Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. január 2021

Kontemplatívna mama: Objať prítomnosť, i keď je temná

Kontemplatívna mama: Objať prítomnosť, i keď je temná

Január pre mňa býva jedným z najťažších mesiacov roka. Vianoce sú za nami a jar v nedohľadne. Zasnežené zimy zostali len v spomienkach na detstvo. Prítomnosť znamená prevažne zamračenú oblohou, popŕchanie, v zopár krajších dňoch s trochou slnka. Druhá vlna pandémie našla našu rodinu unavenú ešte z tej prvej. Unavenú sťahovaním, unavenú starostlivosťou o štyri malé deti, z toho jedno špeciálne náročné. 

Tento zamračený január je takmer dokonalou analógiou temnej noci duchovného života, do ktorej skôr či neskôr všetci vchádzame. Takmer dokonalou, pretože vnútorná tma býva ešte tmavšia než januárové zamračené nebo. Čas, keď prvotné zaľúbenie do Boha dávno vyprchalo, nadšenie vychladlo, modlitba prestala chutiť a vpred sa derieme len pomaly a s váhavými úspechmi. Paradoxne je však tento čas tým najvzácnejším, čo nám môže Boh darovať. 

Prechod tmou je totiž dobrý proces

Prechod tmou alebo temná noc, ako túto fázu duchovného života nazýva Ján z Kríža, je stav, keď nás Boh očisťuje od všetkého, čo nie je On. A to je dobrý proces. Je jednou zo základných fáz duchovného rastu. Tieto fázy tradične duchovní majstri popisujú ako cesta očistenia (via purgativa), jej súčasťou je aj proces vnútorného uzdravovania, ďalej cesta osvietenia (via iluminativa) a cesta zjednotenia (via unitiva)

Dôležité je, že tieto fázy nie sú oddelené striktne, kde by sa každá ďalšia začala až po úplnom zavŕšení predchádzajúcej. V duši jednotlivého človeka prebiehajú súčasne, a tak pokojne môžete prežívať, že Boh uzdravuje váš vzťah s otcom a zároveň vás prostredníctvom tmy prechádzajúcej prostredníctvom vonkajších okolnosti – lockdownu, choroby, straty zamestnania... očisťuje od pýchy, naviazanosti na výkon, ocenenie druhými ľuďmi a podobne.

Vo fáze temnej noci nám Boh berie svoje dary – chuť do modlitby a radosť z nej, vnuknutia a duchovné obrazy, spokojnosť so sebou a svojím životom... Namiesto svojich darov nám totiž v tomto čase dáva sám seba. Robí to však spôsobom, ktorý naše zmysly ani intelekt nie sú schopné zachytiť. Nepozorovane koná v najhlbších záhyboch našej duše, zatiaľ čo my prežívame úplnú suchotu, prázdnotu, pocit, že sme od Boha vzdialení, roztržití a neschopní modlitby.

Boh k nám prichádza cez vonkajšie okolnosti 

Obvykle čítame o fáze temnej noci duchovného života v spisoch svätých a mystikov, v reáliách ich života – v kláštoroch, rehoľných spoločenstvách. Hlavnými postavami sú v nich spolusestry či spolubratia, predstavení a podobne. Je prirodzené, že sa nám ťažko prepájajú s našou všednosťou, kde hlavnými postavami a našimi formátormi sú náš manžel, manželka, deti, svokrovci či kolegovia v práci. 

Boh však, ktorý je všetko vo všetkom, k nám prichádza tými najrozmanitejšími spôsobmi. Kráľovská cesta jeho príchodu je pod sviatostným spôsobom a v Božom slove. Jeho vychádzanie k nám sa však neobmedzuje na ne. Denne a v každej chvíli k nám prichádza vo vonkajších okolnostiach nášho života a cez ne nás pozýva, aby sme ho prijali a objali. 

Tak sa všetko dobré a príjemné, ale i všetko namáhavé stáva cestou zjednocovania s Ním.

Veľmi sa mýlime, keď si myslíme, že Boh nás požehnáva (len) vtedy, keď sa nám darí. „Boh nás požehnal dieťaťom,“ „Boh nás požehnal uzdravením z choroby,“ „Boh nás požehnal dobrou prácou.“  

Svätí hovoria inak. Slovami svätého Ignáca z Loyoly – stále plnšie smerujú k životu vo svätej indiferencii. Kde všetko, ale úplne všetko, je prejavom Božieho požehnania – tak zdravie, ako aj choroba (koľkí svätí sa obrátili práve vďaka chorobe), úspech, ako aj neúspech (všetci svätí do jedného prechádzali obdobiami ľudsky obrovského neúspechu, ktorý ich pútal oveľa užšie k Bohu).

Toto zachmúrené januárové obdobie, po ktorom môžeme očakávať rovnako zachmúrený február, je presne týmto. Bohom, ktorý prichádza. Inak než by sme chceli, inak než máme radi. Ale veľmi reálne. 

Každý deň, keď cítime doma ponorku, každý deň choroby, hroziaca alebo už reálna strata zamestnania, finančné problémy, úzkosť, depresia, vyčerpanosť, to všetko je Boh, ktorý prichádza a chce nás očisťovať a zjednocovať so sebou. 

Tmou sa dá prejsť jedine odovzdanosťou

Prechod tmou v duchovnom živote možno pripodobniť chôdzi vo fyzickej tme v neznámom priestore. Cítime sa veľmi neisto a nepríjemne, habkáme a môžeme narážať do vecí okolo seba. Keď to trvá dlho, začíname sa báť, strácame silu a odvahu, najradšej by sme všetkým praštili, no ani len to sa nedá, pretože tmou sa praštiť nedá.

Jediné, čo vtedy pomáha, je nestratiť zo zreteľa cieľ – Boha samého.

Ľahšie sa to povie, než reálne žije. Anglický benediktín otec John Chapman (†1933) v listoch* ľuďom, ktorých duchovne sprevádzal, radí, že v tomto období je potrebné žiť zo stredu alebo dna alebo vrcholku svojej duše – všetky tri pomenovania hovoria o tom istom – o najpodstatnejšej podstate našej duše. Ja budem ďalej hovoriť o strede duše. Stred duše je podľa otca Chapmana miesto, kde prebýva naša najhlbšia túžba – túžba po Bohu. Je to miesto, kde sídli naše pravé ja. Naše emócie, intelekt, pamäť, to všetko sú povrchnejšie vrstvy duše. Tie sú v týchto ťažkých obdobiach prirodzene zmietané silnými búrkami. Cítime sa zle, vyprahnuto, nahnevano, prázdno, spomíname si na všetko pekné, čo bolo, utiekame sa v mysli ku všetkému peknému, čo bude – len aby sme nemuseli trpieť prítomnosť. Ja sa napríklad vidím v pekných ľanových šatách na talianskom pobreží sama s manželom a bez detí s kopčekom čokoládovej a kokosovej zmrzliny. 

Inzercia

Otec John Chapman hovorí, že žiť zo stredu duše znamená zjednocovať sa s Bohom úkonom vôle, ktorá Mu dáva súhlas konať tak, ako On sám chce. Prichádzať tak, ako On sám chce. Chcieť len to, čo On dáva. A nechať emócie, intelekt, pamäť, nech si robia, čo chcú. Pozrieť sa na ne akoby z výšky, s odstupom, ako keby sa to dialo niekomu inému. Zasmiať sa na sebe dobromyseľne a láskavo.

Objať Boha, ktorý prichádza, oboma rukami

Čo konkrétne však znamená „úkon vôle“ „dať Bohu súhlas“? Otec Chapman hovorí, že je potrebné objať všetko, čo nám Boh dáva, a to „oboma rukami“. Môžeme si to predstaviť ako reálne objatie, keď rozpažíme obe ruky a povieme Bohu: „Prijímam túto chvíľu presne takú, aká je. Chcem prijať všetko to, čo mi chceš dať a chcem prijať teba takého, aký chceš ku mne prísť“.

U mňa začala rásť otvorenosť prijímať Boha takého, aký chce ku mne prísť, počas tehotenstva s tretím dieťaťom. Dovtedy som žila v tom, že keď sa budem dobre modliť a veľmi snažiť robiť správne veci, môj život bude v poriadku, bude uprataný a ja s ním, a najmä so sebou budem spokojná. Fakt je, že príchod každého jedného z našich detí mi túto predstavu rozbíjal. Až pri treťom ma však do špiku kostí zasiahla kniha Uchvácen Kristem, ktorú napísal francúzsky pustovník Albert Peyriguere. Hlavnou myšlienkou celého spisu bola táto: „Nevyberáme si sami druh a spôsob stretnutia s Kristom. On sám prichádza a berie si nás.“ Tieto slová ma začali prenikať a meniť. Nieže by som bola z pokušenia uprataného života uzdravená. Vonkoncom nie. To pokušenie je stále silné.

Spôsob „objímania prítomnosti oboma rukami“,ako som si radu otca Chapmana sama pre seba nazvala, som začala praktizovať len pred pár týždňami. Moja doterajšia skúsenosť je taká, že kedykoľvek si spomeniem a v ťažkých chvíľach počas dňa „objímem prítomnú chvíľu“ presne takú, aká je, cítim obrovské uvoľnenie. Bežne sa až tak akosi „chúlim“ pod ťarchou stresu a únavy z neprestajnej starostlivosti o naše štyri mláďatá. Objať tú stresujúcu a únavnú prítomnosť mi akoby až fyzicky otvára hrudník, pomáha mi hlbšie sa nadýchnuť a rozširuje moju zornú perspektívu. Zo zorného poľa, keď vidím jedno dieťa, ako neustále hnevá druhé dieťa a ja len čakám, kedy začne ktoré jačať, zatiaľ čo tretie dieťa už plače, lebo sa buchlo o roh stola a štvrté dieťa práve piatykrát v ten deň rozlialo pohár vody – tak objatie prítomnosti mi rozširuje zorné pole a ja vidím svojho milujúceho manžela, náš útulný domov, chuchvalec klbčiacich sa mláďat, ktoré ľúbim a ktoré ľúbia mňa...

Cieľom objatia prítomnosti však nie je útecha, uvoľnenie napätia. Jeho cieľom je zjednotenie našej vôle s tou Božou. Preto je úplne v poriadku, a z duchovného hľadiska dokonca lepšie, keď žiadna úľava nepríde. Dôležité nie je to, ako sa cítime, ale či sme povedali Bohu svoje „Áno“. Hocijako kostrbaté by bolo. Ježiš v Getsemani tiež neoplýval pozitívnymi emóciami. Všetko, čo povedal, bolo: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Podstatné je opakovanie súhlasu vôle v každom jednom možnom momente, keď sa naše emócie, intelekt aj vôľa vzpierajú. Keď toto robíme, deje sa niečo veľké. Zjednocuje sa s nami sám Boh. 

Až keď prejdeme touto tmou, uvidíme, kam nás v nej Boh zaniesol

Čo sa však s nami počas tohto prechodu tmou stalo, uvidíme až oveľa neskôr. Boh je dobrý a vždy po prechode ťažkým úsekom nám dá chvíľu oddychu a ukáže nám, kam nás v tej tme zaniesol a akú zmenu v nás vykonal. 

 

* Výber listov o. Johna Chapmana vydali slovenskí benediktíni pod názvom Listy o modlitbe. Knižočka sa dá kúpiť v ich kláštore na Sampore. 

 

Kontemplatívna mama je každá mama, ktorá prežíva svoje manželstvo a materstvo ako spôsob zjednocovania sa s Ježišom. Je to žena, ktorá v sebe živí túžbu po tichu uprostred hluku, túžbu po samote uprostred davu a túžbu po úplnom darovaní seba manželovi a spoločne sa Bohu. Jedna takáto mama píše tento blog.

Fotografia: pixabay.com

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.