Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. jún 2021

Čo nás môže naučiť Karen Gaffney?

Karen Gaffney je prvou ženou s Downovým syndrómom, ktorá získala vysokoškolský diplom. Okrem toho, že sa narodila v USA, jej pekne prišlo vhod aj prostredie, v ktorom vyrastala a rodičia, ktorí ju vychovali
Čo nás môže naučiť Karen Gaffney?

Karen prišla na svet v období, kedy aj v USA bola inklúzia vo vzdelávaní takpovediac v skúšobnej dobe a nie každý mal možnosť stať sa tohto procesu súčasťou (narodila sa v roku 1977). Napriek tom, že šlo o 70e roky, rodičia nenechali nič na náhodu a na bod presne vypočuli odporúčania jej lekára, aby ju vzdelávali od samého začiatku (mozog človeka sa totiž najviac vyvíja práve prvé 3 roky života). Už ako bábätko ju rodičia viedli k tomu, aby prekonávala úskalia, ktoré jej táto anomália (Trizómia 21)  priniesla. Aby sa naučila správne dýchať, otec jej ako maličkej "špliechal" do tváre vodu. Cieľom bolo, aby sa naučila pracovať so svojím telom. Ľudia s DS majú totiž problémy so svalovým tonusom. Preto veľkú časť života chodia na rehabilitácie. Už ako 3 mesačná absolvovala kurzy rôzneho charakteru. Vízia jej rodičov totiž bola, aby nedosiahla "aspoň niečo", alebo aby sa dopracovala k 80% výkonu, ale aby to bolo 120! Zmaturovala, spromovala za asistenta učiteľa, neskôr získala čestný doktorát vedeckých odvetví na univerzite v POrtlande. Preplávala Lamanšský prieplav,jazero Tahoe, San Francisco záliv (16 krát) , vrátena absolvovania triatlonu s názvom Escape the Alcatraz. Na človeka, ktorý sa narodil s nízkym svalovým tonusom, je toho viac než dosť (a otvorene si povedzme, že prekonala aj "bežných" ľudí). Čo nás jej životná dráha môže ako komunitu, nielen kresťanskú, naučiť?

V poslednej dobe sa totiž slovo inklúzia čoraz viac objavuje vo verejných prejavoch ľudí, ktorí majú čo - to dočinenia so školstvom. Že je toto slovo len na papieri, snáď ani nemusím pripomínať. Okrem iného tu máme, u nás na Slovensku, veľmi laxný prístup k vzdelávaniu a uplatňovaniu hendikepovaných ľudí. Papierovo s nimi súcitime, ale reálne nám sú (nie naozaj nám všetkým, beriem to globálne) ako národu ukradnutí. A to je tragédiou spoločnosti. Bohužiaľ, doplácame na chyby minulého režimu, kde človek s hendikepom patril podľa oficiálnej mienky do ústavných zariadení. Takže tá cesta bude ešte dlhá, ale absolvovať ju je potrebné. Lenže vyvstáva tu aj otázka, či nebolo 30 rokov dostatočne dlhou dobou na to, aby sa smer zmýšľania verejnosti zlepšil. Kde robíme chybu?

Skúsim to práve na príklade Karen:

1.Rekacia jej okolia a najbližšej rodiny na jej narodenie: pozitívna. Žiadne negatívne predpovede budúcnosti, zameranie sa na súčasnosť a na to, ako ju pripraviť na život bežného človeka napriek anomáliam, ktoré sa jej môžu týkať. Boli 70e roky a ešte dnes je toto zmýšľanie u nás na Slovensku len v plienkach. POčnúc oznámenia diagnóz lekárom. Keby sa v tých rokoch lekár Karen vopred vzdal a osvojil si myšlienku, že má pred sebou človeka bez možností a budúcnosti, kam by to dotiahla? Aj jeho angažovanosť bola prvkom pre jej skorý vývoj. Zachoval sa ako odborník, ktorý niečo vie. Možno nebol vzdelaný v oblasti Downovho syndrómu, ale ako lekár vedel podľa znalostí o skorej intervencii, že čím skôr sa začne malej Karen pomáhať a venovať, tým lepšie pre ňu. Nehľadel na ňu prioritne ako na dieťa s DS, ale ako na dieťa. Koľko lekárov to u nás dokáže? Vedzte, že aj tí naši lekári sú v tejto oblasti na biednej úrovni....

2.Očakávania. Rodičia Karen ich neznížili. Neustúpili od žiadneho očakávania voči svojej dcére, len jej nechali čas. Neznížili nároky, len im rozšírili časové ohraničenie. A podarilo sa. Presne toto chýba nášmu vzdelávaciemu systému. Buď deti s hendikepom úplne podceňujeme, alebo od nich vyžadujeme všetko v rovnaký čas, ako od ich bežných rovesníkov. Sem môže prísť námietka: a čo asistenti? Pýtam sa aj ja: A čo asistenti? Ďalšia sféra nášho vzdelávania, ktorá je na totálne hroznej úrovni....Presne tu prichádza zlyhanie. Silou mocou tlačíme deti so špeciálnymi potrebami do špeciálnych škôl, napriek tomu, že by mnohé (dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina z nich) uspeli aj v kolektíve bežných detí, keby bola ochota...(dedičstvo súdruhov?)...

