Klimatický alarmizmus ako novodobé náboženstvo

V siedmej časti článku Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme som uviedol, že v ôsmej, už poslednej, časti článku budem hovoriť o klimatickom alarmizme ako o novodobom náboženstve. Keďže táto posledná časť sa mi pomerne rozrástla, rozhodol som sa, že ju uverejním už ako samostatný článok pod novým názvom rozdelený na tri časti, ktoré budem publikovať vždy s odstupom troch štyroch dní.

Klimatickí konzervatívci

Konzervatívec je človek, ktorý si cení určité časom overené hodnoty a nechce, aby sa tieto hodnoty menili. Ale ani takýto človek nemusí byť konzervatívny úplne vo všetkom. Často je to tak, že v niečom sme konzervatívni a v niečom môžeme mať až progresívne (revolučné) postoje. Za progresívcov (pokrokárov), či kultúrnych revolucionárov sú dnes označovaní tí, ktorí chcú možnosť uzatvárania homomanželstiev a adopcií, rodovú rovnosť, zasadzujú sa za práva (alebo až nadpráva) menšín (hlavne sexuálnych), arabsko-moslimskú migráciu do Európy vnímajú ako obohatenie, chceli by zo západnej spoločnosti, ktorá je najmenej utlačovateľská, najslobodnejšia a najtolerantnejšia v dejinách odstrániť akúkoľvek nerovnosť a aj ten najskrytejší útlak a netoleranciu, oslobodiť ľudí od všetkých predsudkov a stereotypov... Títo ľudia sa neboja obmedzovania slobody slova politickou korektnosťou, neboja sa arabského terorizmu a no go zón, neboja sa nespravodlivosti pozitívnej diskriminácie, neboja sa rozpadu tradícií, vrátane rozpadu tradičnej rodiny... Keď my, čo sme konzervatívnejší, vyjadrujeme obavy z terorizmu alebo islamizácie Európy, títo progresívci sa snažia naše obavy dekonštruovať tvrdením, že islam je náboženstvo mieru, lásky a tolerancie, že teroristické útoky páchajú len vyšinutí jednotlivci, ktorí nemajú s islamom nič spoločné, že arabskí inžinieri obohatia náš pracovný trh, že arabská kuchyňa je veľmi chutná, že správy o no go zónach sú hoaxy a kto je proti moslimom, je islamofób, ktorý v slušnej spoločnosti nemá miesto. Ak majú Arabi alebo Turci sa problém v Európe integrovať, tak to nie je ich vina, ale vina európskych spoločností, ktoré majú voči nim predsudky a týchto ľudí diskriminujú. Pokiaľ ide o islam a Arabov, nie je dôvod na obavy. Musíme byť voči nim len ústretovejší a tolerantnejší a všetko bude v poriadku. Aspoň podľa progresívcov.

Aj títo pokrokoví ľudia však majú svoje strachy. Obávajú sa najmä klimatických zmien. Obava z klimatických zmien je dnes pomerne rozšírená, ale všimol som si, že obzvlášť túto obavu prežívajú ľudia z tej časti ideového spektra našej spoločnosti, ktoré sa označuje ako progresívne. Stačí spomenúť našu prezidentku, ktorá tému klimatických zmien akcentuje ako jednu z najdôležitejších. Ak sa bude niekedy v budúcnosti hovoriť o Čaputovej doktríne (čaputizmus), tak jej súčasťou bude nepochybne aj upozorňovanie na hrozbu klimatických zmien.

