Prečítal som si článok otca Lettricha s názvom Čo je schizma, ak nie toto? a zanechal vo mne nepríjemnú pachuť. Keďže sa tu z času na čas objavia texty, ktoré sa týkajú témy tradicionalizmu[1], chcem sa podeliť o zamyslenie na túto tému.

Polarizácia v Cirkvi a jej rozsah

V spomínaných článkoch a diskusiách pod nimi sa prejavuje značná miera polarizácie v rámci Cirkvi. Sme tu „my“ a „oni“. Buď s pápežom súhlasíme alebo nie. Obidve strany prispievajú k tomuto rozdeleniu. Český teológ Oto Mádr v článku Polarizace je v nás hovorí o potrebe polarizáciu (aj v rámci Cirkvi) analyzovať, hodnotiť a nakoniec voliť správnu cestu, ako úspešne vyriešiť jej problém.

Nie je mi známe, nakoľko sú tradicionalisti v rámci slovenskej Cirkvi prítomní. To, že tu máme niekoľko internetových stránok venovaných tomuto obsahu, ešte neznamená veľa. Ani prítomnosť diskutujúcich s tradicionalistickými názormi pod článkami na Postoji či na Facebookových stránkach nepovie veľa. Moja osobná skúsenosť s tradicionalistami je minimálna. V rámci mojej farnosti či iných katolíckych spoločenstiev, do ktorých patrím alebo som s nimi v kontakte, tradicionalisti nezvyknú byť aktívni.[2]

Moja skúsenosť však nie je smerodajná. Bol by som rád, keby prebehla analýza situácie, ktorú požaduje Mádr. Neviem, kto a ako by ju mal vykonať. Mohla by byť trebárs zorganizovaná konferencia na takú tému. A možno by niečo z toho mohlo byť v zadaní diplomovej alebo doktorandskej práce nejakého študenta na teologickej fakulte.

Za dôležité však považujem, aby to nebola analýza z pohľadu väčšinovej časti Cirkvi prijímajúcej II. vatikánsky koncil, ktorá by ako problém vnímala existenciu či prejavy tradicionalizmu. To by opäť prispievalo k polarizácii. Opäť by to bolo o „my“ a „oni“. Opäť boj o to, kto má pravdu.

Ideálne by bolo, keby sme boli schopní pozrieť sa na cirkev na Slovensku a pýtať sa na náš vzťah k II. vatikánskemu koncilu. Čo z neho sme schopní či neschopní prijať? A úprimne si odpovedať prečo. V čom je náš problém. Nie problém druhých alebo problém koncilu. Uvedomujem si, že tento stupeň nadhľadu je náročná vec.

Nevyhnutnosť dialógu

Je absurdné a vnútorne protirečivé, keď prívrženci II. vatikánskeho koncilu[3] a pápeža Františka od tradicionalistov požadujú poslušnosť a nie sú ochotní odpovedať na ich otázky a problémy. Je pokrytecké, ak sme otvorení ekumenickému a náboženskému dialógu a odmietame vstúpiť do úprimného dialógu s tradicionalistami v rámci vlastnej Cirkvi. Zobrať niektoré ich výroky a povedať, že toto je už schizma či heréza, to je veľmi jednoduché zbavenie sa zodpovednosti za dialóg.

Samozrejme, môže sa stať, že druhá strana o dialóg nemá záujem. Že chce iba počuť, či s niečím súhlasíme a nie a ak s nimi nesúhlasíme, tak nás rovno odsúdia. Že už nie sme katolíci. OK. Ale niečo podobné sa deje aj v kontakte s nekatolíkmi. Aj tam sú ľudia, ktorí vidia veci čierno-bielo a buď je niekto s nimi alebo proti nim. Nech je tak. Treba však hľadať cesty a byť otvorený. Ak má niekto úprimný záujem o vysvetlenie vecí, treba trpezlivo počúvať a odpovedať. A poukazovať na to spoločné. Ako aj pri ekumenickom dialógu.

Neistota a odpoveď Cirkvi

Z toho, čo som videl a počul mám dojem, že tradicionalizmus je silno previazaný s neistotou.[4] Aj jeho predstavitelia z hierarchie Cirkvi často operujú s pojmami ako chaos a neistota, ktoré podľa nich vnáša do Cirkvi napr. pápež František. Netuším, nakoľko je to u nich úprimné. Či skutočne nejaký arcibiskup alebo kardinál pociťuje úzkosť z nejakej neistoty, či nejde skôr o boj o moc, cirkevnú politiku a podobne.

Ale u bežného veriaceho sa dá predpokladať, že jeho vyjadrenia o neistote sú úprimné. Cirkev dlho od bežných veriacich vyžadovala len poslušnosť, zdôrazňovala svoju nemennosť a večné pravdy. Nemôžeme byť teda prekvapení z tejto reakcie, ak sú dnešné očakávania a požiadavky Cirkvi odlišné.

Ako príklad uvediem príspevok diskutujúceho s nickom Elstrom pod článkom otca Lettricha. Elstromovi chýbajú vyjadrenia pápežov Jána Pavla II či Benedikta XVI. Podľa neho to boli výroky v zmysle biblického áno-áno, nie-nie. Citujem: „František je omnoho menej presvedčivý a zďaleka nepôsobí dojmom ako skala, o ktorú sa najmä pochybujúci môže oprieť. Pričasto vraví "možno", často mlčí. Nepôsobí to posilňujúco, skôr naopak.“ Sú tu prítomné biblické a katolícke motívy ako napr. zdôraznenie pápeža ako nástupcu sv. Petra – skaly. Tiež úloha Petra posilňovať svojich bratov vo viere.

Kladiem sebe aj druhým otázku, čo s tým. Neistota je zlá. Ten, kto ju zažíva, ten by vedel rozprávať. Myslím si, že súčasná doba pocit neistoty umocňuje. Sme súčasťou globálneho sveta a osud máme čoraz menej vo svojich rukách. Dochádza k mnohým zmenám vo všetkých oblastiach života a už veľa sa napísalo o tom, že toto tempo je omnoho vyššie ako bývalo v minulosti.

Cirkev vníma znamenia čias, zaujíma sa o bolesti ľudstva a hľadá, čo je aktuálnym evanjeliovým posolstvom pre súčasný svet. Pod vedením pápeža Františka adresuje rôzne témy: prenasledovanie kresťanov, situáciu chudobných a marginalizovaných, kam spadá aj obrana nenarodených detí, zodpovednosť za planétu Zem. Tých tém je priveľa na to, aby som ich tu nejako rozumne zhrnul.

Nespomínam si, že by som v poslednej dobe počul alebo čítal od rímskeho biskupa alebo jeho prívržencov, že by adresoval tú neistotu. Neistotu, ku ktorej vlastne sám prispieva. Ak o niečom viete, dajte pod blog link, rád si prečítam.

Uvažujem nad tým, čo je primeranou reakciou na tú neistotu. Tradicionalistická forma katolicizmu ponúka rozličné formy uistenia. Nemenná liturgia, pri ktorej hovoria o tom, koľkí svätí z nej čerpali. Že vynikajúco vyjadruje pravdy viery a podobne. Vytvára to stabilné prostredie, kde človek vie, čo môže čakať a tiež vie, že tam nehrozia žiadne zmeny. Čo sa týka náboženskej identity, tak je to tiež jasné. Iba katolicizmus je tá správna cesta k Bohu, protestanti a pravoslávni sa musia stať katolíkmi, nekresťania tiež. Žiadny dialóg, žiadna náboženská sloboda, katolicizmus musí mať privilegované postavenie. Toto poskytuje omnoho väčšiu životnú istotu ako postoje po II. vatikánskom koncile, ktoré hovoria o hodnote iných cirkví a náboženstiev. Autoritatívny výkon učiteľského úradu a jurisdikčnej moci v Cirkvi pred koncilom tiež ponúkal istotu. Pápeži mnoho moderných názorov jednoznačne odmietali, nevstupovali do dialógu so svetom.

Je možné, aby sme tu mali dve „formy“ katolicizmu vedľa seba? Tradicionalistická forma, ktorá by poskytovala útechu a istotu zneisteným a „druhovatikánska“ forma, ktorá by bola pre tých, ktorí sú možno slobodnejší, možno zrelší, možno liberálnejší? Dokázalo by to nejako spoločne fungovať?

Alebo treba, aby katolíci verní pápežovi Františkovi a II. vatikánskemu koncilu našli spôsoby, ako poskytnúť pocit istoty zneisteným aj bez utiekania sa k starým spôsobom?

Je možné pomôcť zneisteným hľadať istotu v osobnom vzťahu s Bohom a nie vo vonkajších formách a uzatváraní sa do seba? Asi sa to dá, ale nie písaním článkov, ale skôr individuálnou prácou. Sprevádzaním, po ktorom volá pápež František.