Duchovná útecha

Uvažovanie o duchovnej úteche a tiež neúteche patrí do témy rozlišovania duchov. Svätý Ignác z Loyoly ho uvádza vo svojich Pravidlách a venuje mu pomerne veľký priestor; o úteche a neúteche sa dočítame v treťom až jedenástom pravidle.

Pre rozsiahlosť témy ju musíme rozdeliť na viac častí: dnes sa budeme venovať úteche; v budúcich článkoch neúteche, resp. potrebe rozlišovania duchov v nej pôsobiacich, či otázke, ako sa v nej zachovať, čoho sa vyvarovať a pod.

Čo rozumieme pod pojmom „duchovná útecha“? Pomôže nám definícia sv. Ignáca, ktorú rozdelíme na tri bloky. K nej pridám ako komentár moju osobnú skúsenosť.

(1) Pod duchovnou útechou Ignác rozumie „stav, ktorým sa v duši vzbudí nejaké vnútorné hnutie a ním sa duša rozpáli láskou k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ako aj vtedy, keď nemôžeme milovať nejakú vec na zemi pre ňu samu, ale len vo vzťahu k Stvoriteľovi všetkých vecí“.

- V takomto stave človek cíti lásku k Bohu, ku Kristovi, natoľko, že všetko ostatné preňho je druhoradé. Ja som napríklad v stave takejto útechy fyzicky pociťoval blažený pocit v okolí srdca, ktorý sa navonok prejavoval úžasným pokojom (čo bolo v silnom kontraste voči dlhotrvajúcemu nepokoju, ktorý som zažíval predtým). Láska ku Kristovi bola taká silná a osobná, že som považoval za spreneverenie sa tejto láske prípadným zaľúbením sa do nejakej ženy (mal som vtedy okolo 35 rokov). Veci okolo mňa stratili načas svoju hodnotu (aj tie dobré); to, čo bolo nejakým spôsobom proti Bohu, hoci to samo o sebe bolo napr. po umeleckej stránke dobré (obrazy, hudba) som začal odmietať. Stal som sa slobodným od vecí, ktorým som venoval všetok svoj život (maľovanie), a na ktorých som dovtedy lipol, ba bol doslovne závislý (lieky, alkohol).

(2) Duša je v stave útechy tiež vtedy, „keď osoba roní slzy, ktoré ju podnecujú k láske k Pánovi, či už z bolesti nad svojimi hriechmi alebo nad umučením Krista, nášho Pána, alebo nad inými vecami rovnako smerujúcimi k jeho službe a chvále“.

- V stave duchovnej útechy človek roní slzy šťastia nad dobrotou milosrdného Boha, či nad krásou jeho milosti pôsobiacej v niektorej zo svätých duší. Pamätám si, ako som plakal pri čítaní knihy „Dejiny duše“, ktorú napísala malá Terezka z Lisieux. Tá krása a čistota duše, tá horiaca vášeň lásky „úbohého“ stvorenia, ako aj Terezkina nezmerateľná dôvera v milosrdnú lásku Božiu, to sa stalo na chvíľu zrkadlom mojej duše (nie síce takej čistej, akou bola duša malej svätice), duše túžiacej a zakusujúcej Božie odpustenie. Cítil som, aká veľká je pokora nášho Spasiteľa, ktorý sa nechal mojimi hriechmi „pribiť“ a zahádzať a čakal kdesi v špine môjho srdca na chvíľu, keď som uveril v jeho lásku ku mne... Tiež som plakal, a to až tak silno, že som inú útlu knižočku „Nebo nad močiarmi“ neustále zatváral a znovu otváral, lebo som nevládal stráviť ten silný príval útechy; vzlykal som od dojatia nad silou a odvahou a odpúšťajúcou láskou inej vekom mladej svätice, Márie Goretti.

(3) Napokon Ignác útechou nazýva „každé rozmnoženie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá vyzýva a priťahuje človeka k nebeským veciam a k spáse svojej vlastnej duše, utišujúc a uspokojujúc ju v jej Stvoriteľovi a Pánovi“.

- Márnotratný syn, ktorý zakúsil Otcovo odpustenie a prijatie, ktorý už nedúfal zaradiť sa medzi jedného zo synov, zrazu pocítil, akoby mu narástli krídla. Tak som aj ja pocítil – a nielen pocítil – , ako mi narástli krídla viery, ako sa upevnila moja rozkolísaná nádej, ako sa rozšírila moja láska, nielen k Bohu. Veď ma to postupne začalo ťahať k ľuďom. Ešte pred vstupom do rehole som sa rozhodol robiť možno prvú mužskú „operku“ v socialistickom Československu. Potom po vstupe do rehole (ktorá žila „v podzemí“) som robil v Ústave pre telesne postihnutú mládež ako ošetrovateľ. Tá služba, hoci pre mňa fyzicky nie najľahšia, mi prinášala veľkú útechu, radosť a pokoj. Slúžiť núdznym, nejakým spôsobom im priblížiť Božiu lásku, to bolo moje krédo. Ale tiež túžba iným (všetkým) priblížiť to, čo som sám zažil, sa stala hnacou silou mojej obnovenej a uzdravenej prirodzenosti.

Na záver je potrebné povedať ešte niekoľko slov o tom, ako sa treba správať v stave duchovnej útechy. Svätý Ignác radí takto: „Ten, kto je v úteche, nech sa usiluje myslieť na to, ako sa zachová v duchovnom zármutku (neúteche), ktorý sa neskoršie dostaví, a nech si nazhromaždí nové sily na ten čas“ (DC 323).

V stave duchovnej útechy môže človek upadnúť do eufórie, povrchnej predstavy o duchovnom živote, či podľahnúť nezdravému lipnutiu na samotnom stave útechy – kde by mu už nešlo o samotného Boha, ale iba o zážitok z Boha. Svätý Ignác preto nabáda k duchovnému realizmu. O niekoľko riadkov ďalej píše: „Kto je v stave útechy, nech sa usiluje ponižovať a pokorovať sa a myslieť na to, aký je bezmocný v čase duchovného zármutku, neútechy, bez tej (Božej) milosti a útechy“ (DC 324). Ignác vie, že Zlý duch človeka nachádzajúceho sa v stave útechy pokúša k pýche. Preto je potrebné v stave útechy vzbudzovať si ducha pokory a poníženosti. V úteche si treba často pripomínať Ježišove slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Duchovná útecha nie je plodom nášho úsilia, ale čistým darom milosti, a preto je potrebné prijímať ju s pocitom vďačnosti a s pokorou, uvedomujúc si, že nie vždy nás sprevádza, ale prichádza vo chvíľach, ktoré určí Boh. Všetko sa to deje pre náš úžitok.