Práve tí istí ľudia, ktorí sú za homomanželstvá a moslimskú migráciu do Európy považujú za prínos, sa najviac obávajú klimatických zmien a najhlasnejšie túto tému vnášajú do spoločenských diskusií. Je to akoby jeden ideový balík, akoby tieto kultúrno etické témy nejako hlbšie súviseli so špecificky chápanou témou ochrany životného prostredia. Rok dva dozadu bol aj na Postoji článok od L. Krivošíka o tom, ako sa nemeckí pedofili snažili presadiť cez nemeckú stranu zelených. Strany zelených patria na Západe medzi ľavicové strany, až radikálne ľavicové. Patria k najaktívnejším podporovateľom LGBTIQ agendy a neobmedzenej migrácie. Už tu by mali ľudia z kresťanského a konzervatívneho prostredia spozornieť a zaujať voči ideológii týchto strán kritický odstup. Niežeby bola myšlienka ochrany životného prostredia sama osebe zlá. To zlo môže byť ukryté skôr v absolutizácii určitého hľadiska a v skrytých materialistických predpokladoch, na ktorých je súčasné ekologické myslenie postavené, lebo ak máte chybné predpoklady, potom dospejete aj k chybným záverom.

Človek má v určitom smere potrebu stálosti. Ani progresívec, ktorý je kultúrnym a spoločenským revolucionárom, nie je vo všetkom progresívny, revolučný. A hoci sa neobáva migrantov, moslimov alebo zániku národov a národných štátov, tak aj on má svoje obavy. Progresívci sa najviac boja fašistov, Putina a klimatických zmien, ktoré podľa nich spôsobuje človek. Aj progresívci majú teda nevedome sklon ku konzervativizmu. Nevedomky prilipli k určitému stavu ekosystému a klímy, ktorý by chceli zachovať natrvalo. Zo spoločenských a kultúrnych progresívcov sa stali klimatickí konzervatívci. Lenže príroda nie je niečo statické, príroda sa stále mení. Už grécky filozof Herakleitos hovoril Panta rhei, teda Všetko plynie. Nevedomky sa ich potreba stálosti premietla do vzťahu k prírode a klíme, ktoré by chceli zakonzervovať. To, že ide o podvedomú, skôr citovú, potrebu, nasvedčuje aj to, že z toho urobili svojrázne náboženstvo. Zachovanie (konzervovanie) klímy sa stáva našou svätou povinnosťou.

Čo je to klimatický alarmizmus?

V stručnosti by sme ho mohli charakterizovať takto: je to viera, že v súčasnosti prebieha otepľovanie, ktoré nemá v dejinách obdobu a toto otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, najmä vypúšťaním oxidu uhličitého, ktorý spôsobuje zintenzívnenie skleníkového efektu. Zvýšenie teploty môže byť také veľké, že nastane kolaps, pričom rôzni ľudia si pod tým môžu predstavovať rôzne veci. Pre niektorých to môže znamenať nezvratné poškodenie prírody, zrútenie civilizácie spojené s genocídou, alebo možno až úplné vyhynutie života na tejto planéte. Žijeme v zlomovej dobe, lebo napr. podľa Gréty Thunbergovej máme ešte 12 (alebo teraz už len 11) rokov, aby sme túto katastrofu odvrátili tým, že radikálne znížime emisie oxidu uhličitého. Aj naša prezidentka, ktorá tiež patrí ku klimatickým alarmistom, aj keď jej volanie v tomto smere je skôr také nežné, sa vyjadrila, že naša generácia je poslednou, ktorá môže v tomto smere ešte niečo urobiť. Čo by sa stalo, keby sme nič neurobili, teda aký typ katastrofy by nastal, to už nepovedala.

Vzhľadom na to, že klimatický alarmizmus má niektoré znaky náboženstva, je prekvapujúce, že medzi jeho stúpencami sú aj kresťania. Je to určitý typ viery, ktorý sa odvoláva na vedu alebo skôr na niečo, čo sa ako veda tvári. V tejto súvislosti ma zaujal článok českého kňaza Marka Orka Váchu, ktorý je považovaný za takého progresívnejšieho a racionálnejšieho, v Týždni, z cyklu Orkovo DNA, kde píše: „Etické otázky parížskej konferencie tak stavajú celé ľudstvo pred úlohu, proti ktorému bolo spojené úsilie bitky o freóny obyčajnou lapáliou. Či uspejeme, nie je vôbec isté. Obmedziť sa teraz pre zdar našich vnukov nie je heslo, s ktorým sa vyhrávajú voľby. Hans Jonas, židovský filozof a teológ už v druhej polovici 20. storočia našiel tri pozoruhodné paralely medzi biblickým posolstvom a ekologickou krízou. Dedičný hriech zasahuje celé ľudstvo, ekologická kríza tiež. Biblia upozorňuje, že všetci sme hriešnici, súčasný stav vecí potvrdzuje, že klimatickí hriešnici sme nejako všetci... A napokon, Písmo pripravuje na posledný súd a varuje pred možnosťou pekla. V súčasnosti, uzatvára Jonas, sa rútime do klimatického pekla bez akejkoľvek „nadprirodzenej“ intervencie.“  

Pozoruhodné na týchto slovách je, že si Vácha, resp. Jonas, ktorého Vácha cituje, uvedomuje náboženský rozmer (štruktúru) klimatického alarmizmu, ani to však nevedie k tomu, aby precitol a odmietol alarmizmus ako voči kresťanstvu konkurenčnú materialistickú vieru. Na druhej strane, prečo by neprijal klimatický alarmizmus Vácha, keď ho prijal aj progresívny pápež František?

Táto fotografia ukazuje porozumenie a bratstvo medzi hlavou katolíckej cirkvi pápežom Františkom a hlavou a prorokyňou klimatického alarmizmu Grétou Thunbergovou. Zrejme tu došlo k stretnutiu dvoch spriaznených duší.  

Podľa kresťanstva je človek poznačený dedičným hriechom. Pokiaľ zotrvávame v prirodzenom stave, je všetko naše konanie znečistené egoizmom. S podobným pocitom hriešnosti pracuje aj enviromentalizmus. Človek zasahuje do prírody, produkuje odpad, ktorým ju znečisťuje, drancuje ju a už len tým, že dýcha, sa prehrešuje, lebo vydychuje oxid uhličitý. Jeho vina, jeho vina, jeho preveľká vina. Tak ako človek hreší v mravnej oblasti, tak hreší aj vo vzťahu k prírode. Človek sa voči prírode previnil, ťaží ho pocit viny. Ako by sa mohol od svojej viny očistiť? Skutkami? Čítal som vyjadrenia rôznych ľudí, ktorí sa snažia žiť ekologicky (prešli na vegánsku stravu, separujú, dali si na strechu slnečné kolektory zaplatené zo štátnych dotácií...), ale stále majú pocit, že je to málo. Aj keď sa snažíte robiť, čo je vo vašich silách, aby ste eliminovali váš negatívny vplyv na životné prostredie, základného pocitu či stavu bytia previnenia voči prírode sa nezbavíte. Žiadne skutky nemôžu odstrániť vašu základnú (esenciálnu, bytostnú) vinu voči prírode. Ide o neriešiteľný problém. To vedie potom niektorých k logickému záveru, že človek by mal na Zemi vymrieť.

Riešením by mohli byť nejaké odpustky. Človek by mohol svoju vinu voči prírode zmierňovať tým, že by platil uhlíkové dane, že by bol ochotný zaplatiť viac za elektrinu, benzín, naftu, letenky, potraviny..., či sa niektorých vecí ako sú lietanie alebo mäso úplne vzdať. Pokiaľ ľuďom vsugerujete, že sú voči prírode vinní, tak radi zaplatia, lebo nikto nežije rád s pocitom viny. Gréta Thunbergová hovorí, že sa majú ľudia uskromniť, a to nielen bohatí, ale aj chudobní. Vidno, že Gréta pochádza z bohatého štátu, lebo keby bola z Bangladéšu, tak by si svojim už aj tak chudobným spoluobčanom nedovolila povedať, aby sa ešte uskromňovali. V stredoveku sa ľudia zriekali hmotných dobier a žili asketicky kvôli tomu, aby sa o to viac priblížili Bohu, dnes by sa mali zriekať týchto dobier kvôli tomu, aby zmenšili svoju vinu na poškodzovaní prírody a prispeli k odvráteniu klimatického pekla.

Vácha hovorí o klimatickom pekle. Kto hreší, skončí, podľa náboženstva, v pekle. Tu sa však pôvodne morálno-spirituálna idea prenáša na hmotnú úroveň. Peklo v náboženskom zmysle nie je hmotné miesto alebo stav niečoho hmotného. „Smrteľným“ hriechom v klimatickom alarmizme je vypúšťanie oxidu uhličitého a v dôsledku páchania tohto hriechu hrozí peklo na Zemi v podobe horúčav, sucha, genocídy, vymierania druhov... Ekologické hnutie si vypožičalo pôvodne náboženskú formu a naplnilo ju vlastným obsahom. Možno aj pre tento pseudo náboženský rozmer je dnes toto hnutie také úspešné.

V čom je tento naratív falošný? Ekologické hnutie pracuje s pôvodne náboženskou myšlienkou konca sveta. „Koniec sveta“ či klimatické peklo však nenastane preto, že ľudia kradnú, klamú, cudzoložia, ale kvôli tomu, že komíny tovární, ktoré boli ešte na začiatku 20. st. symbolom pokroku, a výfuky áut, vypúšťajú oxid uhličitý. Klimatické peklo nie je dôsledkom morálneho úpadku človeka, ale dôsledkom určitého typu civilizácie postavenej na využívaní uhľovodíkov. Práve táto civilizácia je problém.

Ak je klimatický alarmizmus falošný, mohol by sa niekto opýtať, ako je možné, že mu uverilo také množstvo ľudí. Aj komunizmus bol falošný a tiež mu uverilo množstvo ľudí. My dnes žijeme v relatívne pokojných mierových časoch a tešíme sa slobode a hmotnému blahobytu, ako ľudstvo nikdy predtým. Aké ciele a ideály by sme mali ešte mať? Máme sa dobre, ale aj tak nám niečo chýba a nie sme spokojní. Niekedy to vyzerá tak, že čím sa má človek lepšie, tým je nespokojnejší. Človek potrebuje mať nejaké výzvy, inak sa začne nudiť a pociťuje prázdnotu. Kto žiadny problém nemá, ten si musí nejaký problém vymyslieť alebo vyrobiť, aby mal potom čo riešiť. Takto získa jeho život náplň, zmysel. My sa teda dnes máme dobre, ale nie sme spokojní, lebo naše životy stratili zmysel, metafyzická dimenzia ustúpila do úzadia a v tomto momente prichádza zvesť o hrozbe konca sveta, ktorý je však možné veľkým vzopätím síl odvrátiť, ako na zavolanie. Pre človeka, ktorý nemá zmysel, ktorý nemá o čo sa usilovať, lebo už všetko, vrátane slobody, má, znie takáto zvesť lákavo. Zrazu je tu cieľ, o ktorý stojí za to usilovať. A nie cieľ hocijaký. Lebo toto je najväčšie ohrozenie v ľudských dejinách, pretože ľudstvo nikdy nečelilo takej ekologickej kríze, ktorá môže znamenať koniec života na planéte. Nežijeme teda v dobe blahobytu avšak bez zmyslu, naopak, žijeme v zlomovej, priam najdôležitejšej dobe v dejinách tejto planéty a to je, priatelia, teda niečo. A výzva, cieľ, aký nemá obdobu, je zrazu tu.

Navyše, nejde o lokálne, ale o globálne ohrozenie. Preto sa musíme všetci zjednotiť. Svet sa musí zjednotiť, inak to nezvládneme. Všetci musíme byť jednotní. A už máme aj zámienku na to, aby sme zjednotili svet, ktorý je rôznymi spôsobmi rozdelený. Zjednotenie rozdeleného sveta malo byť vlastne pôvodným účelom klimatického alarmizmu ako bol zamýšľaný Rímskym klubom. A svet na to skočil. Sú témy, na ktorých sa môžeme zjednotiť všetci. Všetci, alebo takmer všetci, sme za svetový mier, sme proti korupcii a chceme zachrániť ekosystém, lebo veď my sme jeho súčasťou. Klimatický alarmizmus prináša ľuďom zmysel a vnáša do rozdeleného sveta jednotu. V tom spočíva jeho kúzlo. A ešte to aj vyzerá ako veda. Je to veda, ako hovorí Gréta. Úlohu v popularizovaní klimatického alarmizmu zohrala najväčšia mimovládna organizácia sveta OSN so svojím klimaalarmistickým panelom IPCC spolu s inými podobnými organizáciami ako sú Grínpís, pridali sa médiá, lebo priemerný novinár vie, že zlá správa je dobrá správa, lebo práve zlá správa pritiahne ľudí k tomu, aby si ako zhypnotizovaní zapli televízne správy alebo kúpili noviny a pridali sa aj politici, ktorí vďaka boju proti klimatickej zmene môžu byť pred voličmi za pekných, majú zámienku na posilnenie svojej moci, aby mohli zachraňovať svet (hlavne EÚ) a na zvyšovanie daní, cien energií, pohonných hmôt a potravín a v mene záchrany sveta môžu tiež odviesť pozornosť od iných reálnejších tém, ktoré trápia západné spoločnosti. Netreba zabúdať ani na rôznych solárnych, veterných a iných ekobarónov, teda biznisovú sféru, ktorá na túto agendu naskočila a snaží sa zbohatnúť na miliardových dotáciách. A napokon je tu armáda prostých, niekedy až fanatických, veriacich, medzi ktorých nepatrí len Gréta, ale aj Vácha a, áno, aj pápež František. Všetci títo dostávajú „požehnanie“ od vedcov, ktorí, či už zo zištných dôvodov, alebo preto, že sami sú hlboko veriaci, majú na starosti vieroučnú stránku klimatického alarmizmu.

Chiliazmus

Súčasťou klimatického alarmizmu je aj obava z blízkeho (v horizonte niekoľkých desaťročí) príchodu konca sveta. Rôzne náboženské hnutia, ktoré očakávali blízky koniec sveta (chiliazmus) sa objavovali už v stredoveku. Napr. sedliaci, ktorí sa podieľali na založení mesta Tábor v južných Čechách, predtým pálili svoje chalupy, lebo boli presvedčení, že čoskoro nastane na zemi Kristovo kráľovstvo, kde si budú všetci rovní, nebude pánov a chudákov a nebudú musieť pracovať. Očakávanie konca sveta je náboženský koncept a myslím, že je typický pre západné, kresťanské prostredie. V hinduizme o takom niečom neviem. Tam je to skôr tak, že keď sa skončí jeden cyklus, nastane potom iný. Aj hinduisti by pripustili, že naša Zem, tak, ako vznikla, musí raz aj zaniknúť, ale asi to bude ešte dlho trvať, kým sa tak stane, takže sa tým nemusíme zaoberať.

Hoci alarmisti sa neodvolávajú na citáty z Biblie alebo z nejakej inej formy zjavenia, ale podporujú svoje apokalyptické očakávanie vedeckými argumentami, ktoré možno až tak vedecké nie sú. Predpovede vývoja klímy pomocou počítačových modelov sú zvláštnou formou proroctva, ktoré je obsahovo vedecké, po formálnej stránke však náboženské. Tieto modely vo svojej predikčnej schopnosti väčšinou zlyhávajú a tak, aby ich človek mohol brať vážne, musí v ne najprv uveriť, čo nie je pre kriticky mysliaceho človeka jednoduché. Vývoj klímy na desaťročia dopredu sa nedá modelovať, lebo dnešné trendy sa môžu v pre nás neznámej budúcnosti zmeniť alebo dokonca zvrátiť. Počítačovým modelom vývoja klímy buď veríte, alebo neveríte, ako v náboženstve. Ja ako klimaskeptik im neverím, neberiem ich vážne, práve na základe ich minulých zlyhaní a preto, lebo viem, že klíma je chaotický systém, ktorého vývoj sa nedá predvídať. Vo svojej podstate je modelovanie klímy na sto alebo viac rokov dopredu nevedecké (šarlatánstvo) a pre mňa je to len svojrázna forma proroctva. Keby ste sa opýtali klimatológa, aká bude priemerná teplota v máji 2021, tak vám to nebude vedieť povedať, pritom je to o štyri mesiace, ale aká bude priemerná teplota v roku 2100, teda o osemdesiat rokov, to vám bez problémov povie, lebo to sa nedá tak ľahko overiť. Modelovanie klímy je postavené na viere, tak ako boli na určitej viere postavené staroveké a stredoveké proroctvá alebo predpovede astrológov.

Veda má v klimatickom alarmizme len inštrumentálnu hodnotu. Slúži ako nástroj na zdôvodnenie vopred zaujatých postojov. Veda je jednou zo zložiek tohto v podstate náboženského naratívu. Teda dopredu bolo stanovené, že človek škodí životnému prostrediu, že vypúšťa emisie, ktoré spôsobujú GO a klimatológia (z väčšej časti) má zadanie tento dopredu stanovený naratív dokázať. To je však v rozpore s étosom vedy, lebo veda by mala byť otvorená k rôznym vysvetleniam, rôznym hypotézam, podľa zásady „Padni, komu padni“. Na klimatológiu je vyvíjaný ideologický a politický tlak. nie aby nezávisle skúmala, ale aby dokazovala to, čo bolo už na začiatku stanovené ako dogma. Vedci, ktorí sa odmietajú tomu podriadiť, majú problém. Sú ako novodobí kacíri vystavení prenasledovaniu novodobou inkvizíciou. Tento stav pripomína obdobie pred rokom 1989, kedy, najmä spoločenskí, vedci nemohli u nás nezávisle bádať, ale museli dokazovať správnosť marxistických východísk, alebo aspoň nebyť s nimi v rozpore.

Človek nepozná budúcnosť. Teda pokiaľ nemá krištáľovú guľu alebo nie je nadaný jasnovidnosťou ako niektorí výnimoční ľudia. Stať sa môže všeličo. Je mnoho vecí, ktoré nás môžu postihnúť. Keď vyjdete na ulicu, môžete sa pošmyknúť a zlomiť si nohu alebo vás môže zraziť auto. Môžu vás vykradnúť alebo môžete vyhorieť a tak podobne. Tak isto môže nastať aj klimatická katastrofa globálnych rozmerov, ale či nastane a kedy, to dopredu nevieme. Keby sme mysleli na všetky možné nehody, ktoré sa môžu stať, tak by nás to úplne paralyzovalo a museli by sme zostať ležať v posteli, hoci ani tam by sme neboli úplne v bezpečí, lebo pri zemetrasení by nás mohlo zasypať.

Budúcnosť je neurčitá, je to niečo, čo nepoznáme, a preto si úzkostný človek premieta do nej rôzne katastrofické scenáre, akoby platilo, že čím sa bude viac báť, tým skôr môže tým hrôzam, ktoré by sa mohli eventuálne stať, zabrániť. Otázka ale je, či si tie hrôzy svojím strachom skôr nepriťahuje. Napr. keď ide študent na skúšku, tak si predstavuje, že dostane otázku, ktorú nebude vedieť, že sa strápni tým, aký je hlúpy, že skúšku neurobí a bude musieť ísť na opravný termín, kým jeho spolužiaci budú lyžovať... a potom takéto predstavy môžu posilniť jeho úzkosť a prispieť k tomu, že skúšku naozaj neurobí. V takom prípade sa jeho úzkostné predstavy naplnia ako sebanapĺňajúce sa proroctvo. Pri klimatickom alarmizme dochádza k niečomu podobnému len na kolektívnej úrovni.

