Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. máj 2021

Nové ostne - Najlepšia kniha o slovenských dejinách

Koncom minulého roka vyšla kvalitná kniha o slovenských dejinách, ktorá by nemala uniknúť pozornosti záujemcov o históriu.
Nové ostne - Najlepšia kniha o slovenských dejinách

Významný slovenský jazykovedec Ján Stanislav určil na základe štúdia zemepisných názvov a stredovekých listín hranicu slovenského osídlenia v stredoveku.

Cieľom tohto článku je upozorniť čitateľov Postoja, a to predovšetkým tých, ktorí sa zaujímajú o históriu, na výnimočnú knihu o našich národných dejinách. Ide o knihu Murices novae alebo Nové ostne od profesora Martina Homzu, vedúceho Katedry slovenských dejín na FF UK.

Začiatkom tohto roka som M. Homzovi napísal, že by bolo dobré vytvoriť nové, dnešnej dobe zodpovedajúce verzie niektorých starých kníh dôležitých pre našu národnú ideológiu. Spomenul som konkrétne Maginovu obranu a Štúrove dielo Slovanstvo a svet budúcnosti. On mi odpísal, že práve dal do tlače knihu Murices novae, ktorá voľne nadväzuje na Maginovu prácu. Aj táto synchronicita (nenáhodná zhoda) ukazuje, že doba na takúto knihu dozrela, že si ju žiada.

Murices novae je vlastne cestopis po historických miestach na území predovšetkým dnešného Maďarska, v stredoveku obývaného Slovákmi, ktoré sú dôležité pre naše dejiny. Výklad prebieha vo forme dialógov, ktoré, hlavne v autobuse, vedú vysokoškolskí učitelia histórie Gnorimenes, Polifilus a Gnorimednopoliprostatus (mená prevzaté z Maginovej apológie), študenti histórie a vodič autobusu. Hoci to nie je na knihe to najdôležitejšie, lebo nejde o beletriu, tak si myslím že M. Homza tieto dialógy literárne celkom dobre zvládol, pretože pôsobia prirodzene a uveriteľne.

Martin Homza vo svojich publikáciách zdôrazňuje, že autori stredovekých kroník písali tieto kroniky so zámerom legitimizovať aktuálnu vládnucu dynastiu, ktorej príslušníci často aj bývali objednávateľmi takýchto kroník. Dejiny sa teda vždy písali s určitým zámerom a pre niekoho. Ak by sme aplikovali tento model priamo na M. Homzu, tak by sme mohli povedať, že jeho zámerom je legitimizovať slovenský národ prostredníctvom prijateľného (pekného) dejinného príbehu, s ktorým by sa mohli Slováci stotožniť a posilniť tak svoje národné seba - vedomie.

Slováci patria k najspochybňovanejším národom a toto spochybňovanie slovenskej identity sa deje aj prostredníctvom spochybňovania slovenských dejín. Slováci sú národ, ktorý nemal svojich kráľov, nemal svoj štát, do 15. (alebo dokonca až do 19. storočia, ako tvrdia niektorí maďarskí historici) neexistoval, nemá vojenské víťazstvá, ku ktorým by sa mohol hlásiť..., skrátka, Slováci sú národ bez dejín. Ak sme si ako Slováci nechali vnútiť tento naratív, nemožno sa čudovať, že slovenská identita je taká krehká, že nám chýba väčšie národné sebavedomie a aj v dôsledku toho tvorí odrodilectvo nepeknú, ale pomerne rozsiahlu, kapitolu našich dejín. Hoci to autor takto výslovne nedeklaruje, jeho zámerom je, podľa mňa, dať Slovákom dejiny, ktoré sú príťažlivé a pritom vedecky podložené, ukázať im, že sú starým európskym kultúrnym národom zakoreneným pevne v regióne strednej Európy.

