Klimatický alarmizmus ako novodobé náboženstvo III.

Svedkovia klimatickej apokalypsy, alebo zneužité deti?

„Napriek zanedbateľnosti tejto zmeny však panika ohľadne klimatických zmien, ako sa neskôr globálnemu otepľovaniu začalo hovoriť, viedla k horúčkovitej činnosti a k prejavom vášní a netolerancie, kvôli ktorým možno globálne otepľovanie považovať za nové náboženstvo, ktoré má svoj prvý hriech, kazateľov, kacírov, pokánie, odpustky aj koniec sveta... Náklady na klimatológiu sa zdesaťnásobili a viera v nové náboženstvo sa stala dôležitejšou podmienkou všetkých  v poslednej dobe zamestnaných bádateľov, než ich odborné kvality. Celý tento vedecký odbor bol prakticky znehodnotený. Napriek sto miliardám dolárov, ktoré za tri dekády tento odbor spotreboval, nedošlo k žiadnym významným objavom, ani k vyjasneniu kľúčových otázok. Zato sa zástupy bádateľov zamestnaných podľa ideologického kľúča stali ospravedlnením neskutočného plytvania prostriedkami. Bilióny dolárov boli utratené za biopalivá, polia plné repky olejnej, veterné turbíny a solárne panely, ktoré by žiadny problém nevyriešili, aj keby existoval, a za ďalšie „zlepšováky“, ktoré nič nezlepšili. Množstvo ľudí, ktorí nemajú zábrany, naplnili svoje kontá peniazmi zo zelených dotácií. Veľká časť novinárov získala jednoduchý recept, ako písať nové články, ktoré očividne stále zaujmú mnoho čitateľov. Politici našli spôsob, ako zdôrazniť svoju dôležitosť, bez toho aby vyriešili akýkoľvek reálny problém alebo zlepšili život akéhokoľvek človeka: stačí keď „zachraňujú svet“. Medzitým bolo veľké množstvo poctivých a kompetentných vedcov a akademikov vyhodených zo zamestnania, pretože niekto považoval ich skepsu ohľadne klimatickej paniky za politicky nekorektnú. Dodnes neviem s určitosťou, či som bol ľavicou na Harvardovej univerzite považovaný za väčšieho kacíra kvôli odmietaniu feminizmu, alebo kvôli skepse voči klimatickej hystérii.“ (Motl 2020, 13-14) Mgr. Luboš Motl, PhD., český jadrový fyzik, ktorý pôsobil na Harvarde

Poslednú časť článku by som začal rozsiahlejším úryvkom z eseje Nenasledujme falošných prorokov Jiřího Weigla, ktorý pracuje v Inštitúte Václava Klausa, pretože veľmi dobre vystihuje náboženskú povahu klimatického alarmizmu:

„V politickej ideológii, do ktorej boj proti zmene klímy zmutoval, je to však niečo celkom iné. Tá v dnešnom sekularizovanom vyspelom svete naplno preberá úlohu nového racionalistického náboženstva a napĺňa potreby, ktoré pre moderného človeka staré náboženské kulty už nenapĺňajú. Jej prednosťou je zdanlivý racionalizmus a opieranie sa o vedu, na ktorej údajne nespochybniteľnej autorite v modernej spoločnosti táto ideológia parazituje.

Tak ako ľudia minulosti nechápajúci príčiny prírodných dejov trpeli v rôznych dobách obdobiami sucha, či prílišnej vlhkosti a snažili sa dosiahnuť ich zmeny vzývaním božstiev a najrôznejšími druhmi obetí, tak aj súčasní bojovníci proti zmenám klímy používajú podobné metódy. Ako veľkňazom novej éry im ide, ako vo všetkých náboženstvách, predovšetkým o vplyv na spoločnosť a správanie veriacich. Svoju autoritu títo moderní šamani opierajú o svoju údajnú znalosť, ako ovplyvniť nadľudské sily, ktoré riadia svet, v ktorom žijeme, a spôsobujú nám rôzne problémy či prinášajú potenciál existenčnej hrozby. Metódou, ako sa to dá dosiahnuť a pritom získať vplyv na masy, je dnes, tak ako kedysi obeť. Ľudia sa majú pre uspokojenie „božstiev“ zriecť niečoho, čo považujú za obzvlášť dôležité, cenné a potrebné pre svoje doterajšie životy. Tým odčinia svoje hriechy a uspokoja „božstvo“ (v našom prípade bola na tento piedestál postavená úroveň CO₂ v atmosfére).

Ak teda ľudia v minulosti pre príchod dažďa obetovali potraviny, zvieratá, zajatcov alebo vlastné deti, v modernej vyspelej spoločnosti majú byť obetou osobné automobily, lietadlá, hovädzie mäso, turistika atď., skrátka všetko, čo je pre moderného človeka a jeho životný štýl nejako cenné a typické a charakterizuje životný štandard vyšších vrstiev, v ktorých sa tiež toto nové náboženstvo zrodilo. Táto obeť má priniesť vykorenenému človeku západnej spoločnosti pocit pokánia a akéhosi odpustku za viny a hriechy, ktoré sú mu spolu so strachom z budúcnosti neustále intenzívne vtĺkané. Pokiaľ apel týchto výziev nie je dostatočný, po ruke sú aj radikálnejšie návrhy k obetiam a ani tie ľudské nie sú tabu. Medi aktivistami, intenzívne prežívajúcimi „klimatický žiaľ“, sa šíria kampane proti rodeniu detí, lebo to vraj ohrozuje planétu. Typicky sú tieto kampane a výzvy adresované ženám vo vyspelých západných krajinách.

Nikoho z hlásateľov tejto novej radikálnej viery pritom ani nenapadne, že by svoje úsilie o zmenu sveta zameral na chudobné štáty. Aby sa k drastickému obmedzeniu pôrodnosti snažil presviedčať napr. obyvateľov afrického Sahelu, ktorých populačná explózia spojená s tradičným pastierskym poľnohospodárstvom má na rozdiel od automobilizmu dokázateľný podiel sa dezertifikácii Afriky. O nápravu sveta nejde. Ide ako vždy o kontrolu ľudí vo vlastnej spoločnosti a o manipuláciu ich vedomím.

Že vyhlasované ciele (bezuhlíkové štvrte, mestá, regióny, kontinenty, emisné limity atď.), kvôli ktorým sú obete vyžadované, sú nezmyselné a nerealizovateľné, nehrá žiadnu rolu. Dôležitý je samotný proces, flagelantský zážitok a nádej na vykúpenie. Z dávneho prítmia stredovekej zbožnosti sa nám vracajú také relikty, ako viera v schopnosť nevinných detí spasiť svet a dokázať to, čo hriešni dospelí nevidia, kult nových ekosvätcov atď. Celé toto klimatické blúznenie, ktorému spoločnosti na dnešnom vyspelom západe viac a viac prepadávajú, je zjavným symptómom duchovnej a spoločenskej krízy, ktorá ohrozuje slobodnú spoločnosť oveľa viac, než všetci diktátori sveta.

Zmeny počasia a výkyvy klímy sú prirodzené a nezastaviteľné. S ich dôsledkami sa môžeme iba vyrovnávať a prispôsobovať sa im. Strach z budúcnosti a nadpozemských síl je človeku vlastný, napriek tomu by sme nemali tak lacno podľahnúť vymývaniu mozgov a manipulácii. Hrozí, že pod zámienkou ochrany klímy si sami zavedieme desivú, netolerantnú a fanatickú antihumánnu totalitu, ktorá nás znova zbaví slobody a demokracie.

P. S.:

Niekoľko príkladov absurdít na túto tému z poslednej doby:

1) V našich médiách práve prebieha vlna kritiky predchádzajúcich generácií poľnohospodárov, ktorí vraj rôznymi opatreniami urýchlili odtok vody z našej krajiny, a výsledkom je súčasné sucho. To je síce pravda, nikoho však ani nenapadne si uvedomiť, že práve o to našim predkom išlo, pretože oni vtedy nebojovali so suchom, ale so zamokrenosťou našej krajiny a prebytkom zrážok. Je to opäť jedna z permanentných zmien a kolísania klímy, ktoré nemožno zastaviť ani riadiť....

3) Predstava, že sa prestaneme o krajinu a prostredie okolo nás starať a ona tam vznikne sama od seba neporušená príroda, môže byť vlastné iba zapáleným aktivistickým laikom, ktorí od obrazovky svojho počítača nie sú schopní zdvihnúť hlavu. Horšie je, keď podobné nezmysly z oportunizmu alebo vypočítavosti hlásajú aj ľudia z akademických inštitúcií, ktorí by mali mať aspoň elementárnu serióznosť. A tak napríklad na Šumave už roky čakáme, že sa nám bez práce zmení kôrovcom zničený hospodársky smrekový les na stredoeurópsky pôvodný prales.“ (Weigl 2020, 86-89)

Kto by si chcel prečítať celú Weiglovu esej, môže ju nájsť na internete.

Nová doba, nové hriechy, nové prikázania

V stredoveku si ľudia rôzne prírodné katastrofy vysvetľovali ako boží trest. Ľudia sú hriešni, a preto ich Boh trestá. Tak to je aj v Biblii v príbehu o potope alebo v príbehu o zániku miest Sodoma a Gomora. Dnes už takýto spôsob vysvetľovania akoby stratil na presvedčivosti. Ľudstvo by ho už neprijalo, lebo v porovnaní so stredovekom sme sa posunuli viac k materialistickému nazeraniu na svet. V rámci materialistického chápania už ľudské hriechy nemôžu spôsobiť zemetrasenie, povodeň alebo krupobitie. Príroda je v sebe uzavretý materiálny systém a človek môže privodiť rôzne prírodné pohromy alebo dokonca celkový kolaps  tohto systému len tým, že svojimi neuváženými fyzickými zásahmi do neho narušuje jeho rovnováhu. Hriechy v tradičnom ponímaní ako klamstvo, závisť, pýcha, cudzoložstvo, vražda sú ekologicky neutrálne (nemajú na ekosystém vplyv). Do popredia vystupujú nové „hriechy“ ako sú nadmerná spotreba, vypúšťanie emisií, ťažba prírodných zdrojov, produkcia plastov a pod. Ide o nový typ hriechov, ktoré v stredoveku neboli, hriechov voči ekosystému. Už len tým, že si zapnete doma svetlo, tak hrešíte (ste vinný) a ak svietite bez toho, aby ste to nevyhnutne potrebovali, tak je to ťažký hriech. Lepšie by bolo, keby ste svietili sviečkou.

Ak idete do Ameriky, tak len na plachetnici. Lietať by sa nemalo vôbec. Ako povedal predseda českej strany zelených Matej Stropnický, keby Boh chcel, aby ľudia lietali, dal by im krídla. Elektromobily sú len menšie zlo v porovnaní s autami so spaľovacími motormi. Treba sa vrátiť ku konským povozom, ale lepšie by bolo presúvať sa pešo, lebo kone tiež produkujú emisie. Elektrinu by sme mali získavať len zo Slnka alebo vetra. A čo keď nebude práve svietiť Slnko ani fúkať vietor, keď si budete chcieť pozrieť futbal v televízii? Tak potom bude musieť manželka vedľa vás poriadne šliapať do pedálov, aby vyrobila elektrický prúd. Nedávno som zachytil vyznanie grínfluencera Viktora Vinczeho svojej manželke Adele, ako ju má rád aj kvôli tomu, že si po moderovačke neumyla vlasy. Adela s neumytými vlasmi, to muselo byť hrozne sexy. Ja dodávam, že možno ešte radšej by ju mal, keby sa sprchovala len raz do týždňa, alebo len raz do mesiaca. Ušetrila by tým kopu vody, elektriny a emisií, čím by prispela k odvráteniu stavu klimatickej núdze. No, uvidíme, akých ešte všelijakých návrhov na to, čo všetko by sa malo obmedziť alebo čoho by sme sa mali vzdať, sa od eko - entuziastov (alebo eko - fanatikov?) ešte dočkáme.

Príroda čaká na naše obrátenie

Ako východisko ďalšej úvahy by som použil slová apoštola Pavla z Listu Rimanom:

„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení.“ (Rimanom 8, 19-24)

Pavlove slová založené na hlbokom vhľade do duchovných súvislostí naznačujú, že príroda a človek sa navzájom potrebujú.  S pádom človeka došlo aj k pádu prírody a ak sa človek duchovne rozvinie, čo Pavol označuje pojmom Boží synovia resp. Božie deti, potom to pomôže aj prírode v jej duchovnom vývoji. Príroda je na jednej strane niečím ako kulisou, v rámci ktorej dochádza k ľudským vzostupom a pádom, ale zároveň je príroda resp. jej rôzne ríše ako živočíšna, rastlinná a nerastná niečo živé, čo má svoj vlastný duchovný vývoj, ktorý je previazaný s vývojom človeka. Neviem, či sa podarí všetkým ľuďom dosiahnuť Božie synovstvo, teda svätosť, ale niektorým ľuďom sa to už podarilo a minimálne niektorým sa to v budúcnosti podarí. Potom aj príroda bude mať podiel na ich slobode a sláve.

