Život kresťanský je život čnostný - tak tvrdia duchovní učitelia. Náuka o čnostiach (grécky „aretológia“) sa preto nachádza vo všetkých príručkách asketickej literatúry. O dôležitosti predmetnej náuky svedčí napríklad i to, že zo štvordielnej Teologickej summy sv. Tomáša Akvinského je jeden celý zväzok venovaný práve náuke o čnostiach.

Keď je náuka o čnostiach taká dôležitá, prekvapuje nás, že slovo „čnosť“ sa v Písme svätom takmer nevyskytuje, a keď, tak inými slovami. V Novom zákone sa s ním stretávame len štyrikrát, jedenkrát u sv. Pavla (porov. Flp 4, 8), a trikrát v listoch sv. Petra (porov. 1Pt 2, 9; 2Pt 1, 3 a 5). Do kresťanského slovníka sa však toto slovo dostalo veľmi skoro. Patrilo totiž k všeobecnému slovníku na konci staroveku.

Po latinsky sa čnosť povie „virtus“ a je od slova „vir“, muž. Pôvodne teda čnosť znamená mužnosť, vlastnosti, ktoré obdivujeme u mužov. Rovnakú etymológiu má i grécke „andreia“, statočnosť. Čnosť sa však všeobecne v gréčtine nazýva „arete“, niečo, čo sa páči, čo vyniká, čo budí úžas. (Naše slovenské slovo „čnosť“ súvisí so slovom „ctiť si“). Primitívne národy najviac obdivovali a ctili telesnú silu. Oproti tomu intelektuálni Gréci mali oveľa viac v úcte silu a bystrosť ducha. Slovo čnosť sa preto prenieslo do oblasti ducha. Duch však vyniká dvojakým spôsobom: poznaním a mravnosťou. Aristoteles z toho dôvodu rozdelil čnosti na dvojaké: intelektuálne a mravné. Nakoniec prevládol praktický a mravný význam tohto slova (aký má aj v moderných jazykoch). Čnostný je ten, kto koná to, čo pozná ako dobré.

Čnostne konať teda znamená konať dobré skutky. Predsa však nie každému dobrému skutku hovoríme čnosť. Čnosť je čosi stáleho, schopnosť duše konať dobro, kedykoľvek sa naskytne príležitosť. Aj Cirkev teda prijala známu Aristotelovu definíciu čnosti: podľa nej je čnosť návyk dobrého jednania, „zvyk slobodnej vôle“.

Cvičením sa naučíme jazdiť na koni, spievať v zbore, hovoriť cudzím jazykom. Cvičením sa teda môžeme naučiť i zdvorilo a pravdivo hovoriť, šetrne hospodáriť s peniazmi, pracovať pre seba i pre iných. Cvičením sa v čnostnom konaní sa môžeme priblížiť k svätosti života. Isteže sa už od začiatku tohto cvičenia predpokladá pomoc a milosť Božia. Pretože nikto sa nestane svätým svojou vlastnou silou. Jediný svätý a spravodlivý je Boh. Krstom a milosťou Ducha Svätého preniká do človeka Božia svätosť, a v spolupráci s ňou sa človek potom v obmedzenej miere taktiež stáva svätým a spravodlivým.

Čnosť je totožná s dokonalosťou evanjelia, preto duchovný spisovateľ Kassián píše: „Medzi všetkými ľudskými vecami, nemôžeme nič považovať za skutočné dobro, iba čnosť.“

I jeden zo zakladateľov európskej filozofie, Sokrates, považoval čnosť za hodnotu prevyšujúcu všetky veci, ktoré človeku poskytuje svet. Keď totiž pred ním chválili moc a bohatstvo perzského kráľa, spýtal sa: „A koľko má múdrosti a čnosti? Tá len, ako mi je známe, robí človeka blaženým.“