Martin Homza ukazuje ranno stredoveké slovenské dejiny ako príbeh budovania civilizácie, z ktorej základov potom ťažili neskoršie Uhorsko a celý slovanský svet. Kľúčovými postavami v jeho podaní sú v týchto dejinách Pribina, Koceľ, Svätopluk a pochopiteľne aj Konštantín a Metod. Tieto dejiny, konečne nie sú písané ani z maďarského, ani z českého hľadiska, ale z nášho slovenského hľadiska, ba dokonca aj na maďarské a české dejiny sa autor pozerá očami slovenského historika.

Napr. na označenie starých Maďarov z 9. a 10. st. používa M. Homza dôsledne pojem Starouhorský kmeňový zväz. Maďari ako národ vtedy neexistovali. Bola to len konfederácia viacerých kmeňov, z ktorých len jeden sa nazýval Megyer. Podľa neho je pomenovaný maďarský národ. V dobových prameňoch boli predkovia Maďarov označovaní ako Turci (Tourkoi) alebo Uhri (Ungari, Ungri). Na druhej strane autor hovorí, že Slováci ako národ (v stredovekom ponímaní gens) existovali pred Uhorskom. Tým sa líši od nášho mediálneho meinstrímového naratívu a niektorých historikov (D. Kováč, J. Steinhubel), ktorí sú skalopevne presvedčení, že Slováci vďačia za svoj vznik práve Uhorsku a vlastne Maďarom. Tézu, že Slováci sa ako národ sformovali až v Uhorsku, zastáva vo svojej novo vydanej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín aj Eduard Chmelár. Naproti tomu M. Homza považuje za rok, ktorým ako národ vstupujeme do dejín, rok 828, kedy salzburský arcibiskup Adalram vysvätil na majetku Pribinu v Nitre kostol.

Zaujímavé boli pre mňa aj informácie, že existencia sv. Václava a zakladateľa tzv. Arpádovskej dynastie, Arpáda, je sporná, že ide možno o dodatočne vymyslené postavy, ktoré mali spätne legitimizovať vládnuce rody Premyslovcov a Arpádovcov. České a maďarské dejiny sú kontaminované mýtickou zložkou viac než dejiny slovenské. Pribina, Koceľ, Rastislav a Svätopluk I. nie sú vyfabulované, ale spoľahlivo historicky doložené postavy.

Kniha Murices novae ukazuje, že stredoveké slovenské dejiny, to nie sú len dejiny územia dnešného Slovenska, ale dejiny oveľa väčšieho priestoru, ktorý zahŕňal predovšetkým dnešné Maďarsko. 

Martin Homza hovorí o uhorskej fáze našich dejín s určitou nostalgiou. Uhorsko bolo 900 rokov našou vlasťou. Zánikom Uhorska sme stratili svoje hlavné mesto Budapešť (podľa odhadov v nej žilo do 200 000 Slovákov), stratili sme prístup k moru, priamy kontakt so Srbmi a Chorvátmi, početné slovenské enklávy (napr. v Békešskej Čabe) a veľkú časť nášho národa.

Inzercia

„Neexistuje jeden správny výklad k týmto dejinám, rovnako ako neexistuje výlučnosť, na základe ktorej by si mohol tieto dejiny prisvojiť jeden historický subjekt na úkor iných. Slováci, ako sme už povedali, tu boli pred Uhorským kráľovstvom, no a pokiaľ ide o jeho vznik, stali sa jedným z jeho zakladajúcich národov. Nie je preto možné oddeliť uhorské dejiny od Slovákov, rovnako ako ich nie je možné oddeliť od Maďarov. Keď teda niekto vykladá uhorské dejiny len ako dejiny maďarské, hovorí len časť pravdy. (Homza 2020, s. 36)... Súhlasím s tebou Gnorimenes, predsa len by som však k tomu dodal, že aj v uhorských dejinách sa dajú vysledovať slovenské dejiny. Nejde však o to špeciálne ich odtiaľ vyselektovať alebo nejako separovať ako niečo úplne samostatné a nezávislé, ale skôr o to, dať im ich priestor. Pomenovať to, čo sa ako slovenské samo hlásilo alebo čo sa hlásilo k slovenskému.“ (Homza 2020, s. 37)

Maďari si Uhorsko prisvojujú a snažia sa ho prezentovať ako maďarský štát. Keď sa však začali robiť prvé sčítania ľudu v 18. st., vyšlo najavo, že netvoria ani tretinu uhorského obyvateľstva. Uhorsko bolo viac slovanské ako maďarské. Preto bolo v stredoveku označované aj ako Sclavinia. Slováci a Maďari boli zakladajúcimi národmi Uhorska, ktoré spoločne budovali.