Svätý človek nepredstavuje požehnanie a pomoc len pre svojich blížnych, ale aj pre prírodu. Príroda vníma svätosť človeka a reaguje na ňu pozitívne. Sú známe legendy (zrejme  viaceré aj pravdivé, napr. svätý František a vlk z Gubbia) o rôznych svätcoch, ktorí dokázali skrotiť divé šelmy len svojou dobrotou. V Indii sa rozprávajú príbehy o askétoch a jogínoch, ktorí žijú v pralesoch a divá zver im neublíži. Ľudia zbierajú relikvie svätcov, lebo predpokladajú, že kusy odevu, kosti alebo osobné vecí svätca sú nejako naplnené jeho prítomnosťou alebo jeho duchom.

Podľa slov Pavla z Tarzu aj príroda očakáva akoby v pôrodných bolestiach duchovný vývoj človeka. Vďaka týmto slovám dostávame diametrálne odlišný obraz vzťahu prírody a človeka, než je antihumánny obraz, aký nám ponúkajú niektorí enviromentalisti, ktorí nadraďujú prírodu nad človeka, niekedy ju až zbožšťujú v tom, že z nej robia najvyšší účel sám osebe a na človeka a civilizáciu hľadia nepriateľsky. Človeka vnímajú ako problém, takmer ako vírus, ktorý narušuje harmóniu inak dokonalej, až božskej prírody.

Skoro každé náboženstvo na svete je idealistické, to znamená, že uznáva prioritu ducha pred hmotou. Duch – Vedomie je prvotné, večné atd., a tento Duch tvorí hmotu ako svoju myšlienku, teda nie naopak, ako tvrdia materialisti, že prvotná je hmota a vedomie nejako tajomne vzniká z hmoty.

Viacerí klimatickí alarmisti sa odvolávajú na pápeža Františka. Podľa mňa je tento pápež až príliš človekom svojej doby. Keby som parafrázoval Pavlove slová, potom pápež by mal žiť vo svojej dobe, ale zároveň by mal byť človekom, ktorý nie je z tejto doby. Pápež reprezentuje nadčasovú pravdu, ktorá by mu mala dávať väčší odstup voči dobovým módnym ideovým trendom a schopnosť rozlišovať medzi tým, čo je len móda a čo má trvalú platnosť, lebo to, čo je dnes moderné, to zajtra vyjde z módy.

Jedným z odkazov pontifikátu pápeža Františka bude zrejme to, že aj pápež je len omylný človek ako my ostatní. Medzi jeho omyly patrí aj podpora Gréte Thunbergovej a klimatickému alarmizmu. František si neuvedomuje, že tu ide o ideológiu alebo až o náboženstvo, ktoré je s kresťanstvom vo viacerých ohľadoch v rozpore (napr. v tom, že zbožšťuje prírodu, že je materialistické a proti človeku). Ale kto som ja, aby som hodnotil pápeža?

Človek existuje na Zemi z Božieho zámeru, teda nie náhodou, a keď niekto koná v tom zmysle, aby človek na zemi vymrel, tak koná proti tomuto zámeru. Jedine Boh by mohol zmeniť toto určenie, napr. vtedy, keby sa ukázalo, že ľudstvo je nenapraviteľne skazené. V materialistickom myslení môžeme povedať, že prírode by bolo dobre, keby ľudstvo vymrelo. Ak sa však pozeráme na túto vec z duchovného hľadiska, zánikom ľudstva by stratila aj príroda. Je to tak, že nielen človek potrebuje prírodu, ale aj príroda potrebuje človeka, lebo očakáva príchod Božích synov, teda duchovne premenených, zbožštených ľudí.

Zničenie ľudského pokolenia nie je božím zámerom. Môžeme to vydedukovať z príbehu o potope, kde síce bohovia vyhubili kvôli skazenosti veľkú časť ľudstva, ale nejaká skupinka, ktorá sa stala základom nového ľudstva, prežila. Nebeské mocnosti mali s človekom až príliš veľa práce na to, aby ho nechali úplne zaniknúť.

Mali by sme si položiť otázku, kto, aká mocnosť by mohla mať záujem na tom, aby sa príbeh (vývoj) človeka na Zemi skončil a potom nám bude jasné aj to, kto tieto názory inšpiruje.

O tom, že človek má na Zemi určitú úlohu, hovorí aj popredný súčasný kabalista Šimon Halevi:

„Avšak zatiaľ čo mnohé tradície uprednostňujú stiahnutie sa zo sveta Asija (fyzický svet – J. B.), aby bolo možné dosiahnuť Berija (duchovný svet - J. B.) a postúpiť ešte ďalej, kabala hovorí, že človek sa rodí do tohto sveta z určitého špecifického dôvodu, a to nielen preto, aby sa naučil konať to, čo môže za náročných podmienok konať len na Zemi, ale tiež preto, aby priviedol prítok vplyvu neba dolu do tela a ešte ďalej, pokiaľ je to možné aj do pekla, aby bolo možné spasiť Božiu iskru uväznenú v škrupine sveta kelipot. Touto cestou je možné pozdvihnúť kozmickú rovinu vesmíru a priblížiť deň konečného veľkého obrátenia, deň, kedy bude všetko v kontakte s Bohom. Kabalisti sa vždy držali tejto koncepcie, pretože vidia, že úlohou každej vedome sa vyvíjajúcej sa ľudskej bytosti je napomáhať eljonim horných svetov a spojiť sa s tachtonim svetov dolných, tak, aby nebeský prítok plynul voľne nahor a nadol všetkými svetmi. Avšak táto úloha nie je vôbec jednoduchá, pretože vyžaduje schopnosti a pretože svet je plný nebezpečenstiev a pokušení. Preto sa nikdy nehovorí o praktickej kabale príliš podrobne, lebo sa dotýka kozmických síl, ktoré len máloktorý jedinec dokáže zvládnuť, pokiaľ nemá vysoké morálne kvality.“ (Halevi 1994, 150)

Vidíme, že toto kabalistické chápanie nie je nepodobné s chápaním Pavla z Tarzu. 

Kresťania či duchovne zameraní ľudia vo všeobecnosti by mali k súčasnému enviromentálnemu hnutiu pristupovať kriticky, mali by rozlišovať, čo v tomto hnutí je dobré, rozumné a kde sa v ňom prejavuje materializmus, extrémizmus, jednostrannosť a iracionalita, ktoré prinášajú viac škody ako úžitku. Ochrana prírody by mala byť postavená na správnom pochopení toho, čo príroda je, a to nielen sama v sebe, ale aj vo vzťahu k človeku, ktorý je predovšetkým duchovnou bytosťou, k nebeským hierarchiám a k Bohu. Ešte je toho veľa, čo o prírode nevieme, ako ukazuje výskum takých vedcov ako sú František Baluška, Peter Wohlleben alebo Rupert Sheldrake. Myslím, že aj niektorí klimatológovia a aktivisti by mohli byť vo svojich vyjadreniach trochu skromnejší a nemali by sa báť používať aj slová „neviem“a „nie som si istý“.

Kresťanské filozoficko-teologické myslenie sa sústredilo na spásu človeka, ale pozabudlo na prírodu. Boh sa hľadal mimo prírody, lebo panteizmus, hoci ak je Boh všadeprítomný, tak musí byť nielen transcendentý, ale aj imamentný, teda aj v prírode. Boh – Duch sa prejavuje aj v prírode. Cesta, ktorú ukazoval František z Assisi nebola ďalej rozvíjaná. Aj preto je dnes príroda chápaná čisto intelektuálne a materialisticky. Staré pohanstvo, ktoré všade v prírode, v stromoch, riekach, studničkách, zemi,  ohni... nachádzalo prejavy ducha, bolo zavrhnuté. Príroda zostala bez duše a potom sa k nej ľudia podľa toho aj správali. Cenou, ktorú za to Západ platí, nie je len narušenie rovnováhy vo vzťahu človek-príroda, ale aj to, že pápež, ktorý by mal obhajovať idealistický prístup k prírode, naskočil na vlnu v podstate materialistického myslenia o prírode. Keby malo kresťanstvo hlbšie spirituálne pochopenie prírody, tak by sa nestalo, že by sa pápež František alebo Orko Vácha stali stúpencami klimatického alarmizmu, ktorý je vo viacerých bodoch v rozpore s kresťanstvom.

Čo vlatne vieme o prírode? Poznáme len povrch. Je to, ako keby sme z televízora poznali len obrazovku. Lenže za obazovkou je ešte zložitý systém káblikov a rôznych súčiastok, ktoré až spolu dokážu vytvoriť obraz, ktorý nás fascinuje. Z prírody poznáme len jej hmotnú stránku a len málo vieme o tom, čo je v pozadí, čo tvorí tie kábliky a súčiastky v duchovnom svete, vďaka ktorým tento veľký zázrak nazývaný svet môže fungovať. V pozadí prírody existuje duchovný svet rôznych duchovných inteligentných bytostí, ktoré riadia vesmír od vzniku galaxií až po kvitnutie kvetov. Niekomu sa môže zdať takýto obraz príliš fantastický, ja však považujem za oveľa fantastickejšie to, že na jar začnú na v podstate mŕtvych holých konároch stromov rásť listy, kvety a neskôr v lete alebo na jeseň sa objavia chutné a zdravé plody. Toto je skutočný zázrak, ktorý si žiada vysvetlenie.

Čo tu robiť? Treba usilovať o veľkú syntézu náboženstva, vedy a filozofie, lebo len keď bude naše chápanie prírody a aj človeka, čo najúplnejšie, budeme potom môcť na základe tohto chápania aj správne konať, budeme môcť usilovať o harmóniu medzi človekom a prírodou. Preto treba študovať aj tzv. pohanstvo a náboženstvá primitívnych kmeňov, ktoré v niektorých ohľadoch rozumeli prírode hlbšie než my. Iste, oni nevedeli nič o bunkách, enzýmoch, fotosyntéze a pod., ale zase vedeli možno niečo iné, čo my nevieme. Je treba objaviť v prírode ducha. K tomu nám môžu byť nápomocné aj objavy vyššie spomínaných vedcov.

C. G. Jung o ekológii

Mária Puškárová v knihe Kto má v rukách nevedomie? píše o postoji C. G. Junga k ekologickému hnutiu: „Jung pokladá zvýšený záujem ľudstva o znečistenie životného prostredia za projekciu navonok, zakrýva, odsúva sa ním individuálne vnútorné znečistenie súčasného ducha.“

Podľa Junga ekológovia mieru znečistenia prírody preháňajú. V skutočnosti tu ide o projekciu z psychiky do prírody. Človek si neuvedomuje svoje vnútorné (mentálne, morálne) nečistoty, a preto ich podvedome projektuje von do prírody. Vnútorné nečistoty tak nachádza potom ako znečistenie životného prostredia. To, koľko je v ovzduší alebo vo vode akých látok, je možné merať objektívne, ale aký význam tomu človek pripíše a ako k tomu bude pristupovať, to už je psychologická záležitosť. Druhá vec je, že niektorí ekológovia a prehnane iniciatívni vedci si upravujú aj výsledky meraní tak, aby vyhovovali ich apokalyptickým predpovediam.

Morálka a prírodné katastrofy

Klimatický alarmizmus je materialistické náboženstvo. GO je hmotný problém, ktorý má len hmotné príčiny. Nemohli by však mať na katastrofické GO vplyv aj kvalita myšlienok, citov a skutkov ľudí podľa tradičného chápania etiky? Mohlo by mať to, že ľudia klamú, kradnú alebo sú pyšní vplyv na GO? Z materialistického hľadiska je to nemožné, existujú však duchovedci, ktorí by povedali, že to možné je. Spomenul by som dve významné postavy spirituality 20. st. Michaela Ivanova (Aivanhova) a Rudolfa Steinera.

Podľa Ivanova môže aj ľudská nemorálnosť vyvolať prírodné sily ako sú zemetrasenia, výbuchy sopiek alebo zmeny klímy. V knihe Nebeské mesto: Komentáre k Apokalypse píše:

„Štyri kone, na ktorých sedia štyria jazdci sú symbolom katastrof, zapríčinených anjelmi štyroch prvkov (elementov) v nebi, pretože títo anjeli sú takí mocní, že im stačí dať len znamenie, aby vyvolali určité sily a prostredníctvom nich spustošili zem. Prečo nechcú ľudia pochopiť, že všetko, čo robia, vyvoláva dôsledky a že nemôžu bez trestu natrvalo prekračovať zákony prírody a rušiť prácu prvkov (elementov)? Svojimi činnosťami, ale tiež svojimi myšlienkami a svojimi pocitmi a svojimi anarchistickými postojmi provokujú sily prírody, ktoré napokon zareagujú a nastolia opäť poriadok (rovnováhu). Príroda nie je v žiadnom prípade niečo neživé, necitlivé, s čím si môžu ľudia robiť, čo sa im zachce. Vždy keď ľudia prekračujú hranice toho, čo dokáže vystáť, prechádza do protiútoku.“

Teda podľa Ivanova nielen materiálne zásahy do prírody, ako sú emisie určitých plynov, ale aj naše myšlienky, pocity a (anarchistické) postoje môžu na popud anjelov (vládcov) 4 prvkov uviesť do chodu ničivé sily. Príbeh o potope a príbeh Sodomy a Gomory je práve o tom.

O tom, že naše myšlienky môžu ovplyvniť klímu, hovoril už pred 100 rokmi aj zakladateľ antropozofie Rudolf Steiner. Podľa Steinera môžu materialistické myšlienky človeka spôsobiť zvýšenie aktivity Slnka, ktoré povedie aj k zvýšeniu pozemskej teploty. Viac o tom píše Alex Burkart v knihe Úvod do antropozofie:

"Při hledání odpovědi na otázku: „Co je příčinou klimatických změn na Zemi?“ se vede pře o dva modely vysvětlení: efekt skleníkových plynů a sluneční aktivity. Já se na tomto místě bohužel nemohu podrobněji věnovat obecně přijímanému vědeckému názoru, protože až příliš přesahuje rámec této knihy a není ani jejím námětem, může nám však posloužit jako další příklad. Jisté však je, že i v tomto případě stojí v pozadí (přinejmenším) politické a finanční zájmy a diskuse o C02 je zmanipulovaná, protože s emisemi C02 se obchoduje a právě to je i důvod, proč se o ně vedou ohromné boje. Doby ledové a klimatické změny provázely Zemi odjakživa, aniž by je člověk ovlivňoval, resp. mohl ovlivňovat skleníkovými plyny a máme vědecké důkazy o „autorství“ Slunce. Dnes se zdá, že jedinou a jednoznačnou příčinou klimatických změn je sluneční aktivita ve spojení s kosmickým zářením, nikoli C02! A začne- me-li tyto diskuze spojovat se Steinerem, opět se dostaneme do zajímavé situace, protože Steiner nejenom, že jako příčinu klimatických změn vidí Slunce, ale poukazuje i na to, že právě my, lidé, působíme na sluneční aktivitu silou myšlenek!

Sledujme tento obraz dále. Obecně platné představy můžeme sledovat. Jen myšlenkové imaginace sledovat nemůžeme. Představte si, že je zde zrcadlo. Říká se, že odráží světlo; není to úplně správný výraz, jisté však je, že za něj se světlo dostat nemůže. Existuje způsob, jak dostat světlo za zrcadlo? Jedinou možností je zrcadlo rozbít. A skutečně je tomu tak, že jestliže člověk myšlenky neoživuje, jestliže ustrne u pouhých intelektuálních, mrtvých myšlenek, Země se zničí. Ničení začíná ostatně u nejjemnějších prvků, u tepla. A v páté poatlantské epoše má člověk příležitost, neustálým vytvářením dalších, pouze intelektuálních myšlenek, zničit teplou atmosféru Země. 222, 23. 3.1923, str. 121

Rudolf Steiner na fotografii  svetoznámeho českého fotografa Františka Drtikola.

Rudolf Steiner nám tím poskytuje zcela nové vysvetlení klimatických změn! Pro podobná spirituální vyjádření můžeme (prozatím) jen stěží nalézt přírodovědecké důkazy. O ty mi však ani nejde. Já chci poukázat spíše na ohromnou, neuvěřitelnou moc a sílu našich myšlenek. Kdo by se tomuto tématu chtěl věnovat podrobněji, najde zajímavé informace o skvrnách na Slunci v knize (37). Diskuzemi o skleníkových plynech nás chce materialistický duch evidentně odvést od věcí podstatných - od duchovních aspektů života. Tuto velmi komplexní a složitou tématiku však není možné zredukovat do jednoduchých modelů, protože v debatě o C02 se nevyhnutelně dostáváme i k tématům změny našeho materialistického života! Všichni účastníci diskuze, včetně ochránců životního prostředí, vedou rozhovory neustále na materialistické úrovni, nikoli na úrovni intelektuální a to je veliký dluh celkovému pohledu na věc a výsledkem je pravý opak zamýšleného cíle. Je to gigantická hra bez konce! V kapitole o zlu a v kapitolách následujících se naučíte ji chápat. Ponecháme-li však ještě chvíli spirituální souvislosti „stranou“, promarníme příležitost ke skutečné změně! Podle Steinera je tedy příčinou možných klimatických změn síla našich myšlenek. Jeho přesvědčení můžeme samozřejmě považovat za směšné a můžeme je odbýt jako planý rozruch, avšak proč a jakým právem? Již jsme se přece přesvědčili, že Steinerovy předpovědi a jejich podrobné popisy míří s velikou přesností přímo na cíl (dosud 100 %!). Podle mého názoru není dodnes možno Steinerovi vytknout ani jednu zásadní chybu nebo omyl! V opačném případě by jich jeho odpůrci jistě využili a jejich publikace by toho byly nepochybně plné, ale s překvapením zjišťujeme, že se v nich nic podobného nedočteme ... Steinerova vnitřní vidění ostatně zdaleka přesahují toto téma a pro nás by to měl být důvod k zamyšlení:

Poté však přijde šestá poatlantská epocha. Jestliže se lidstvo nenapraví a neobrátí se od intelektualizmu k imaginaci, započne nejenom ničení tepelné atmosféry, nýbrž i atmosféry vzduchu a lidé otráví vzduch pouhými intelek- tualistickými myšlenkami. A otrávený vzduch bude působit i na Zemi, to znamená, že zničí nejprve veškeré rostlinstvo. A v sedmé poatlatnské epoše bude člověk schopen zničit i vodu a její výpary, jestliže jimi budou výsledky pouhých intelektualistických myšlenek, přejdou do veškerého vodstva celé Země. V pozemském vodstvu bude zdeformován nejprve minerální prvek. A jestliže ani tehdy člověk své myšlenky neoživí a nevrátí kosmu nic z toho, co z kosmu přijal, bude mít příležitost zničit Zemi. 222, 23.03.1923

Steiner tím říká, že my, lidé, skutečně můžeme zničit Zemi, všechny její oblasti, včetně říše minerální. Smrtelnou ránu však nezasadí atomová bomba, nýbrž „duchovní bomba“ našeho materialistického světového názoru! Mnohokrát zmiňované a v současné době patrně skutečně probíhající klimatické změny můžou být onou předzvěstí. Avšak poznat za klimatickými změnami skryté duchovní příčiny je ohromný, těžko splnitelný úkol, protože pozornost veřejnosti je od tohoto tématu odváděna:

To jsou tedy souvislosti našeho lidského ducha a přirozeného bytí. A dnešní, pouze intelektuální vědění není nic jiného, než ahrimanský (Ahriman je perzské meno Satana, jedného z padlých anjelov – J. B.) produkt, který má člověka jen oklamat. Snaží se člověku namluvit, že jeho myšlenky jsou jen pouhé myšlenky, které s osudem světa nemají nic společného a nechává ho tápat v mlze, předstíraje, že na vývoj Země nemá žádný vliv a jak fyzikální zákony káží, jednoho dne stejně nastane konec světa, at již se o to člověk přičiní, nebo ne. Nebude to však jen fyzický konec Země, nýbrž takový konec, který přivodí lidstvo samo. 22, 23.03.1923"

Literatúra:

Aivanhov, M. O. (2009): Himmlische Stadt. Kommentaare zur Apokalypse.

Biblia (2009). Ikar. Spolok svätého Vojtecha.

Burkart, A. (2011): Úvod do antropozofie - Rudolf Steiner. Fontána.

Halevi, S. (1994): Vesmír v Kabale. Volvox Globator.

Motl, L. (2020): Předmulva překladatele. In: Znovu o klimatických změnách. Shrnutí správy NIPCC a další texty. Institut Václava Klause. s. 13-17.

Puškárová, M. (1994): Kto má v rukách nevedomie. Veda.

Weigl, J.(2020): Nenásledujme falešné proroky. In: Shrnutí správy NIPCC a další texty. Institut Václava Klause. s. 85-91.