Keďže nevieme, čo všetko môže nastať, musíme zvažovať, ktoré riziká sú pravdepodobnejšie, a ktorým môžeme zabrániť. Sú napr. ľudia, ktorí majú doma na záhrade protiatómový kryt, v ktorom majú zásoby potravín na niekoľko rokov, lebo sa obávajú jadrovej vojny. Ja takýto kryt nemám a ani ho neplánujem budovať, lebo nevnímam bezprostrednú hrozbu jadrovej vojny. Keď sa dva tri roky dozadu odohrali tie viaceré teroristické útoky vyšinutých jednotlivcov, ktoré nemali s islamom nič spoločné, tak som reálne uvažoval, že ak by sa také niečo udialo aj v Tejto krajine, tak by som si zaobstaral zbraň, lebo nemám chuť sa nechať zastreliť nejakým vyšinutým jednotlivcom s migračným pozadím. Nakoniec som to neurobil, lebo teroristické útoky v našej Európe ustali a Slovenská republika patrí vo svete k najbezpečnejším štátom. Nepotrebujem teda búchačku.

Otázka je, či hrozby, o ktorých hovoria klimatickí alarmisti sú naozaj reálne, alebo sú prehnané. Tie katastrofy, o ktorých oni hovoria, skutočne môžu nastať, sú však veľmi málo pravdepodobné. Asi najhoršie, čo sa môže stať je nedostatok vody. Na to sa môžeme pripraviť tak, že zefektívnime hospodárenie s vodou, filozoficky povedaná, budeme si ju viac vážiť. Možno treba urobiť aj opatrenia na to, aby sme vodu viac zadržiavali v krajine (napr. vhodným zalesňovaním, medzami...). Čo treba robiť, to odborníci vedia. Možno sa budú musieť poľnohospodári prispôsobiť v tom, že budú pestovať iné plodiny. To je zhruba všetko. Pokiaľ ide o znižovanie emisií oxidu uhličitého, to už je problém, lebo neexistuje dôkaz, že by práve tieto emisie mohli spôsobiť katastrofické zvýšenie teploty a navyše ich znižovanie spôsobí zbytočné spomalenie ekonomiky a zníženie životnej úrovne (rast cien...). Zhruba takto by sme sa mali na možné riziká pripraviť.

Vývoj však môže byť aj iný, ako sa nám snažia vsugerovať klimatickí alarmisti. Môže byť dostatok zrážok, ako napr. v roku 2020, zvýšenie teploty môže byť len mierne, alebo sa dokonca začne ochladzovať ako tvrdí český geofyzik Pavel Kalenda. Opakujem ešte raz: budúcnosť nepoznáme a všetky možné scenáre toho, čo sa môže stať sú len viac alebo menej pravdepodobné. Môžete si vybrať, či sa zaradíte medzi optimistov, ktorí sa do budúcnosti pozerajú s nádejou, alebo medzi pesimistov, ktorí očakávajú všetky možné katastrofy.

Podľa geofyzika Pavla Kalendu nás v 22. storočí čaká výraznejšie ochladenie. Rozhovor s ním, kde vysvetľuje, prečo si to myslí, je dostupný na youtube.

V minulosti to boli práve teplejšie obdobia, kedy sa darilo civilizácii a aj prírode lepšie. To nás učí skúsenosť, dejiny. Tak isto aj posledné roky sú dobré úrody ovocia, zeleniny a obilia. V roku 2020 bola dokonca rekordná úroda pšenice. Skúsenosť nás však učí aj to, že po siedmych úrodných rokoch môže prísť sedem menej úrodných rokov. Tak to bolo už v časoch starého Egypta a platí to zrejme aj v našej dobe. Teda, ak by sa vyskytol menej úrodný rok, alebo viac takých rokov po sebe, tak to netreba brať hneď tak, že už je tu tá predpovedaná kataklyzma, hoci je mi jasné, že vzhľadom na náladu v spoločnosti, by to práve takto mnohí ľudia chápali. V predchádzajúcich častiach som písal aj o premnožení viacerých druhov zvierat kvôli miernym zimám. Na druhej strane, argumenty v prospech toho, že smerujeme ku katastrofe, sú zveličené. V tomto prípade platí: Strach (úzkosť) má veľké oči.

Rôzne podoby svätosti Gréty Thunbergovej:

Nahnevaná prorokyňa dvíha svoj varovný prstík. 

Dogmatizmus

Jedným zo znakov náboženstva je dogmatizmus. Dogma je článok viery, o ktorom sa nepochybuje, nediskutuje, ale ktorému treba veriť. Takýmto základným vieroučným článkom - dogmou klimatického alarmizmu je, že za GO je zodpovedný človek, presnejšie ním produkované emisie oxidu uhličitého a ak tieto emisie radikálne neznížime, nastane kolaps prírody a následne aj spoločnosti. Kto tento vieroučný článok neprijíma, ten je označovaný ako klimaskeptik alebo najnovšie ako popierač. Označenie „popierač“ je označenie pre niekoho, kto popiera pravú vieru alebo jedinú platnú pravdu. Ak tvrdíte niečo iné ako klimatickí alarmisti, tak pre nich nie ste jednoducho človek s iným názorom, ale ste popierač, iným slovom kacír, bludár, ktorý nesmie dostať priestor na prejavenie svojho názoru v médiách a s ktorým sa nediskutuje. Keby bolo tvrdenie o príčinnej súvislosti medzi emisiami oxidu uhličitého a GO „len“ vedeckou hypotézou, tak by nemal byť problém  o nej diskutovať alebo ju spochybňovať. Ale vidíme, že problém to je. Lebo tu už nejde o vedu, tu ide už o ideológiu alebo až o náboženstvo, o vieru.

Mnohí vedci a novinári, ktorí tému klimatických zmien sprostredkujú ľuďom, už ani neuvažujú o tom, že by to mohlo byť aj inak, teda, že by GO mohlo byť spôsobené prirodzenými príčinami a nie činnosťou človeka. Osobne som tento dogmatizmus pocítil, keď som poslal svoj klimaskepticky ladený článok do SME (a ďalších novín) a redaktor mi odpísal, že oni (ako SME) považujú to, že GO je spôsobované človekom, za fakt, ktorý je rovnako istý ako to, že Bastila bola dobitá. To je postoj dogmatikov. SME v tejto téme svojich čitateľov už neinformuje, ale robí propagandu jednému názoru. Zmenili sa na propagandistický plátok. Niektorí redaktori SME sa stali klimaalarmistickými blúznivcami. Aspoň jedna vec je však potešujúca. Pozeral som si komentáre čitateľov pod článkami SME o tejto téme a vyzerá to tak, že čitatelia SME ešte nestratili zdravý rozum a schopnosť kritického uvažovania. Väčšina médií, vrátane „verejnoprávnej“ RTVS pri tejto téme zlyháva. Ak si (Havran, Staneková...) pozvú diskutujúcich, tak sú to len apokalyptik Pecho, klimaalarmista Lapin alebo ekológ Áč (Keď som ho počul rozprávať v českej televízii takou babišovskou češtinou, hanbil som sa za neho).Téma GO nie je vôbec taká jednoznačná ako dobitie Bastily a ak ju niekto takto vidí, potom robí z vedeckej hypotézy kvázi náboženskú dogmu.

(Pokračovanie nabudúce)