Stretnutie

Napísala som ho ešte v roku 2017, v tom období som okrem blogovania, písania článkov a podobne zablúdila aj do prozaickej oblasti a vytvorila som pár textov, ktoré majú skôr literárny charakter. Ono sa mi ťažko na niektoré z nich pozerá, ale uložila som si ich, aby som, tak ako napríklad aj dnes, mala možnosť zablúdiť tam, kde som začínala. Neviem, čo za smútok som mala v duši vtedy, ale tento príspevok vznikol ako reakcia na to, že za každé nešťastie veriaci obviňujú Boha. Chcela som zachytiť myšlienky a emócie, ktoré sa mnou preháňali vždy, keď som začula akúkoľvek sťažnosť na to, ako Boh panuje nad týmto svetom...A otvoriť oči ľuďom a upovedomiť ich, že Ho obviňujú neprávom. Ľudstvu totiž chýba sebareflexia. Veriacim v Boha ešte viac. Nech je vám preto oživením a možno aj podnetom pre premýšľanie v toto piatkove ráno :). (Upozorňujem, nie je to majstrovské dielo, ok? Berte to ako Beta verziu obsahu tvorby :))

„A si si istý že to chceš?“
Pokojne prikývne. Potom len mykne hlavou na pozdrav a odoberie sa späť domov.
Na druhý deň, sediac na kameni na lúke, ktorá nebýva príliš ľuďmi prechádzaná, ho vidím už z diaľky. Vznesie sa pomaly na zem a čaká. Podá mi ruku, aby som mohla vstať a pomaličky ideme. Na začiatku nás prekvapí traktor, ktorý prechádza z poľa. Prekvapí ma to, pretože čas obrábania pôdy je už dávno preč. No napriek tomu má plný kôš. Ozývajú sa z neho výkriky a žalostivé plače..
Prídeme do najbližšej dedinky. Všade ticho, pokoj, ľudia sa akoby skrývali pred návštevníkom, z ktorého majú strach. No nie je to v skutočnosti tak, len doma sledujú televíziu...Prechádzame ňou a obďaleč vidíme skupinku mladých ľudí, ktorí si potajme zapaľujú cigaretu, aby ich nik nevidel. V momente, ako na nich pozrie, im dym sfúkne vánok, ktorý sa objaví len tak znenazdania a oni sa pozerajú. No nič nevidia. V dome oproti práve manžel vzťahuje ruku na svoju ženu. Smutne sa zahľadí a mlčí. Hľadí a hľadí a ja neviem, čo si myslieť. Nezakročí?

Ideme ďalej a dostaneme sa do miestnych potravín, kde práve zatvárajú. Pani si dá na hlavu kapucňu a šúchajúc si ruky od zimy sa poberie rýchlou chôdzou domov. Takto chodíme a chodíme a na určitých miestach sa zastavíme. V okamihoch vidím v jeho očiach smútok, ale možno sa mi to len zdá.
Mesto. Veľké mesto. Všade zhon, nik sa nezastaví. Na zemi sedí starší pán, ktorý ani slovka nepovie. Nežobre, nemá pred sebou nič, do čoho by pýtal peniaze. Len tak sedí a smutne hľadí pred seba. Pohľad má prázdny a ja v hĺbke duše dúfam, že aj jeho srdce prázdnotou neoplýva. Nik sa pri ňom nezastaví, každý si ide svojím smerom. Na chvíľku si vedľa neho sadne a hľadí tým istým smerom, ako človek. Pozriem tam aj ja a vidím to. Vidím a desím sa toho. Všetok zvuk vo mne stíchne a mne sa točí hlava. Akoby som tam ani nebola. Ale nič nevravím. Ani nezvriesknem. No v tom pribehne tvor, ktorý všetko odoženie. Pozrú na seba a rozdelia sa. Ideme ďalej. Kostol. V kostole ľudia, ktorí sa modlia. Kňaz práve kladie na oltár Eucharistiu. Pozriem na neho a v jeho očiach vidím svetlo. Kým kňaz dorečie svoje formulky, ktoré má vyriecť, niekoľko ľudí sa postaví, aby prijalo práve posvätenú Eucharistiu a on prechádza popri nich. Akoby počítal. Ale čo? Ľudí? Vráti sa mierne sklamaný, pri odchode im venuje ešte jeden pohľad a odchádzame.
Postupne prechádzame rôznymi krajinami, nielen tými, kde panuje mier, ale aj tými, kde panuje nepokoj a vojny. Na zemi mŕtve detské telíčka, kúsok ďalej padá na zem ďalší mŕtvy po rane zo zbrane, ktorú drží v ruke niekto druhý. Nik nepomáha, všetci len čakajú, bojujú, zmätok všade, kam sa len pozriem. Vidím, ako lámavo prechádza popri tých, ktorí ležia na zemi, ale aj popri tých, ktorí na zem ešte len padajú. Otočí sa, pozrie na mňa a povie: Ale to nie ja. Verím mu. Viem, že nie on. Zrak mi upúta tvor vľavo. Usmieva sa, v očiach tma  a na tvári mu svieti napísané: Víťaz. Tu áno...
Prechádzame tade, kde nie je ani nohy, aj tade, kde je hlava na hlave. Ľudia trpia, sťažujú sa. Vraj majú na čo. A za každou sťažnosťou zaznieva Jeho meno. Za každým zvukom svojho mena sa obzrie v nádeji, že ho volajú. Ale nie, oni ho len zneužívajú na to, aby sa mohli naďalej sťažovať. Zakaždým sa smutne zahľadí na mňa, akoby čakal, že mu odpoviem. Odpovede sa nedočkal a tak sme šli ďalej. Ďalší kostol. No nie len taký obyčajný. Chce vojsť. Pýtam sa: Môžeš? Odpovie mi: Nemôžem?

Neviem. Tam Ťa asi neprijmú. Pobavene na mňa pozrie: Nie som vítaný už asi nikde...
Po chvíľke odhodlávania vojde a o chvíľku vyjde von. Pýta sa ma: A ty prečo nejdeš dnu? Ja mu hovorím: Tam by som ťa asi nestretla. Ale veď pred chvíľkou som tam bol. Zamyslím sa. Vážne, bol tam, prečo som ja nevošla?
Naša cesta pokračuje. Pristavíme sa pri skupinke ľudí, ktorí práve spievajú na ulici. Chvíľa stretne chvíľu a on sa usmeje. Akoby ho tá melódia tešila. Obďaleč stojí polonahá žena. V ruke kabelka a okolo nej prechádzajú ľudia. Jedným pohľadom pozriem na Neho. Či sa zastaví. Či príde k nej. Podišiel k nej, zľahka ju pohladil po hlave. V okamihu, ktorý sa zdal bleskom, sebou zatriasla.
„Prečo si jej niečo nepovedal?“
„Povedal a vcelku dosť“
„A čo si jej povedal?“
„Že ju aj tak počkám“
Vrátime sa späť vo svete do kraja, kde padá a padá ďalšia a ďalšia bomba. Teraz však čakám. Že zasiahne. Že tomu tvorovi v kúte povie, aby odišiel. Aby ľudia viac netrpeli.
Ale on nič. Ani slovko. Pýtam sa ho:
„Prečo ho neodoženieš?“
„Oni si ho vybrali“, mykne hlavou smerom k ľuďom so zbraňou v ruke, „mali na výber“
Pokračovali sme. Krajiny, kde človek trie biedu. Pýtam sa:
„Čo s týmito?“
„Tí už majú svoje miesto. Ale beda tým, ktorí im toto spôsobili“
Naša cesta svetom končí. Prešli sme všetkým. Mizériou, nešťastím, no aj spokojnosťou a dostatkom.
Na konci sa ho pýtam:
„Čo ďalej? Prečo niečo neurobíš?“
„Mali na výber, Povedal som ti. Samy si vybrali. Každý si sám vyberá“
No aj tak v jeho očiach zazriem smútok. Vystrašene ho chytím za ruku. Neodsunie ju. Sedíme na kameni a obaja plačeme. Pýta sa: „Prečo?“.

Odpoveď nemám. Viem totiž, čo mu je ľúto. A bolí ma to. Že ten, ktorý dal svoj život tam, aby sa nič z tohto nedialo, je ten, ktorý je za to všetko obviňovaný.

https://pixabay.com/sk/photos/jesus-boh-duch-sv%C3%A4t%C3%BD-christian-3469896/