Pre mňa patria k najcennejším a najzaujímavejším pasážam knihy tie, kde sa hovorí o Pribinovi a jeho synovi Koceľovi a ich civilizačnom poslaní v Panónii pri Blatenskom jazere. To, čo Pribina a Koceľ ako slovansko- slovenské kniežatá vykonali, malo veľký význam nielen pre vtedajší slovanský svet, ale aj pre neskoršie Uhorsko, ktoré sa však spočiatku, až do začiatku 12. st., nazývalo Panónske kráľovstvo a niekedy bolo označované v stredovekých prameňoch aj ako Sclavinia, teda slovanská zem. Kontuinita bola však aj opačným smerom, do minulosti, lebo Pribina a Koceľ nadviazali na stopy, ktoré v Panónii zanechali v prvých 4. storočiach nášho letopočtu Rimania. Veľmi dôležitou zakladateľskou postavou je aj kráľ Svätopluk I., ktorý je v liste pápeža Štefana V. z roku 885 titulovaný ako Rex Sclavorum, kráľ Slovänov. 

Silnou stránkou M. Homzu je šírka a hĺbka pohľadu. Dejinné udalosti chápe v širších súvislostiach a realisticky domýšľa aj to, čo nie je v historických prameňoch priamo zmienené, čím naše dejiny získavajú pevnejšie kontúry a život. Je napr. presvedčený, že tzv. Arpádovci boli prepojení s veľkomoravskou mojmírovskou dynastiou prostredníctvom sobáša mojmírovskej princeznej s príslušníkom arpádovského rodu. Naznačujú to niektoré stredoveké pramene ako napr. Uhorsko-poľská kronika. Takéto sobáše sa v podobných situáciách, keď na určité územie prišlo nejaké nové etnikum, zvykli, medzi príslušníkmi vládnucich dynastií, uzatvárať. Asi najznámejším príkladom je sobáš Alexandra Veľkého a jeho vojakov s perzskými ženami.

Martin Homza pri predstavovaní monografie o Svätoplukovi. V pozadí v strede Matúš Kučera. 

M. Homza patrí k najzaujímavejším súčasným slovenským historikom. Oplatí sa ho sledovať. Ak by tento článok čítal niekto z NAKA, tak pre istotu dodávam, že nemám na mysli policajné sledovanie alebo odpočúvanie, ale sledovanie jeho publikačnej činnosti a pomerne početných mediálnych vystúpení (v rozhlase, v televízii a v tlači).

Počas posledných dvoch rokov som sa hlbšie zaujímal o slovenské dejiny. Prečítal som si o nich viacero kníh aj odborných článkov. Nič lepšie, ako je kniha Murices novae, som však nečítal. Čítal som aj práce Matúša Kučeru a Richarda Marsinu, ale Martin Homza podľa mňa posunul slovenské dejepisectvo na novú úroveň. Žiak prekonal svojich učiteľov. Je možné, že je to najlepšia kniha, aká bola kedy o slovenských dejinách napísaná, ale vzhľadom na to, že to, čo som prečítal, je iba malý zlomok slovenskej historiografie, a tiež preto, lebo kritériá toho, čo je najlepšie, môžu byť do istej miery subjektívne, by som svoje tvrdenie formuloval skromnejšie tak, že je to najlepšia kniha o slovenských dejinách, akú som čítal.

Potešujúce je to, že Nové ostne budú mať ešte štyri pokračovania. Milovníci histórie sa teda majú na čo tešiť. 

Literatúra:

Homza, M. (2020): Murices Novae alebo Nové ostne. Slovenské dejiny o. z. Bratislava.

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.