Pomôžeme?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pomôžeme?

Sedím v maringotke v utečeneckom tábore v irackom Kurdistane a rozmýšľam, aké by to bolo, keby títo ľudia prišli k nám na Slovensko. (Výber z blogov)

Irackí kresťania patria medzi najprenasledovanejšie skupiny na svete. Jezídi zrejme držia pomyselné prvenstvo, kresťania sú hneď za nimi. Z takmer dvoch miliónov spred necelých dvadsiatich rokov ich v Iraku nezostalo viac ako dvestotisíc.

Hrozné čísla, ale to je len štatistika. Keď sa s nimi rozprávate a pozeráte im do očí, matematika vám ani nenapadne. Vo mne bojujú pocity ako ľútosť, hnev, pomsta, pokora a mnoho iných. Keď vám šesťročné dieťa rozpráva, ako mu chýba jeho domček pre bábiky alebo jeho posteľ či kamarátky, o ktorých vôbec nevie, kde sú, nie je vám všetko jedno.

Stali sa mojou rodinou

Život v stanoch či maringotkách s vodou, záchodmi či biednymi sprchami vzdialenými niekoľko sto metrov nie je veľmi príjemný. Spolu s kameramanom Ľubom si to skúšame na vlastnej koži. Bývam priamo v tábore, ktorý vznikol na území parku okolo miestneho kostola. Ja som tu s týmito ľuďmi za necelý rok prežil niekoľko týždňov. Oslávili sme spolu Nový rok, zažili sme niekoľko svadieb, pôrod dieťaťa i pohreb.

Stali sa mojou rodinou. Keď si to zrátam, za posledný rok som s nimi strávil viac času ako s vlastnými rodičmi. Ja viem, môžem sa hanbiť. Nissan je vo veku môjho otca, jeho vnúčatá doslova kopírujú vek našich štyroch detí. Až na to, že on ich má viac ako dvojnásobok. 10-ročná Nur, 6-ročná Sara, 5-ročný Bahnam, jednoročný Ellia... Pamätám si už takmer stovku mien. 

Všetko sú to ľudia z jedného mesta. Z mesta Qaraqosh, ktoré sa nachádza len asi 40 kilometrov od Erbilu, kde sa teraz nachádzame. V jednu horúcu augustovú noc minulého roku (2014) sa celé mesto zdvihlo a odišlo preč. Teda odišli ľudia, ktorí v tom meste celé generácie bývali.

Opustili svoje domy, kostoly, cintoríny, školy, nemocnicu. Opustili spomienky na svojich otcov a starých otcov, nechali za sebou svoju minulosť. Spočiatku si mysleli, že je to len na pár dní či týždňov a že hrdinské jednotky kurdskej Peshmergy sa vrátia a Islamský štát vyženú.

Nič také sa však nestalo. Peshmerga zaliezla do svojich zákopov, odkiaľ si v pokoji pozerá na vlajúce čierne zástavy nad kresťanskými mestami a dedinami. Ani jeden a pol roka po tomto exode sa nič nemení. Qarakosh zostáva pre svojich obyvateľov nedostupný a oni začínajú strácať nádej. Vlastne, aspoň polovica z nich túto nádej stratila. 

Každý z nás chce žiť pokojný život. Život, pri ktorom sa nemusíte báť, či za vami neprídu zahalení muži s puškami alebo váš dlhoročný sused s pištoľou v ruke dožadujúci sa vášho majetku. Tu v tábore takýto pokojný život je, ale stále je to len tábor. Tábory sú určené na dočasný pobyt. Za jeden a pol roka bola hranica dočasnosti už dávno prekročená. Mnohí už odišli. Mnohí sa na to chystajú. A ešte viac ľudí o tom rozmýšľa. Rozmýšľam aj ja. Nad tým, či sme schopní týchto ľudí prijať. Pomôcť im začať odznova. Po ťažkých facebookových, ale i živých diskusiách po celom Slovensku nie som o tom úplne presvedčený.

Srdce plné strachu

Verím, že väčšina Slovákov má dobré srdce, ale zároveň je to srdce plné strachu. Strachu z informácií, ktoré sa na nás valia z médií. Strachu z neznámych ľudí, ktorí možno potrebujú pomoc, ale my ich nepoznáme. Strachu o svoje majetky, svoje deti. Strachu zo všetkého, čo zatiaľ nevstúpilo do našich životov. Je prirodzené báť sa vecí, ktoré nepoznáme. Keď sa však neodhodláme prekročiť hranice toho známeho okolo seba, navždy zostaneme uväznení v zajatí vlastného strachu a nedostatku odvahy. 

Malý Ellia, ktorý sa narodil priamo v utečeneckom tábore a podľa neho aj dostal svoje meno.

Ľudia z Qaraqoshu sú dobrí ľudia. Sú zvyknutí ťažko pracovať. Mnohí z nich sú dobre vzdelaní. Pracovali ako farmaceuti, veterinári, lekári, zdravotné sestry či učitelia. Mali svoje farmy, stavebné firmy, niektorí programovali aplikácie do mobilov či vytvárali webové stránky.

Niektorí sú bieli ako my. Niektorí sú tmavší ako naši Cigáni z Jarovníc či Luníka IX. Niektorí majú nebesky modré oči, iní na vás hľadia hlbokými, tmavými studňami, ktoré vám prenikajú až na dno duše. Sú milí, ale aj prchkí, šikovní i nemotorní, snaživí a priateľskí, ale často aj podráždení a leniví. Sú ako my.

Rovnako ako my, aj oni chcú v pokoji žiť, pracovať, vytvárať budúcnosť pre svoje deti. Obohacovať svoju komunitu. Našu komunitu, ak im to dovolíme. Neviem. Nie som si istý, či naše biele Slovensko za celé stáročia tak veľmi zahľadené do seba dokáže prijať ľudí, ktorí hľadajú nový domov. Ktorí hľadajú pokoj a nádej. Nádej pre lepší život.

Nechcem ľudí vyzývať, aby prijali kresťanov z Blízkeho východu. Kto tak chce urobiť, moje výzvy nepotrebuje. Chcem len ukázať, že aj tu v Iraku žijú ľudia ako my. Zhodou okolností sú to kresťania. Sú nám blízki svojou vierou, svojimi hodnotami. Sú však z trochu iného sveta. Majú zvyky, ktorým nerozumieme. Majú hudbu, na ktorú nedokážeme tancovať. Majú vieru, ktorú sme my už stratili. Môžu nám veľa dať, rovnako veľa im však môžeme ponúknuť aj my. Vieme im dať nádej, slobodu a pokoj. A to je presne to, čo potrebujú. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo