Klimatický alarmizmus ako novodobé náboženstvo II.

„Aj keď som si plne vedomý toho, že väčšina mojich sekulárnych spoluobčanov nebude tomu, čo nasleduje rozumieť, napriek tomu sa o tom zmienim. Niektorí autori, ako napr. Ivar Giaever (nositeľ Nobelovej ceny za fyziku – J.B.), prirovnávajú súčasnú klimatickú hystériu k náboženstvu. V tomto bode s ním nemôžem súhlasiť. Považujem totiž súčasné najrôznejšie ekologické „dúhové“ hnutia naopak za novodobé pohanstvo. Naozajstní veriaci, ako judaisti, tak aj kresťania spolu s moslimami svorne vidia v prírode dielo všemohúceho Boha, ktorého uctievajú. Tým, že si dnešný človek vo svojej pýche mylne nahovára, že je schopný ovplyvňovať prírodné javy, prisvojuje si Božiu moc a dopúšťa sa tým vzbury proti Bohu. Kto je schopný ovplyvniť pohyby Zeme, jej tektonických dosiek, spôsobujúcich zemetrasenie, mohutné zničujúce atmosférické javy či vulkanickú činnosť? Nemôžem preto tiež pochopiť, prečo pápež František, ktorého inak veľmi obdivujem, podporuje vlastne pohanský kult, reprezentovaný chorou a hysterickou kňažkou Grétou, ktorú dokonca prijal na zvláštnej audiencii.“ Doc. RNDr. Otakar Jelínek, CSc., bývalý vedúci oddelenia biofyziky vo Fyzikálnom ústave Karlovej univerzity (Jelínek 2020, 142)

Mystérium klimatológie alebo falošný ezoterizmus

Jedným z javov, s ktorým sa môžeme stretnúť v náboženskej sfére, je aj ezoterizmus (hermetizmus). Ezoterizmus sa objavuje aj v rámci klimatického alarmizmu. Vytvára sa dojem, že klimatológia je ezoterická, tajomná, hlboká, pre laikov nepochopiteľná veda. My laici môžeme len v nemom úžase sledovať ako sa 97% klimatológov zhoduje, ale to je tak všetko. Na akých argumentoch sa táto zhoda zakladá, to my laici pochopiť nedokážeme, to je mystérium, ktoré dokáže pochopiť len vyštudovaný klimatológ, aj to nie každý, a z laikov len osvietení jednotlivci, ktorých si vyvolil enviromentalistický egregor, ako Gréta Thunbergová.

Práve na príklade Gréty sa dá ukázať, aký je tento ezoterizmus falošný. Údajná nepochopiteľnosť klimatológie pre laikov, sa totiž využíva ako argument len proti tým laikom, ktorí majú „nesprávny“, teda klimaskeptický názor, ako je Klaus, Kremlík alebo ja, ale už nie proti švédskej školáčke (alebo skôr záškoláčke), lebo ona vyjadruje „správne“ názory. Teda tento argument sa využíva účelovo a selektívne. Hovorí sa tomu aj dvojaký meter alebo tiež: „Kto chce psa biť, palicu si nájde.“

Ja by som sa nemal vyjadrovať ku klimatickým zmenám, lebo som nevyštudoval klimatológiu, ale pri Gréte Thunbergovej to nevadí. Keď Gréta vlani v OSN prednášala svoj emotívny prejav plný demagógie, generálny tajomník Gutteres ju počúval s takým zaujatím a vážnosťou, ako keby rečnil sám Sokrates, Platón, Aristoteles alebo Pavol z Tarzu.

Tento istý typ myslenia predviedol aj Milan Uhrík v relácii O 5 minút 12, keď odmietol odsúdiť holokaust, lebo nie je historik. Ak sa ku klimatickým zmenám môžu vyjadrovať len klimatológovia, potom k dejinám a teda aj holokaustu sa môžu vyjadrovať len historici. A k interrupciám sa môžu vyjadrovať len ženy, k rasizmu len Afroameričania alebo Afroslováci, k politike len vyštudovaní politológovia, k ekonómii len vyštudovaní ekonómovia, k migrácii len migranti, ku covidu len infektológovia atď. To by bol koniec racionality, lebo hodnota argumentu sa nezakladá  v prvom rade na tom, kto ho vysloví, ale na jeho zhode so skutočnosťou alebo logickej konzistencii. Preto, ak dva plus dva rovná sa štyri, vysloví baletka, tak je to platné rovnako, ako keď to vysloví matematik. Laik iste nepozná problematiku holokaustu do takých detailov ako historik, ktorý sa ňou zaoberá dvadsať rokov, ale aj on ju môže poznať dostatočne na to, aby k nej mohol zaujať postoj. A to isté platí aj o problematike klimatických zmien.

Nanešťastie na mnohých bežných ľudí pôsobí tento domnelý ezoterizmus tak sugestívne, že veria všetkému, čo hovoria tí „správni“ klimatológovia, ako keby to bolo písmo sväté a boja sa urobiť si vlastný názor. Jeden z dôvodov, prečo som písal svoje články bol práve ten, aby som túto zlú mágiu zrušil.

Najznámejší český klimaskeptik V. Kremlík sa začal o klimatické zmeny zaujímať už ako študent histórie a angličtiny na vysokej škole, keď si všimol súvislosť medzi spoločenskými zmenami a zmenami podnebia. Publikačne začal byť činný po tom, ako sa prevalila aféra Climategate v roku 2009. Svoje príspevky uverejňuje na stránke www.klimaskeptik.cz.

V roku 2020 mu vyšla ako výsledok asi desaťročného štúdia problematiky kniha Obchodníci se strachem. Kniha v populárno-náučnej forme predstavuje komplexný pohľad na problematiku klimatických zmien a klimatického alarmizmu z hľadiska klimaskepticizmu. V súčasnosti sa pripravuje vydanie knihy v angličtine.

Recenzentmi knihy boli: doc. RNDr. Zbyněk Hrkal, CSc., RNDr. Pavel Kalenda, CSc. a doc. PhDr. Ing. Marek Loužek, Ph. D. Autor ďakuje za pripomienky k textu: Mgr. Lubošovi Motlovi, Ph.D., prof. Ing. Miroslavovi Kutílkovi, DrSc. CSc., RNDr. Milanovi Šálkovi, Ph. D. a recenzentom. Predmluvu ku knihe napísal Václav Klaus.

Kremlíkova kniha patrila medzi hlavné zdroje, z ktorých som čerpal pri písaní svojich článkov a  odporúčam ju všetkým záujemcom o problematiku klimatických zmien, najmä však tým, ktorí sú už znechutení mediálnou propagandou a uprednostňujú kritické myslenie pred ideológiou. 

Poverčivosť

Medzi úpadkové formy náboženského vedomia patrí poverčivosť. Piatok trinásteho alebo čierna mačka cez cestu pre poverčivých ľudí znamenajú, že sa stane niečo zlé. Určité udalosti sú vykladané ako znamenia, ktoré sú predzvesťou niečoho neblahého. Keď sa kráľ pri korunovácii pošmykol, bolo to považované za zlé znamenie. Podobne aj klimatickí alarmisti sledujú rôzne „znamenia“, ktoré by mali byť predzvesťou blížiacej sa katastrofy. Takto interpretujú domnelé vymieranie ľadových medveďov, domnelé vysychanie Viktóriiných vodopádov, zmeny zloženia fauny a flóry alebo topenie horských ľadovcov. Každá výraznejšia zmena alebo výkyv počasia je považovaný za zlé znamenie, ktoré signalizuje blížiacu sa katastrofu. Z ničoho menovaného však nevyhnutne nevyplýva, že by mala nastať nejaká katastrofa. Ľadovce sa topia, tak ako už viackrát v minulosti, ale nič strašné sa tým nestane. Môže to byť dokonca naopak. Oteplenie môže znamenať zlepšenie podmienok pre život a to nielen pre ľudí, ale aj pre rastlinstvo a živočíšstvo.

Katastrofizmus

Na youtube som pod jedným videom čítal komentár, v ktorom diskutujúci napísal, že na začiatku 90. rokov minulého storočia počúval v rozhlase reláciu, v ktorej nejaký ekológ hovoril, že je o 5 minút 12 a ak nezačneme konať, nastane katastrofa. To, že je o 5 minút 12, hovoria ekológovia už desaťročia. Ide o, pre nich typický, apokalypticko-katastrofický spôsob vyjadrovania, ktorým sa snažia zburcovať verejnosť, ale ktorý zjavne neodráža realitu, lebo doteraz sa napriek rôznym predpovediam (proroctvám) a varovaniam (Paul Ehrlich, Rímsky klub...) žiadna katastrofa nestala a zrejme ani nestane. Podobným vyjadreniam ekológov netreba preto pripisovať prehnaný význam.

Trochu to pripomína predpovede Svedkov Jehovových o konci sveta. Keď sa nejaká ich predpoveď o konci sveta nenaplnila, tak potom len odsunuli koniec sveta na iný termín. Teraz to majú myslím tak, že koniec sveta očakávajú v neurčitej budúcnosti. Teda aspoň trochu sa poučili. V rámci enviromentalistického chiliazmu je to podobne. Už som spomínal nenaplnené katastrofické proroctvá Paula Ehrlicha alebo Rímskeho klubu (Len tak mimochodom, tie boli robené na počítačoch. Nepripomína vám to niečo?). Na začiatku tohto storočia hovoril Al Gore, že nám zostáva už len desať rokov. V roku 2020 Gréta hovorila o 12 rokoch... V priebehu tých 12 rokov sa pravdepodobne nestane nič dramatické, akurát, že v roku 2032 sa objaví nejaký nový Gore alebo nová Gréta, ak ich ešte bude niekto s krátkou pamäťou ochotný počúvať a budú hovoriť, že ak do roku 2040 niečo neurobíme, nastane kolaps celoplanetárnych rozmerov. Zdá sa, že dopyt po tomto type prorokov je stále veľký.

Môžeme tu vidieť túto schému: Niekto predpovedá katastrofu. Keď sa predpoveď nenaplní, nič sa nedeje, obráti sa strana a predpoveď katastrofy sa len presunie na iný termín. Smutné je na tom to, že sa vždy nájde dosť ľudí, ktorí takýmto predpovediam veria a nepošlú týchto falošných prorokov do hája. Zjavne niektorí ľudia radi počúvajú tento pseudonáboženský naratív o tom, ako sú ľudia skazení (hriešni), ako škodia prírode a pripravujú si svoj zánik.

Z tejto spoločenskej nálady ťaží aj Hollywood. Momentálne sú hollywoodske filmy o budúcnosti vo svete dosť populárne. Len málokedy je v nich však budúcnosť predstavovaná v pozitívnom svetle. Väčšinou ide o katastrofické filmy, kde je zobrazený svet v rozklade a úpadku. Teda filmári, ktorí nejako vyjadrujú to, čo sa nachádza v kolektívnom podvedomí Američanov a možno celého ľudstva, vidia budúcnosť zle. Podľa amerických filmárov nás nečaká nič dobré. Buď veľká prírodná katastrofa alebo veľká vojna, ktorá uvrhne ľudstvo do primitívneho štádia. Tie filmy akoby nás programovali na to, že má nastať koniec alebo aspoň nejaká veľká katastrofa. Dôvod, prečo ľudia tieto filmy, napriek ich negativizmu, sledujú, je, že rezonujú s ich podvedomou kolektívnou úzkosťou a zároveň ju podnecujú. Tieto filmy tiež ponúkajú nejaký zmysluplný príbeh, ktorý má niektoré podobné črty s naratívom náboženstva a v tomto zmysle vlastne náboženstvo v sekulárnom svete nahrádza.

Americké katastrofické filmy dosť ťažia z rôznych kolektívnych úzkostí, čo všetko negatívne by sa mohlo stať. Napr. film Armageddon s Brucom Willisom je o jednom takom ohrození, ktoré by sa mohlo v budúcnosti objaviť. K zemi sa rúti vesmírne teleso, ale americký kozmonaut nás zachráni, pričom sám pri tom obetuje svoj život. Je tu teda zlo (v podobe veľkého meteoritu), ale aj spása – záchrana. Ide o zmes vedy (kozmonautika, astronómia), psychológie (úzkosť z toho, čo by mohlo nastať, fantázia pracuje, lebo strach má veľké oči), náboženstva (možnosť konca sveta, ale je tu aj spása) a umenia. Pôvodne idealistický náboženský príbeh o spáse je prenesený do čisto materiálnej roviny, kde zlo nepredstavuje nehmotný Diabol, ale hmotný meteorit a spasiteľom nie je bohočlovek, ktorý sa obetuje, ale americký kozmonaut. Takéto filmy môžu byť úspešné, lebo sa dotýkajú určitých archetypov kolektívneho nevedomia.

Ja si myslím, že jeden z dôvodov, prečo sa tieto americké katastrofické filmy vo svete tak ujali, je, že je pre ne už pripravená pôda enviromentálnym hnutím a najmä klimatickým alarmizmom. Toto hnutie nám toľko rokov opakuje, že ľudstvo sa rúti do katastrofy, až tomu ľudia uverili. No a potom do tejto atmosféry vstupujú filmári so svojimi katastrofickými víziami a ľudia im to „žerú“, hoci tieto filmy sa prehrešujú proti cnosti nádeje. Veď budúcnosť môže byť aj pozitívna. Možno bude ľudstvo žiť v mieri, podarí sa nám do veľkej miery odstrániť chudobu, znížiť mieru znečisťovania životného prostredia a pod. Prečo si budúcnosť nepredstavujeme skôr takto? Možno preto, že nám chýba vízia, preto lebo nemáme pozitívne ciele, nevieme, o čo by sme mali usilovať a potom na to miesto, kde by mala byť nejaká pozitívna vízia, ale kde je prázdno, vstupuje katastrofizmus, či už hollywoodskych filmov alebo klimatického alarmizmu, a ovláda naše mysle. Potom však môže nastať to, o čom som hovoril v predchádzajúcej časti, že tieto vízie sa môžu zmeniť na seba sa napĺňajúce proroctvá.

Čierno-biele videnie

Pre náboženských fanatikov je typické čiernobiele, jednostranné videnie. Chýba schopnosť vidieť veci v širších súvislostiach, z rôznych strán. Určitý jav má pre nich len buď pozitívne, alebo len negatívne vlastnosti, nie sú schopní vidieť aj druhú stranu mince. Platí to aj o GO, ktoré bude mať podľa klimaalarmistov len negatívne následky. Keby pripustili, že GO môže mať aj pozitívne následky (menej mŕtvych v dôsledku chladu, úspora na kúrení, predĺženie vegetačného obdobia rastlín...), tak by to narušilo tú ich temne krásnu víziu klimatickej apokalypsy. Každá minca má však dve strany. Môžeme si to ukázať na tzv. obnoviteľných zdrojoch energie, ktorými by chceli alarmisti úplne nahradiť tepelné a jadrové elektrárne, pretože ani tieto zdroje nie sú celkom bez ekologických nákladov.

Vodné elektrárne predstavujú výrazný zásah do prírody. Na veterné elektrárne potrebujete množstvo betónu a ocele. Jeden český ekológ vypočítal, že na to, aby tieto veterné elektrárne nahradili výkonom jednu atómovú elektráreň, bolo by potrebné tými vrtuľami pokryť ornú pôdu o rozlohe 65 km². Museli by ich byť tisíce a každý ten stĺp a vrtuľa by museli byť vyrobené z ocele a jeho podstavec, základňa z betónu. Jedným z nežiadúcich dôsledkov týchto vrtúľ je aj zabíjanie vtákov. A nakoniec by sme aj tak potrebovali tú atómovú elektráreň ako záložný zdroj pre prípad, že by nefúkal vietor. Popredná česká odborníčka na jadrovú energetiku Dana Drábová sa vyjadrila, že keby ľudia vedeli, ako sa v Číne vyrábajú slnečné kolektory a ako sa prepravujú do Európy, tak by ich prešli ilúzie o ich ekologickosti.

Dnes sú plasty spolu s oxidom uhličitým považovaní za najväčších trouble makerov, ale treba povedať, že plasty nám, hoci to znie čudne, umožňujú šetriť prírodu. Napr. keď máte umelý vianočný stromček, nie je potrebné vypíliť živý stromček v lese. Ja som si dlho myslel, že umelý vianočný stromček je jednoznačne ekologickejší, až kým túto moju istotu nespochybnil jeden ekologicky uvedomelý kolega, ktorý mi povedal, že on má len prírodný stromček. Umelý stromček vám umožní ušetriť každý rok jeden živý stromček, ale zase vznikajú ekologické náklady pri jeho výrobe a najmä po jeho vyhodení. Prírodný stromček je okrem toho, že je ekologicky nezávadný, aj krajší a voňavejší ako umelý, lenže musíte ho vypíliť v lese. Nedá sa jednoznačne povedať, ktoré riešenie je lepšie, pretože obe majú svoje plusy aj mínusy a tak je to takmer pri všetkom. Rovnako by sme mohli poukázať na negatívne dopady biopalív alebo elektromobilov, k čomu sa ešte v budúcnosti vrátim.

V čom je hlavný problém?

Enviromentálne hnutie môže mať rôzne podoby. Niektoré sú rozumnejšie, umiernenejšie a tým aj prijateľnejšie, iné zachádzajú do extrému. Niektorí ľudia nechcú mať deti, lebo už neveria tomu, že tieto deti budú mať nejakú budúcnosť, nechcú priviesť deti do sveta klimatickej apokalypsy. Iní zase odmietajú deti kvôli tomu, že deti produkujú oxid uhličitý. V Čechách jedno ekologické hnutie navrhovalo návrat na predindustriálnu úroveň, teda zhruba na úroveň 17. storočia. Keby sme tento spôsob myslenia doviedli do dôsledkov, potom problémom je vlastne civilizácia a človek ako taký.

To ekologické hnutie, ktoré chcelo návrat do 17. storočia bolo ešte umiernené, lebo niekto by mohol hlásať návrat do jaskýň alebo priamo na stromy. Pre radikálnych ekológov je problémom civilizácia preto, lebo civilizácia znamená, že človek zasahuje do prírody, berie si z nej suroviny a do istej miery ju aj znečisťuje. Keď ľudia resp. predkovia ľudí žili ešte na stromoch, tak boli v súlade s prírodou, ako sú s ňou v súlade napr. dnešné opice. Vtedy ešte ľudia nepredstavovali problém. Rousseauovsky by sme mohli povedať, že ľudia začali byť problémom vtedy, keď vyťali prvý strom a začali si hĺbiť prvé základy na svoje príbytky. Tu bola pôvodná harmónia prírody narušená.

Ideálom enviromentalistov je príroda bez zásahu človeka. Takáto príroda je harmonická a predstavuje pre nich najvyššiu možnú hodnotu a dokonalosť. Harmonická príroda bez zásahu človeka je cieľom sama osebe. Lenže človek predsa musí do prírody nejako zasahovať. Napr. už len tým, že si stavia príbytok. Nemôžeme žiť len pod skalnými prevismi alebo v jaskyniach ako pravekí ľudia. Toľko skalných previsov  a jaskýň, kde by sa mohlo natlačiť 5 a pol  milióna ľudí ani v tejto krajine nie je. Ani zver by sme nemohli loviť tak ako pravekí ľudia, lebo by sme ju rýchlo vylovili a nastal by hlad.  

Nebolo by potom lepšie, keby človek neexistoval? Podľa tých, ktorí nechcú mať deti, zrejme áno, lebo ich postoj by viedol presne k tomu. Keby ľudia na zemi vymreli, príroda by sa rýchlo spamätala. Všade by rástli stromy, kríky, tráva. Vzduch a voda by sa časom vyčistili. Tam, kde boli kedysi mestá, by sa pásli srnky, jelene a diviaky. Nádhera, dokonalosť.

V tomto type myslenia je príroda dokonalá a harmonická sama osebe, bez človeka. Príroda nepotrebuje človeka, aby mohla byť prírodou. Človek je skôr problém, akoby nejaký škodlivý vírus. Ale nepochádza aj človek z prírody? Minimálne vo fyzickom slova zmysle, lebo duša človeka môže pochádzať „zhora“.

Keby však ľudia na Zemi vymreli, nebol by tu už nikto, kto by mohol povedať: „Áno, teraz je to v poriadku, všetko tak, ako má byť. Dokonalé, harmonické.“ Nikto by viac nedokázal oceniť harmonickosť prírody, čistotu riek, morí a vzduchu. Bola by tu len príroda bez prítomnosti človeka, ale všetko by sa dialo na inštinktívnej úrovni. Nebol by tu nikto, kto by dal riekam, zvieratám a rastlinám meno. Napokon aj tvrdenie, že prírode by bolo lepšie bez človeka, keby neexistoval, je len výplodom ľudského rozumu, lebo kopce, stromy alebo zvieratá tento názor nevyjadrujú. To niekto iný (ekológovia, často samozvaní) hovorí za nich, štylizuje sa do roly ich hovorcu. Príroda mlčí, nevyjadruje sa ani tak, ani tak.

Sama príroda nehovorí, že by jej bolo lepšie, keby ľudia vymreli. To hovoria niektorí mudrujúci ľudia, ktorí si osobujú právo hovoriť za prírodu.

Tu treba hneď vzniesť námietku. Nielen mravce, pavúky, lastovičky alebo srnky sú súčasťou prírody, ale aj človek. Keď lev loví antilopy alebo keď si bobry stavajú hrádze, tak tiež zasahujú do prírody. Človek je človek, a nie lev alebo bobor, a preto zasahuje do prírody inak ako ony, robí to sebe vlastným spôsobom, ktorý zodpovedá jeho prirodzenosti. Stavia si obydlia, buduje cesty, obrába polia atď. Človek však presahuje čisto biologickú, inštinktívnu úroveň a vytvára civilizáciu a kultúru. Lebo mu to umožňuje jeho prirodzenosť. Človek teda nie je na zemi nejaký parazit, vírus, ale je sám súčasťou prírody a koná sebe primeraným spôsobom. A možno aj tieto zásahy človeka do prírody boli zamýšľané Prozreteľnosťou. Keď Elohimovia (Exusiai, Mocnosti, duchovia formy) tvorili človeka, tak zrejme vedeli dopredu, že človek nebude žiť len ako lovec a zberač, ale časom vybuduje aj civilizáciu.

Dnes už nie je na Zemi veľa miest, ktorých by sa nejako nedotkla ľudská činnosť. Kde je to možné, nechajme prírodu nedotknutú a tam, kde je potrebné do prírody zasahovať, mali by sme to robiť s citom a rozumom. Tak ako môže byť pekný a harmonický prales nedotknutý činnosťou človeka, môže byť pekná a harmonická aj záhrada so záhonmi kvetov alebo ovocnými stromami, na ktorých spievajú vtáci.

V súčasnosti prebieha fascinujúci výskum inteligencie a komunikácie rastlín (rastlinná neurobiológia), na ktorom sa v Bonne podieľa aj slovenský vedec František Baluška (Navrhoval som redakcii Postoja, aby urobili rozhovor s týmto vedcom (a inými osobnosťami), nedostal som však od redakcie žiadnu spätnú väzbu). Tento výskum ukazuje, že rastliny majú inteligenciu a vzájomnú komunikáciu napr. cez koreňové systémy, ktoré vysoko prekonávajú naše doterajšie predstavy. Rastliny sú oveľa inteligentnejšie bytosti, ako sme si doteraz mysleli. Mali svoj vlastný internet dávno pred človekom. Populárnou formou tieto poznatky rozširuje nemecký autor Peter Wohlleben (jeho meno znamená v slovenčine dobrý alebo zdravý život), ktorého knihy vychádzajú aj v slovenčine a češtine. Sú to poznatky, ktoré by sme mali pri starostlivosti o prírodu a zasahovaní do nej brať do úvahy.

Slovenský vedec František Baluška sa v Bonne venuje výskumu inteligencie a komunikácie rastlín. Zároveň prednáša na univerzite.

Dnes je na Slovensku premnožených viacero živočíšnych druhov, ale ekológovia odmietajú ich lov. Zabiť zviera je z ich pohľadu zločin, niečo barbarské. Pritom na bitúnkoch sa u nás zabíjajú tisíce kráv, teliat, oviec, jahniat, prasiat atď. a to im už nevadí. Chceli by, aby si to príroda vyregulovala sama. Zabúdajú však na to, že aj človek bol od svojho vzniku ako biologický druh súčasťou prírody, že lovil viaceré živočíšne druhy pre svoju obživu. V stredoveku patrili poľovačky medzi obľúbené zábavy šľachty. Preto boli niektoré druhy skoro úplne vylovené. Šľachtici mali vo svojich revíroch ľudí, ktorí sa im starali o to, aby v nich bol dostatok zvery a keď nebolo zvierat dosť, tak sa to riešilo aj tak, že nejakú zver odchytili v Alpách a previezli na Felvidék. Napr. medvede sú u nás premnožené (určite ich je dnes viac ako v stredoveku, kedy boli lovené) preto, lebo nemajú prirodzeného nepriateľa, vďaka klimatickým zmenám majú dostatok potravy a keďže ich lov je prísne regulovaný, tak sa môžu nerušene rozmnožovať. Z rozprávania viem o množiacich sa stretkách ľudí s medveďmi, našťastie zatiaľ bez smrteľných následkov. Vyjsť po zotmení von v niektorých podhorských obciach už nie je bezpečné.

Ako sa správali  v tomto ohľade naši predkovia? Keď im vlci alebo medvede napadli stáda oviec alebo dobytka, tak si to nenechali ľúbiť, ale usporiadali poľovačku, kde sa snažili agresívnym predátorom ukázať, že zašli priďaleko. Dnes si môže bača, ktorému medveď alebo vlci dotrhali ovce, akurát tak zanôtiť: „Ovce moje, ovce, kde ste sa podeli...“ a popritom vypisovať úradné tlačivá a dúfať, že štát ho za zabité ovce odškodní. Človek ustupuje pred prírodou na svoju vlastnú škodu, lebo medveď, lebo vlk, lebo ekológovia, lebo ekofašisti.  Aké by mohlo byť rozumné riešenie? Rozumné riešenie je vždy otázkou miery, kompromisu medzi záujmami človeka a prírody.

Slovensko má potenciál zazveriť medveďmi celú Európu. Ibaže v Alpách, kde medvede úplne vyhubili, a asi ani inde, ich nechcú.

Literatúra:

Kremlík, V. (2020): Obchodníci se strachem. Prúvodce skeptika po klimatické apokalypse. Dokořán.

Jelínek, O.: (2020): Několik poznámek nejen ke knize Vítězslava Kremlíka: „Obchodníci se strachem“, prúvodce skeptika po klimatické apokalypse. In: Znovu o klimatických změnách. Shrnutí správy NIPCC a další texty. Institut Václava Klause. S. 127-145.

(Pokračovanie nabudúce)