Pred-moderný človek nemal problém veriť v diabla; nerobilo mu problém predstaviť si ho dokonca ani v podobe rohatého muža, s vidlami či iným bodavým nástrojom v rukách a pod. Dnes už sotvakto takej predstave diabla uverí; čo je nakoniec správne. Čo je však nesprávne je to, že spomenutá predstava diabla, na spôsob akejsi rozprávkovej bytosti, v konečnom dôsledku modernému (vedeckému) človeku robí problém veriť v pôsobenie zlého ducha vôbec. To ale nie je v súlade s našou vierou a s výpoveďami Písma, ktoré vplyv Zlého jasne dokazujú.
Ako si teda predstaviť alebo ako vysvetliť vplyv zlého ducha vo svete? Môže nám pomôcť nasledujúca sociologická úvaha. Človek je do určitej miery „produktom“ spoločnosti, do ktorej sa narodil, v ktorej sa vyvíja a dozrieva. Je ovplyvňovaný jej myslením, konaním, cítením, jej pokrokom, ale tiež jej dekadenciou a tragédiami a ich prežívaním so všetkým, čo s tým súvisí. Byť "autonómny" v takomto prostredí a nebyť pôsobením spoločností dotknutý je nemožné. Vplyv sa dá zmenšiť, ale iba do určite miery.
Kresťanské náboženstvo však hovorí taktiež o nadprirodzenej sociológii. V Kristovi tvoríme jedno mystické telo. Ak trpí jeho jeden úd, bolesť na prenáša na všetky ostatné údy (porov. 1Kor 12, 14nn). Cirkev je spoločenstvo pozostávajúce z viditeľnej, ale tiež neviditeľnej zložky; je spoločenstvom svätých, ale tiež hriešnikov. Všetko to, čo je v Cirkvi sväté, či už sú to modlitby, sviatosti, skutky vykonané v Božej milosti – to všetko vytvára atmosféru zdravého duchovného prostredia; to všetko má blahodarný a posväcujúci vplyv na celé mystické telo. No v Cirkvi sú aj hriešne údy a či hriešne skutky údov tela Cirkvi, ktoré naopak vytvárajú prostredie nákazy a infekcie, ktorá zasahuje aj údy zdravé a oslabuje ich. Tým celý svet, teda aj ten najvernejší úd Kristovho tela, trpí hriechom iných; osobná ľudská vzbura – i tá neviditeľná – proti Bohu škodí dobru celého sveta.
Táto nadprirodzená sociológia však ide až za hranice času a priestoru. V tzv. spoločenstve („obcovaní“) svätých sme spojení so svätcom, ktorý žil pred tisíckami rokov; jeho dobré a sväté skutky majú na nás pozitívny vplyv. Podobne však v akomsi prevrátenom „obcovaní hriešnikov“ (i zavrhnutých duší) dodnes na nás pôsobí ich hriech; takto môžeme chápať i pôsobenie hriechu prvých rodičov, tzv. „dedičný hriech“. Nesieme ich dôsledky na sebe: zatemnenie rozumu, vôľa naklonená k zlému, telo ovládajú nezriadené vášne, ale tiež nemoci, utrpenie, ba i bolesti prírody. Krista zahubili hriechy a nenávisť všetkých ľudí. Tá istá nenávisť a tie isté hriechy však ťažia i nás, pretože žijeme v Kristovi.
Kde začína a kde končí pôsobenie tohto nadprirodzeného sociálneho prostredia? V dobe kozmických letov si kladieme otázku, či nie je život prítomný aj v iných častiach vesmíru. Na túto otázku isto neodpovedá Zjavenie. Ono nám však vraví o hlbšej kozmickej perspektíve: okrem Boha a ľudí existujú ešte iné rozumné bytosti. Písmo ich nazýva všeobecným menom: anjeli, t.j. Boží poslovia. Aj oni patria do nášho „prostredia“, pretože Kristus je aj ich hlava.
Aký je ich vplyv na nás? Ten zodpovedá ich svätosti, alebo zvrátenosti; veríme totiž, že existujú anjeli dobrí, ale tiež anjeli „padnutí“ – ktorí sú vlastne onými démonmi a diablami, o ktorých pôsobení hovorí Písmo.
Cirkevný spisovateľ Origenes hovorí, že medzi týmito dvomi druhmi anjelov prebieha za oponou sveta boj o nás, o našu dušu. Ako to robia? Mnísi, ktorí pokladali za svoj ideál, zúčastniť sa tohto boja, nám zanechali vzácne svedectvo o tom, akou formou zvlášť útočí zlý duch: prostredníctvom zlých myšlienok. Ich boj proti zlému sa preto sústredil hlavne v tomto bode: rozlišovať a odrážať zlé myšlienky podsúvané diablom. O tom však nabudúce.