Počas Veľkej francúzskej revolúcie boli ako nepriatelia republiky stíhaní rojalisti, potom girondisti, neskôr aj jakobíni a nakoniec ktokoľvek, kto sa znepáčil. Svojou činnosťou sa v tomto ošiali  smutne preslávil Výbor pre verejné blaho. Zveličujem, keď porovnávam dianie na Slovensku s udalosťami počas Veľkej francúzskej revolúcie. Nadpis príspevku je bezpochyby hyperbola, ale súčasne dianie pri stíhaní korupcie vyvoláva znepokojenie.

            Nespochybňujem potrebu sa vysporiadať s týmto nešvárom, ale spôsob akým sa to deje, ma znepokojuje. Poďme bod po bode k dôvodom znepokojenia.

• Zatýkanie ľudí podozrivých z korupcie vyzbrojenými kukláčmi je manifestáciou brachiálnej moci a nie je štandardným policajným  úkonom. O vylamovaní dverí už ani nehovorím. Mimochodom sú krajiny, kde v nočnom čase nezatýkajú ani ozbrojených zločincov a polícia musí čakať, kým udrie šiesta hodina.
• Máme neuveriteľne schopných novinárov, keď v každom dennom i nočnom čase médiá „asistujú“ pri zatýkaní. Alebo im niekto posúva informácie? A tak sa zatknutý v očiach verejnosti stáva vinníkom. Divný spôsob ako rešpektovať prezumpciu neviny.
• Ak sudca rozhodne o väzobnom stíhaní, chcem veriť, že dôvody  pre takéto rozhodnutie sú vážne. Potom nerozumiem, prečo obvinený sedí mesiace i roky vo väzbe bez začatia súdneho konania. A pritom je to stále v zmysle zákona nevinný človek. Ak sú vážne dôvody väzobného stíhania, vyšetrenie, či došetrenie nemôže  trvať dlhé mesiace.
• Narábanie s inštitútom kajúcnika vyvoláva údiv. Náš právny systém je vybudovaný na rímskom práve. To predpokladá dôveryhodných svedkov. Silne motivovaný kajúcnik ním môže byť ťažko. Nespochybňujem inštitút kajúcnika, ale jeho použitie. Kajúcnik odhalí väzby a dá informácie, kde a ako hľadať dôkazy trestnej činnosti. Ale svedectvo kajúcnika nemôže nahradiť dôkazy.
• Pre korupciu má Slovensko veľa zatknutých, ale málo odsúdených. Vláda sa chváli, že polícia  má rozviazané ruky. A čo súdy?

            Pri spôsobe ako sa vedie boj s korupciou sa nemožno čudovať, že spoločnosť je zneistená a kladie si otázku, čo sa vlastne deje. V ostatnom čase sa verejnosti podsúva vysvetlenie, že ide o vojnu policajtov. Vojna policajtov?  Kde sú potom politici, ktorí riadia spoločnosť, prečo nezasiahnu a pripustia „vojnu“? Iste, zatýkanie sa dotýka osôb z mocenských zložiek. Obávam sa, že vysvetlenie o vojne policajtov niekomu vyhovuje. Pre pochopenie toho, čo sa deje, je lepšie si položiť otázku: cui bono? Polícia to nie je.