3. Karen vyštudovala vysokú školu a získala bakalára. Na Slovensku je to zatiaľ len sen. V čom je rozdiel? V USA je totiž na mnohých vysokých školách program pre ľudí s hendikepom, ktorý im umožňuje študovať a získať titul. Nemajú menšie nároky, ich vedomosti v konečnom dôsledku dosahujú úroveň ich spolužiakov, len sa k nim pristupuje individuálne. A to všetko zvládajú počas 4 rokov. Teda v čase, ktorý je určený pre všetkých, takže žiadne predĺženie štúdia. A žiadne ukrátenie vedomostí, či očakávania výsledkov. Cieľ rovnaký, len proces mierne odlišný. U nás zatiaľ utópia...

Chybou našou, ako spoločnosti na Slovensku je, že sa síce snažíme tváriť, ako angažovaní sme, ako tolerantní a ako si vážime navzájom odlišnosti a rozdielnosti, ale v realite je to vidno práve naopak. Nehľadiac teraz na náš zaostalý školský systém, ktorý je potrebné ešte zdokonaliť, je tu rezerva aj v zdravotníctve. Naši lekári sa v prípadoch ako Karen veľakrát nesprávajú ako odborníci. A už vôbec nie ako ľudia. Je to síce možno pre niekoho kruté vyjadrenie, ale pravdivé. Dosť som sa napočúvala a načítala od rodičov rôznych detí, ako sa k ich deťom od narodenia lekári správajú....Ako môžeme toto zmeniť? V prvom rade by si aj lekári mohli uvedomiť, že sú ľudia  a rovnako omylní. A radšej by si mali priznať, že niečo nevedia, pretože svojou nepriznanou nevedomosťou strašia rodičov.

Inzercia

Potom školstvo. Mnoho riaditeľov a učiteľov nie je ochtných pristúpiť na inkluzívny proces. Vraj je to na nich priveľa. A možno mnohí v tom ani nevidia zmysel. Akurát, že to nemá s vedeckosťou a odbornosťou nič spoločné. V 70. a 80.rokoch sa totiž v USA robil výskum inkluzíneho vzdelávania a jeho prospešnosti pre deti bežné a ich spolužiakov so špeciálnymi potrebami. Výsledok: bežné deti po tom, čo mali v triede kamaráta s hendikepom dosahovali lepšie výsledky v logických a výpočtových operáciach , než ich rovesníci, ktorí toto šťastie mať v triede "iného" spolužiaka, nemali. Na druhej strane zas dieťa s hendikepom malo lepšie výsledky v zručnosti a kódovaní vedmostí. Po anglicky win-win situácia. Všetko preto, lebo dali štát, riaditelia a učitelia tomuto celému šancu. Neostalo to len na papieri, ale vzišlo to z ochoty a zanietenia a občasného vybočenia z pohodlnej zóny. Takže apelujem aj na učiteľov, namiesto odmietania nastúpiť na tento vlak inklúzie, začnite prosím za tieto deti bojovať u sovjich nadriadených, neuhýbajte, nemá zmysel chcieť ten vlak zmeškať, zmysel má nastúpiť naň. A pred nástupom podchytiť nadriadených a požiadať ich o dostatok paliva (či už vo forme vzdelávacieho materiálu, prístupu, alebo dostatočného počtu asistentov). Od tohto totiž závisí ich budúcnosť.

Čo sa teda môžeme od Karen Gaffney a jej života naučiť? Že ak chceme mať vážne plnohodnotnú spoločnosť založenú na tolerancii, ľudskosti a rešpekte, musíme vyjsť zo svojej pohodlnej zóny, prestať si namýšľať dokonalosť systému, v ktorom dnes svet je a začať rozmýšľať nad tým, čo pre zdokonalenie môžeme urobiť aj my, ostatní, nielen štátny aparát (aj keď ten má na rováši toho oveľa viac). A najmä sa ako kresťania prestať pozerať na ľudí nielen s Downovým syndrómom zvrchu, ale ako na rovnocenných partnerov.

V prospech úspechu Karen hralo prostredie, ktoré ju neobmedzovalo, rodičia a lekári, ktorí v nej videli človeka s budúcnosťou a štát, ktorý jej nehádzal polená pod nohy, ale dal jej návody a ostatné nechal na jej vlastné schopnosti, pre ktorých uplatnenie jej dal priestor. Máme sa vážne ešte čo učiť.

 

https://www.facebook.com/edwardscenter/photos/

Blogerka, Pro Life aktivistka, snažím sa pokryť rôzne sféry a oblasti. Píšem o kresťanstve ako takom, všímam si dianie vo svete, v kultúre atď.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame