Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. december 2020

Mária Demeterová: Mám sa lepšie ako si zaslúžim

Mária Demeterová:  Mám sa lepšie ako si zaslúžim

Rozprávame sa s Máriou Demeterovou, členkou predsedníctva Fóra života, koordinátorkou projektu Zachráňme životy, dlhoročnou predsedníčkou Katolíckeho hnutia žien Slovenska, šéfredaktorkou časopisu Família, bývalou poslankyňou a námestníčkou primátora mesta Bratislava, ale najmä matkou, starou mamou a prastarou mamou. Jej životná múdrosť a krásna jeseň života bola predchádzaná aj ťažkými udalosťami. Vždy v nich našla spôsob, ako kráčať ďalej. Jej láska k rodine – tej svojej, ale i k rodine ako takej, ju nesie celým životom. Pomáha ju budovať aj tým ženám, ktoré sú úplne na dne. Je hlavnou koordinátorkou projektu Zachráňme životy, ktorý pomáha ženám v krajnej životnej núdzi. Je vdova, má 3 deti, 9 vnúčat a 2 pravnúčatá.

Ktoré momenty vo vašom živote vás tak výrazne formovali, že ste tým, kým ste teraz? 

Nie je to moment, ktorý ma formoval, bolo to prostredie, do ktorého som sa narodila a v ktorom som vyrastala. Narodila som sa ako piate dieťa mojim rodičom a už štyria súrodenci sa na mňa veľmi tešili. Sestra bola sama a traja chlapci k nej. Ona bola veľmi šťastná a ozaj ma aj celý život sprevádzala. Vtedy som si uvedomila, že čokoľvek budem v živote robiť, nič nie je také dôležité ako mať rodinu, na ktorej človek môže stavať a môže sa na ňu spoľahnúť v tých najťažších chvíľach. Keď je nám dobre, vieme sa spolu tešiť, a keď prídu horšie časy, človek je rád, že pri ňom niekto stojí. To ovplyvnilo celý môj život. 

Po vás sa ešte niekto narodil? 

Áno, moja sestra. Myslím, že bola najkrajšia z nás všetkých. Bol medzi nami iba rok a pol rozdiel a bola taká moja „dvojička“. Aj teraz sme si veľmi blízke.

Takže tým prvým formujúcim momentom bola pre vás rodina. 

Áno a aj preto som si povedala, že budem celé svoje úsilie venovať tomu, aby každý človek zakúsil, aké je dobré, keď ho niekto má rád, keď môže niekde patriť. A myslím si, že také najprirodzenejšie je to v rodine. Tomu som sa venovala: či to bolo v osobnom živote, v profesionálnom živote alebo v politike. 

Akí boli vaši rodičia?

Moji rodičia boli veľmi vyvážení. Aj keď nie vekovo, lebo otec bol o sedem rokov od mamičky mladší, ale celý život stáli pri sebe. Bolo vidieť, že sa majú veľmi radi. Otec bol veľmi seriózny, bol najstarší zo 6 šiestich detí a veľmi skoro im zomrel otec. Bol oporou svojej mame, a to mu ostalo. Mamička mala pekné detstvo, bola veľký šinter. Mala v sebe nesmiernu bezprostrednosť a lásku k všetkým ľuďom. Hovorila, že ľudia sú len dobrí a lepší, len to v nich treba nájsť. To som si zapamätala. A druhá vec, na ktorú najmä moja mamička kládla dôraz – vzdelanie. Ona patrila medzi prvé absolventky Univerzity Komenského v Bratislave ako žena. Za jej éry to bolo niečo výnimočné, že také dievča z dedinského prostredia chodilo do školy. Študovala na Filozofickej fakulte. Vravievala nám, že o všetko sa dá prísť, ale vzdelanie nám nikto nezoberie. 

Sama ste hovorili, že ľahko je byť spolu, keď je všetkým dobre. Keď je ťažko, je to už ťažšie. Máte aj zlé spomienky?

Bolo niekoľko ťažkých momentov. Ja som ich primárne necítila, lebo rodičia nám to nedávali pocítiť. Vyrastali sme pomerne v nie veľmi materiálne dobrom prostredí. Tým, že nás bolo šesť, mali sme často len skromné jedlo. Vedeli sme však, že rodičia nám dávajú všetko, čo môžu. A preto sme nikdy necítili nejakú krivdu, že nemáme to, čo iné deti. Lebo vidím, že dneska sa to tak forsíruje, že keď niektoré deti nemajú to, čo iné, tak ich hneď považujú za menejcenné. A hĺbku a kvalitu človeka alebo dieťaťa podľa nejakého značkového oblečenia nikdy nerozpoznáme. To sa snažím odovzdať aj svojim vnúčatám, aby sa pozreli, čím ten človek môže byť pre nich duchovne, a nie materiálne. Materiálne veci sú povrchné. Jeden deň ich môžeš mať a druhý deň nie. A to nie je v živote podstatné.

Aká bola vaša mladosť?

U mňa to bolo zložité, lebo mňa všetko na svete bavilo: šport, matematika, jazyky. Chodila som do speváckeho zboru, otec bol muzikant a atlét, aj to mi šlo. Vedela som však, že mám prirodzený vzťah k ľuďom a chcela by som veľmi byť učiteľka. Lenže rodičia boli hlboko veriaci katolíci, takže kvôli zlému kádrovému profilu som filozofické alebo učiteľské smery študovať nemohla. Navyše mi dvaja súrodenci emigrovali v roku 68 do Ameriky. Rozhodla som sa, že pôjdem do Bratislavy študovať prírodné vedy: chémiu a fyziku. 

Aké bolo vaše zamestnanie?

Vzhľadom na to, že keď som končila vysokú školu, odmietla som podpísať papier, že budem deti vychovávať v duchu marxizmu-leninizmu, tak ma na nijakú strednú školu nechceli zobrať učiť. Nakoniec som sa cez jednu moju kamarátku dostala do technického vydavateľstva. Nastúpila som do redakcie technických slovníkov. Nemôžem povedať, že by ma to nebavilo, ale cítila som, že hľadám niečo iné, niečo, čo by ma tak bližšie priblížilo k ľuďom. 

Ako ste sa dostali do politiky?

Prišiel rok 89 a mňa jeden deň oslovil môj kamarát: „Mária, ty si taká rozhodná, praktická, dobrého srdca, poď do politiky.“ „Do politiky? Ja nenávidím politiku,“ odpovedala som mu obratom. A on sa zamyslel a povedal: „Ak sa nikto z nás nebude chcieť angažovať, ani nič urobiť preto, aby sa niečo zmenilo, naše deti budú vyrastať ako my.“ To ma zasiahlo. Nakoniec som povedala, Stanko, ja si to ešte rozmyslím. 

Ako dopadlo vaše rozhodovanie?

Po porade s manželom som sa rozhodla skúsiť to, ale necítila som, že práve to chcem robiť. Chcela som učiť a byť s mladými. Nakoniec som zistila, že tá práca, najmä v komunálnej politike, je niečo veľmi podobné ako pedagogický smer. Človek pracuje s ľuďmi a môže pre nich veľmi veľa urobiť. A tak sa stalo, že od tej najnižšej úrovne v komunálnej politike ako komunálna poslankyňa v Karlovej Vsi, som bola neskôr mestská poslankyňa, viceprimátorka Bratislavy a svoje politické pôsobenie som zavŕšila ako poslankyňa Národnej rady SR.

Ktorá časť politiky vám sedela najlepšie?

Mne sa páčilo vypočuť si ľudí, zovšeobecniť to a urobiť niečo, aby mali život ľahší. A tým, že som sa stala viceprimátorkou, ktorá mala na starosti sociálnu oblasť, tak tam sa mi otvoril priestor, pri ktorom sa vlastne zostala celý môj ďalší profesný život. Po smrti manžela som vedela, že toto je to, čomu sa chcem zvyšok života venovať: ženám v núdzi, ženám v krajnej životnej situácii a ich deťom.  

Kedy ste sa spoznali so svojim manželom?

Bola som spoločenská, spievala som v Techniku, robila atletiku, stále som bola obklopená ľuďmi. Avšak mala som starú lásku. Muž, ktorý emigroval do zahraničia. Ešte som cez to úplne neprešla, takže ďalší vzťah som neriešila. 

Ale nejako to predsa prišlo...

Áno. Raz, jedného pekného dňa som stretla môjho muža, ktorý bol mojím susedom. Ja som sa s ním dokonca poznala a poznala som aj jeho prvú manželku, ktorá so mnou robila. Ona v priebehu 6 týždňov zomrela na leukémiu. Mali dve deti, dievčatko malo 6 rokov, chlapec bol starší. Môj vzťah sa rozvíjal najmä s jeho dcérkou Martinkou a jej kamarátkami. Nosila som im servítky, sem-tam prišli ku mne na raňajky. Brali ma ako takú ich veľkú kamarátku. 

Kedy medzi vami preskočila iskra?

Veľmi presne si pamätám ten deň. Išla som do divadla, ponáhľala som sa s obliekaním a zrazu zazvonil Martin. Hľadal svoju dcérku. Vtedy som videla, že si ma tak nejako premeral od hlavy po päty. Znervóznela som z toho… Potom sme sa postupne dali dokopy a nakoniec sme sa aj zobrali. My sme mali ešte jednu dcérku Luciu, ktorá teraz vlastne býva so mnou.

Ako ste žili?

Vychovali sme spolu tri deti. Nerobili sme medzi nimi nijaké rozdiely. A som rada, že aj keď Martin zomrel, tak držíme spolu. Ja som nesmierne vďačná Pánu Bohu, že to tak je. Aj deti sú si navzájom blízke. Všetky vnúčatá mi hovoria „babi“.  

Máte takú peknú jeseň života.

Dokonca som už aj prababka, lebo najstaršiemu vnukovi sa narodili dvojičky. Všetky deti sú ku mne veľmi pozorné a keď sa ma niekto opýta, že ako sa mám, tak hovorím, že sa mám lepšie ako si zaslúžim.

Ako odišiel váš manžel?

Naša láska časom zrela, ako zreje dobré vínko. Bol skutočne oporou celej rodine. Takže keď som o neho prišla, bolelo to. Nebudem sa robiť hrdinom, ešte som sa s tým dodnes celkom nevyrovnala. Stále ho cítim pri sebe.   

Koľko váš manžel nie je medzi nami?

Už ôsmy rok. Všetko má svoje miesto a vlastne my, kresťania, by sme sa mali tešiť, že nás niekto predišiel do večnosti. Ďakujem Pánu Bohu, že sme mali možnosť byť tu 35 rokov spolu. Kus života sme prešli jeden vedľa druhého a teda viac-menej spolu. Vďaka nemu som prekonala mnoho vecí, napríklad po jeho smrti som začala šoférovať. 

Ako prebiehala jeho choroba?

Mal chronickú leukémiu. Žil s ňou 14 rokov. Tým, že jemu prvá manželka zomrela na túto chorobu, tak vedel, čo ho čaká. O to to bolo to ťažšie. Ale prvých 11 rokov to v ňom spalo. Mal hraničné hodnoty, ale nikdy nepotreboval ani lieky, ani krv. Až presne na moje 60. narodeniny pred oslavou dostal zápal pľúc a vtedy sa choroba prvý raz viditeľne ozvala. 

Aké boli jeho posledné dni?

Bol v nemocnici. Chcela som ho zobrať domov, lebo už ho ničím neliečili. Povedali mi, že to už nemá zmysel, že on dlho žiť nebude, že do rána zomrie. Aj tak som ho zobrala domov. Mala som predstavu, že bude medzi tými, ktorých má rád. A ozaj, desať dní sme takto boli spolu. Deti rozoznal, sedávali mu na posteli. Aj to bolo veľmi pekné obdobie. Nemysleli sme na to, že môže zakrátko zomrieť. 

Inzercia

A posledné minúty?

Pekne odišiel. Bol večer, ešte som ho umyla, zaspal a ja som si na madrac ľahla k nemu. Boli tak dve - tri hodiny v noci. Zadriemala som, keď zrazu som sa precitla, okolo bolo úplné ticho. Ja som sa za posledné tri roky naučila počúvať jeho dych. Úplný pokoj bol všade. Pozerám a on už bol mŕtvy. 

Pekne odišiel…

Videla som, že aj napriek svojej ťažkej diagnóze netrpel. Bol medzi milujúcimi. Každý človek by mal tak odchádzať, že má niekoho blízkeho pri sebe. Všetci máme na neho nádhernú spomienku. 

Zomrel vám manžel. Čo sa odohrávalo vo vašom vnútri?

Pre mňa nastal totálny zlom. Zrazu som si uvedomila, že môžem vstať z postele, ale i nemusím. I keď boli deti a vnúčatá okolo, vkrádala sa ku mne depresia. Vtedy som zistila, aké ľahké je podvoliť sa tomu. Tým, že som mala okolo seba dobrých priateľov, netrvalo to dlho. Volala mi Marcelka Dobešová z Fóra života a hovorila mi: „Poď, Mária, veď máme tu čo robiť. Budeš sa viac venovať konkrétnej pomoci.“ A to mi dalo zase nejaký zmysel. Ráno som vstala a musela ísť. Nemohla som sa tomu poddávať. To mi tiež veľmi pomohlo. Čiže priatelia boli po rodine hneď tí druhí, ktorí ma podržali. 

Takže ste sa naplno začali venovať projektu Zachráňme životy?

Projekt Zachráňme životy vznikol v decembri 2007. Do roku 2013, kedy manžel zomrel, som to robila popri ňom, lebo on nepotreboval od začiatku každodennú starostlivosť. A potom ma Marcelka Dobešová potiahla a pustila som sa do toho naplno. 

Prečo vznikol projekt Zachráňme životy?

Vedeli sme, že darmo budeme niekomu hovoriť o tom, že má chrániť život bez toho, že by sme mu nejakým spôsobom neposkytli pomocnú ruku. Ale nie len pomoc materiálnu, ale aj vzťahovú. Vedeli sme, že nemôžeme niekoho hrešiť za to, že nechráni život, ale nič pre to neurobiť, aby život chrániť mohol. Začali sme úplne s praktickými vecami. Stretlo sa tu veľmi veľa odborníkov, ITčkárov, sociálnych pracovníkov. Vlastne projekt spája tých, ktorí chcú pomôcť, s tými, ktorí pomoc potrebujú a prostredníctvom tých, ktorí vedia pomôcť. Možno aj preto je mojou srdcovkou, lebo ľudí sa snaží spájať. 

Zachráňme životy sú vašou veľkou súčasťou. 

Áno, projekt som koordinovala od úplného začiatku. Komunikovala som so ženami v núdzi, čo je hlavným cieľom projektu, riešila ich prípady, komunikovala som s poskytovateľmi pomoci a darcami. Od čias v politike som vedela, že sociálna oblasť mi je veľmi blízka. Aj ženám som sa v minulosti venovala, viedla som katolícke ženy, takže som k nim mala blízko. Lebo vždy, keď sa niečo udeje v rodine, najväčšie bremeno nesie žena. Sú výnimky, ale žena to väčšinou nesie či chce, či nechce. Dostáva sa do hmotnej a sociálnej núdze.

Pomáhate ženám, ktoré sú úplne na dne. Čo by ste poradili nám, ďalšej generácii žien, ktoré práve teraz vychovávajú svoje deti, svoje dcéry.

Osobne si myslím, že generačne sa to nezmenilo. Ženy sa ocitali v takejto situácii aj v období mojej mladosti. Taká istá situácia je teraz a zrejme to tak bude stále. Rozdiel je sčasti v tom, že mladí sa rýchlo intímne zblížia a zaľúbenie prevažuje nad tým, čo je vzťah. A ženy robia stále tú istú chybu. Zaľúbia sa a ak aj vidia na milovanej osobe vážne nedostatky, myslia si, že sa partner zmení. Niektoré veci sú však také zásadné, že v budúcnosti sa ešte prehĺbia.

Dalo by sa povedať nejaký spoločný znak vašich klientiek? 

Väčšina z nich nezažila usporiadanú rodinu. Mnohé sú odchovankyne detských domovov. Nepoznali vzor otca ani matky. Takisto som si pri práci so ženami v núdzi uvedomila, že najväčším problémom tých žien nie je ani tá materiálna bieda, ale to, že sa nemajú o koho oprieť. Keď im človek dá úctu a rešpekt a cítia blízkosť, je to to najlepšie, čo môžeme pre ne urobiť. Riešila som ozaj veľa príbehov, ťažkých prípadov a každému bolo najdôležitejšie mať niekoho, kto stojí pri ňom.

Čo si myslíte o slobodnej voľbe žien?

Veľa sa o tom hovorí... že ženy majú slobodnú voľbu, že sa môžu rozhodnúť. Ale ja som v živote nestretla takú, ktorá by dobrovoľne od srdca povedala, že ja teda to dieťa slobodne odmietam a nechcem. Vždy to bol nejaký nátlak zo strany okolia, čo ju k tomu viedol. A vtedy som si uvedomila, aké je ľahké - aj v našich kresťanským kruhoch - tie ženy odmietnuť. Opäť som si však spomenula na našu rodinu, kde nám hovorili, nikdy nikoho neposudzuj, ani sa nad nikoho nevyvyšuj, lebo keby bol v tvojej pozícii, možno by to oveľa ďalej dotiahol.

Aké východisko z toho vidíte?

Mne sa páči, keď niekto robí na sanácii rodiny. Keď sa pre rodinu, ktorá už existuje, hľadajú spôsoby, čo by sa dalo urobiť s ich problémom v ich situácii, aby bola rodina spolu. Napríklad Úsmev ako dar robí špeciálnu terapiu, volá sa rodinný kruh. Hľadajú v zložitých vzťahoch a situáciách riešenie so zapojením širokej rodiny, aby sa rodina dala dokopy, aby sa jej jednotliví členovia navzájom podržali. A tá rodina sa s tým musí stotožniť, musia to prijať. Nikto nemôže nikomu nič nalinkovať.

Ešte niečo môže zlepšiť situáciu?

Ja sa snažím robiť veci aj odborne. Aj s Marcelkou Dobešovou z Fóra života sme sa za 13 rokov fungovania projektu Zachráňme životy snažili poznatky analyzovať a navrhovať východiská, ktoré by zlepšovali situáciu. Peniaze ani príspevky nie sú všetko. Na vzťahové problémy sa v súčasnosti používajú materiálne riešenia. Mne sa zdá, že tam by bolo treba začať pomáhať systémovo. Nie bojovať medzi sebou navzájom, či povoliť potrat alebo nie. To je škoda energie. Spojiť sily a pomáhať. Nájsť niečo, čo by tým ženám skutočne pomohlo.

Takže ako rodičia zrejme nemáme v rukách nástroj na to, aby sme ochránili svoje dcéry pred takýmito zložitými situáciami? 

Myslím, že predsa tu je niečo – naučiť sa s deťmi komunikovať. Aby sa nám dieťa nebálo niečo povedať alebo nemalo strach sa hocičo opýtať. Tak sa buduje dôvera a to je veľmi dôležité. Aby deti mali možnosť zveriť sa niekomu blízkemu. 

Mária Demeterová, dlhoročná členka Fóra života, v rokoch 2007 – 2017 jeho podpredsedníčka. V roku 2007 stála pri vzniku projektu Zachráňme životy, ktorý už 13 rokov veľmi efektívne pomáha ženám v krajnej životnej núdzi. V rokoch 2002 – 2006 bola poslankyňa NR SR. Predtým, v rokoch 1998 – 2002, zastávala funkciu Námestníčky primátora mesta Bratislava. Predsedníčka Katolíckeho hnutia žien Slovenska, šéfredaktorka časopisu Família. Momentálne žije v Lozorne. 

Za rozhovor ďakuje Andrea Žiaková

Fotografie: súkromný archív M. D.

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame