenina, mäso, elektronika, súčiastky a náhradné diely, hračky, oblečenie či alkohol. Po okrajoch tržnica plynule prechádza do niečoho, čo sa podobá skôr na smetisko a sutiny po budovách, ktoré tu asi predtým stáli. Po chvíli za mnou prišiel muž oblečený vo vojenskej uniforme a s puškou prevesenou cez plece. Vraj je fotenie zakázané a mám preukázať, kto som. Uspokojí sa našťastie s potvrdením, že som pracovníkom charity.

Ponuka na miestnom trhu je rôznorodá, nájdete tu naozaj všetko.

V neďalekých sutinách sa niekto zahral na umelca.

Po chvíli prichádzam k poslednému cieľu, ktorý chcem dnes preskúmať. Z tržnice vychádzam na veľké, takmer prázdne parkovisko a pozerám sa na vysvietenú budovu na druhej strane. Z nej na mňa svietia reklamné banery a obrie obrazovky. Na moje veľké prekvapenie som našiel obrovské nákupné centrum so všetkým, čo k tomu patrí. Na tejto strane parkoviska už nestoja 25-ročné škodovky, ale nablýskané BMW-čka. Zmenili sa aj ľudia, teda konkrétne ich oblečenie. Akoby zmizli staré alebo obyčajné zimné vetrovky, akú nosí môj starý otec, keď ide počas chladných dní pracovať na záhradu. Nahradili ich značkové bundy, kožené kabáty, módne nohavice a topánky. Odrazu akoby som sa ocitol v niektorom z obchodných centier v slovenských krajských mestách. Nad vchodmi do obchodov sú rovnaké názvy značiek a podobný je aj dizajn interiéru. Nechcel by som hľadať akúkoľvek senzáciu tam, kde nie je. Plne si uvedomujem, že aj na Slovensku žije množstvo ľudí pod hranicou chudoby. Ale zmena prostredia a ľudí, ktorú som absolvoval za posledných 5 minút bola tak razantná a do očí bijúca, že je ťažké nebyť z toho celého prekvapený.

Pre mňa je to ďalší dôkaz priepastných rozdielov medzi bohatou a chudobnou časťou spoločnosti na Ukrajine. Tieto rozdiely spôsobujú, že aj v krajine, ktorá je naším susedom, je stále potrebná pomoc najchudobnejším.

Po príchode späť do kostola sa zúčastňujem dnešnej aktivity školského klubu. Je sobota, a preto dnes všetci robenie úloh s radosťou preskočili. Opäť prišlo toľko detí, že spoločne zaplnili celú jedáleň. Teplé jedlo je jednou z vecí, ktorú majú vďaka slovenským darcom. Po večeri nám deti v jedálni pustili video z letného tábora, ktorý farnosť organizuje. Večerný program zahŕňal aj výrobu čaju. Chlapci a dievčatá ho pripravujú pre maličký obchodík, ktorý je súčasťou kostola. Bylinky natrhali ešte na konci leta a od vtedy sa sušili na podkroví. Dnes ich rozdeľovali, drvili a balili do papierových vrecúšok. Cez zimu otec Martinček organizuje aktivity podobné tejto a v lete farnosť pripravuje výlety do prírody.

Študenti pracujú na výrobe čaju, ktorý bude farnosť predávať.

Takto vyzerá hotový produkt, jednu vzorku čaju vezmem aj na Slovensko.

Deň. 3 – miesto pre každého

Nedeľné doobedie trávime na fare a raňajkujeme s otcom Martinčekom a ďalšími kňazmi z farnosti. Všimli sme si jednu zaujímavú vec. Len jeden z kňazov je Ukrajinec. Otec Martinček je pôvodom Slovák a ďalší kňaz pochádza z Afriky. Okrem nich je tu ešte kňaz z Vietnamu a z Indie. Dopĺňa ich tak jediný miestny kňaz. Vzápätí sa hneď dozvedáme, prečo je tomu tak.

Drvivá väčšina veriacich v Charkove sú pravoslávni alebo gréckokatolíci. Rímskokatolíci, teda veriaci, ktorí navštevujú tento kostol, sú zastúpení pomerne v malom množstve v porovnaní s počtom obyvateľov. Platí to však predovšetkým pri Ukrajincoch. Za posledné desaťročia do Charkova prišlo množstvo prisťahovalcov, ktorí začali navštevovať túto farnosť, pretože sú rímskokatolíci. V Charkove tak vznikla veľká vietnamská, indická a dve samostatné africké komunity. Otec Martinček chcel týmto komunitám uľahčiť ich pobyt v novom prostredí a podarilo sa mu získať kňazov z celého sveta, ktorí prišli na svoju misiu práve do Charkova. Každá komunita tak má svojho kňaza, ktorý lepšie pozná jej potreby, okrem ukrajinčiny rozpráva aj materinským jazykom jej členov a dokáže pre ľudí pripraviť omšu šitú na mieru.

Skromný interiér kostola – v nedeľu sa tu uskutoční jedna omša za druhou.

Omší nás počas nedele čakalo celkom päť a každá z nich bola naozaj originálna. Ukrajinskú omšu odslúžil práve otec Martinček. Následne do kostola prišlo množstvo ľudí z indickej komunity. Najzaujímavejšie boli dve omše určené najmä pre afrických prisťahovalcov. Do kostola si priniesli svoje tradičné nástroje ako napríklad bubny Djembe, ktoré sprevádzali takmer celú omšu spolu so spevom. Určite nepreháňam, keď poviem, že spievalo viac ako 90 % zúčastnených. Deň bol zakončený omšou pre komunitu z Vietnamu, ktorá dokonca prebehla po vietnamsky.

Na omši pre ugandských prisťahovalcov sa spievajú krásne africké piesne.

V Charkove sa tak podarilo spojiť v jednej farnosti množstvo ľudí, ktorí sú na prvý pohľad veľmi rozdielni. V skutočnosti sa však dennodenne stretávajú s podobnými problémami a prekážkami. Otec Martinček a jeho kolegovia kňazi sa snažia, aby ich kontakt s týmito ľuďmi nezačínal a nekončil svätou omšou. Množstvo rodín poznajú osobne a neraz pomáhajú konkrétnym ľuďom v núdzi, keď niečo potrebujú. Deti z viacerých komunít sa stretávajú práve v školskom klube, vzájomne si pomáhajú a učia sa spolu vychádzať.

Deň 4. – blízkosť vojny

Posledný deň sme v Charkove už len doobeda. Deti sú momentálne vo svojich školách a doobedie trávime s otcom Martinčekom. Rozpráva nám o tom, ako celé roky od začiatku konfliktu na východe krajiny stále cíti prítomnosť vojny. V Charkove je veľká nemocnica, do ktorej aj dnes prevážajú ranených vojakov vo vojenských vrtuľníkoch. Počas jazdy autom do centra mesta míňame veľký provizórny utečenecký tábor, ktorý obývajú vysídlenci z vojnovej oblasti. Na hlavnom námestí sme nakukli do modro-žltého stanu, ktorý bol posiaty fotografiami z frontu.

Na vlakovej stanici sú zriadené priestory pre vojakov.

Ponúkajú tu pre nich nocľah zadarmo po ceste na alebo z vojnového frontu.

Najzaujímavejším miestom však bola ubytovňa pre vojakov vracajúcich sa alebo cestujúcich na vojnový front, kam nás zaviedol otec Martinček. Vznikla pred pár rokmi v prázdnej hale železničnej stanice. Dnes v nej už nebýva často niekto ubytovaný, ale jej steny sú plné fotografií z bojov, ukrajinských vlajok, uniforiem, vojenských odznakov a nášiviek. Fotografie sú iné ako tie zo stanu na námestí a ukazujú vojnu v jej pravej, krutej podobe. Po návšteve tohto miesta sme všetci ešte chvíľu v tichosti a každý po svojom spracováva silnú atmosféru miesta, ktoré sme navštívili.

Priestory sú plné ukrajinských symbolov a zástav.

V Charkove som prežil pár dní vo fungujúcej farnosti, ktorá ľuďom pomáha. Okolo nej toho však veľa nefunguje. Táto cesta ma utvrdila v tom, že pomoc na Ukrajine je stále potrebná, pokiaľ sa pomáha na tých správnych miestach. Jednou z efektívnych foriem pomoci je aj projekt Adopcia na diaľku®. Zapojiť sa do projektu a dozvedieť sa viacej o pomoci na Ukrajine môžete TU.

Autor článku: Roman Kortiš