Viditeľné známky Ducha Svätého

Krstom sme dostali účasť na živote Božej milosti. Začal proces obnovy našej padnutej prirodzenosti. Duch Svätý a jeho sväté pôsobenie majú podstatný vplyv na našu „obnovu“. Podľa čoho však máme poznať, že je v nás prítomný, keď je neviditeľný Boh?

Neviditeľného Boha môžeme poznať podľa toho, ako sa prejavuje navonok. Napr. viditeľne sa prejavuje v stvorených veciach. Oni sú viditeľnými vonkajšími známkami pôsobenia neviditeľného Boha v stvorenom svete. Podobne je to s pôsobením Ducha Svätého a jeho milosti v človeku. I on sa navonok prejavuje skrze určité „známky“. Je ich viacero. My si vymenujeme štyri, lebo sú najdôležitejšie.

Ak vychádzame z toho, že dokonalosť spočíva v láske – a to preto, lebo „Boh je láska“ a my sme stvorení na jeho obraz a podobu -, tak prvou známkou prítomnosti Ducha a jeho pôsobenia v srdci človeka je láska. Tento pojem je však veľmi široký. Preto sa od začiatku za najvyšší stupeň lásky považovala mučenícka smrť podstúpená z lásky ku Kristovi. Vychádzalo sa pritom z Ježišovho výroku: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Nie všetci však sú povolaní k tomuto prejavu lásky; ako oni vydajú svedectvo o prítomnosti Ducha lásky v ich srdciach? „Skrze vieru a neporušený život,“ hovorí sv. Irenej. Bez Božej milosti nemožno v úplnosti zachovávať mravné zákony. Ak to niekto dokáže a ak žije život z viery, je to známka toho, že v ňom pôsobí Duch Svätý.

Treťou neklamnou známkou prítomnosti Ducha Svätého je to, keď má niekto správne svedomie, citlivé a pohotové pre všetko dobré. Môžeme obrazne povedať, že človek, v ktorom je Duch Svätý činný, „má nos“ na to, čo je dobré a čo zlé, ba má schopnosť rozlišovať ľudí – rozozná, či je človek na správnej alebo nesprávnej ceste. Je ochotný priložiť ruku ku každému dobrému dielu.

Napokon je to schopnosť vidieť svoj vlastný hriech. Dielom Ducha Svätého podľa Ježišových slov je okrem iného i to, že „ukáže svetu, čo je hriech“ (Jn 16, 8). Človek trpiaci na následky dedičného hriechu, podobne ako Adam a Eva v raji po páde do hriechu, má tendenciu obviňovať zo zlyhania druhého. Aj podľa Ježišových obrazných slov, človek trpí slepotou voči prítomnosti brvna vo vlastnom oku, hoci smietku v oku blížneho odhalí ihneď. Duch Svätý vedie k pôvodnej pokore, ktorá v pravde vidí svoj hriech a je ho schopná uznať pred Bohom i druhým človekom. Svätí starci považovali túto schopnosť za autentickejšiu známku Ducha, než schopnosť kriesiť mŕtvych. Zlý duch vedie človeka k tomu, aby nevidel svoj hriech, ale môže hriešnika obdarovať mocou kriesiť mŕtvych.

To boli štyri najdôležitejšie známky Ducha Svätého, ktorými sa prejavuje navonok u človeka, u ktorého si urobil príbytok.

Ešte nám však zostávajú dve veci. Jedna je táto: Ako je to s mimoriadnymi prejavmi Ducha Svätého? Niektorí si totiž myslia, že „obnova v Duchu Svätom“ sa musí na kresťanovi prejavovať viditeľným spôsobom: musí hovoriť v jazykoch, alebo musí mať dar prorokovania, alebo jeho modlitba musí mať uzdravujúci účinok apod. Je isté, že Duch Svätý dáva mimoriadne dary tým, ktorí sú otvorení jeho pôsobeniu a sú poslušní na jeho vnuknutia. Ale neznamená to akúsi priamu úmeru, že tam, kde sú mimoriadne prejavy, že je to automaticky dielo Ducha Svätého. Varovný je text Písma, v ktorom Ježiš hovorí: „Mnohí mi v onen deň povedia: ´Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?´ Vtedy im vyhlásim: ´Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!´“ (Mt 7, 22-23).

Uvedený text Písma, ako aj zdravá tradícia Cirkvi nás vystríha pred opovážlivým vyhľadávaním mimoriadnych darov Ducha (porov. LG 12), ako aj pred ľahkoverným prijímaním rôznych zjavení, či videní. Cirkev nám odporúča zdržanlivosť. Prečo? Jednak môže ísť o podvrh Zlého ducha, ale tiež o psychickú labilitu dotyčného „vizionára“.

Druhou vecou, ktorú nakoniec spomeniem, sú tzv. gnostici. Oni rozdelili ľudí do troch skupín: na ľudí hmotárskych, na ľudí s duševnými záujmami a napokon na tých, ktorí sú skutočne duchovní. Podľa nich boli skutočne duchovnými ľuďmi tí, ktorí dospeli ku gnóze, t.j. k vyššiemu poznaniu božských vecí.

Svätý Irenej im vytkol omyl, ktorého sa dopúšťali: Ľudí nemožno deliť na skupiny tak, aby jedni boli zásadne a trvale vyšší než druhí. Kristus sľúbil Ducha Svätého všetkým kresťanom, duchovnými môžu byť teda všetci. Podmienkou nie je gnóza, ale prítomnosť a vnútorná činnosť Ducha Svätého a jeho milosti v srdci kresťana.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo