Duchovná neútecha

Duchovnej neúteche venuje svätý Ignác vo svojich Pravidlách o rozlišovaní duchov oveľa viac miesta než úteche. Prečo? Prefíkanosť zlého ducha nám v tomto stave totiž môže spôsobiť viac škody kvôli nášmu vnútornému zmätku, ktorému sme vtedy vystavení. Ale zároveň, aby sme aj z tohto – hoci ťažkého – stavu dokázali čím najviac vyťažiť pre rast nášho ducha.

Čo je duchovná neútecha? Dva texty sv. Ignáca nám pomôžu pochopiť, o čo ide. Najskôr to bude zo spomínaných Pravidiel a potom z listu istej rehoľníčke (Terézia Rejadellová). A ako „živý“ komentár k obom textom nám poslúžia skúsenosti rôznych svätcov a svätíc.

„Neútechou volám (...) napr. zatemnenie duše, jej znepokojovanie, náklonnosť k nízkym a zemským veciam, nepokoj, pochádzajúci z rozličných poburovaní a pokušení, pohýňajúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, keď sa duša cíti lenivou, vlažnou, zarmútenou a akoby odlúčenou od Stvoriteľa, svojho Pána“ – tak píše Ignác vo svojom 4. pravidle.

V liste onej rehoľníčke podáva ešte trochu obšírnejší opis tohto duchovného stavu. V neúteche „nepriateľ nás trápi bez prestávky, vyvoláva smútok, ktorého príčiny vôbec nechápeme. Nepociťujeme nijakú nábožnosť ani pri modlitbe, ani pri kontemplácii, nijakú vnútornú chuť a záľubu v hovorení a počúvaní o Božích veciach. Tým sa to však nekončí, lebo keď nepriateľ zbadá, že sme oslabení a pokorení nepríjemnými zážitkami tohto druhu, vtedy nám ponúka myšlienku, že Boh, náš Pán, na nás úplne zabudol. V takýchto chvíľach začíname pociťovať, že sme ďaleko od nášho Pána a že všetko, čo sme urobili a chceli by sme ešte urobiť, nemá nijakú hodnotu. Takto sa nepriateľ usiluje priviesť nás k úplnej strate dôvery.“

Takto teda charakterizuje duchovnú neútechu sv. Ignác. Tieto jeho slová potvrdzujú skúsenosti mnohých svätých mužov a žien. Každému aspoň trochu v duchovnej literatúre zorientovanému človeku sú známe dva pojmy sv. Jána z Kríža „noc zmyslov“ a „noc ducha“. Všetko, hmotné a rovnako duchovné stratilo svoje čaro. Čo je prítomné, je totálna všednosť, šedivosť, prázdnota, opustenosť a navyše úzkosť – skrátka, tma dvojitej noci. A toto je existenciálny stav, nie stav virtuálny, vybásnený nejakým mystickým rojkom.

Svätá Terezka Ježiškova si takto povzdychla: „Bol tu môj Ženích, ktorý je však Ženích sĺz a nie úsmevu.“ Zdalo sa jej, akoby medzi ňou a nebom bol „múr čím ďalej vyšší a čím ďalej nepreniknuteľnejší“. Ešte posledné ráno pred smrťou šepkala: „Je to pravá agónia, v ktorej niet ani štipky útechy. Nikdy by som si nebola myslela, že je možné toľko trpieť.“

A možno ešte ťažší je tento pocit opustenosti, keď sa k tomu pripojí myšlienka, že nás Boh tresce, že nás dobieha jeho spravodlivosť, ako o tom píše sv. Terézia Avilská: „Mala som pocit, že som taká zlá, až sa mi zdalo, akoby som ja bola príčinou všetkých hriechov, všetkého zla a všetkých bludov, ktoré zaplavujú svet.“ A dodáva k tomu: „Taká skúška dušu rozpoltí, zdá sa, akoby sa nadobro rozpadla jej jednota.“

Svätec, ktorý je považovaný za symbol radosti – Filip Neri – , ten hovorieval: „Život duchovného človeka je útecha, potom skúška, potom zasa skúška a nová útecha, a potom zasa skúška.“

Najťažší stupeň opustenosti však stíha niektoré vyvolené duše. Zdá sa, ako by ich Boh zavrhol a navždy sa od nich odvrátil. Niečo podobné prežíval počas svojich štúdií v Paríži sv. František Saleský.

No nielen kanonizovaní svätci, ale každý, kto sa vydal na „úzku“ cestu duchovného života, zažíva niečo z vyššie spomenutého. Intenzita „neútechy“ môže byť rôzna – i u toho istého človeka – , ale jej negatívne prežívanie môže dotyčného človeka tvrdo zraziť na zem. Ak som v minulom článku písal o svojich zážitkoch „útechy“, môžem dnes spomenúť i odvrátenú stranu života v duchu. Pamätám si, ako mi vtedy (a to bolo niekoľko rokov po zážitkoch útechy) smútok priam kričal z očí, lebo tak ním bolo naplnené moje vnútro. Bola ním oslabená nielen sila tela, ale i sila ducha a jeho prejavov. Sila viery a modlitby sa stala „neúčinnou“. Akoby sa mi zlomili krídla ducha, na ktorých som dovtedy tak ľahko lietal... Keď som sa potom zamýšľal nad zmyslom tohto negatívneho stavu, uvedomil som si, že ma mal prinavrátiť „na zem“ – mal očistiť moju dušu od pokušenia pýchy, ktorá hrozí tomu, kto by tak ľahko (pre svoju domnelú dokonalosť) pohŕdal tými, ktorí zápasia so svojou ľudskou krehkosťou. Toto je akési prvé dobré ovocie, ktoré môžeme vyťažiť zo stavu neútechy, ak sa ňou nenecháme zlomiť a odradiť od cesty života.

Toľko na pochopenie toho, čo sa v duchovnom živote myslí pod slovom „duchovná neútecha“. Ako sa v tomto stave zachovať, prípadne, aké môžu byť jeho príčiny, o tom nabudúce.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo