30 rokov od pádu opony - Výzvy pre Solidaritu – Spoločný život v Európe

Náročná a zložitá téma, čo poviete?

Priznám sa, že som dlho hľadala slová, ktorými sa vám prihovorím a začala som ich písať aspoň stokrát. Z myšlienok ma vytrhla SMS od priateľky, s ktorou som sa stretla minulý týždeň na podujatí venovanom „stretnutiam rodinného kruhu“, jednému z modelov práce s rodinami. Jeho cieľom je pomáhať riešiť vzťahy v rodine s dôrazom na deti. Poslala mi spoločnú fotografiu a tá ma vrátila na zem. Poznala som ju skôr, než padala opona. Vídavali sme sa na „tajných“ stretnutiach v súkromí bytov pod vedením duchovných otcov, spievali sme v detskom speváckom zbore Dominik a Dóm sv. Alžbety v Košiciach bol, okrem modlitieb i miestom v našich snoch, že raz, práve tu povieme svoje áno tomu pravému. Mali sme rovnaké záujmy, zdieľali rovnaké hodnoty.

Vtedy aj teraz.
 

30 rokov po Nežnej revolúcii.

Píšeme 2020-ty a naša demokracia je v tých najlepších rokoch. Mala by byť poučená z mladosti a správať sa zodpovedne smerom k budúcim generáciám. Či chceme alebo nie – aj túto ideálnu predstavu ovplyvňuje len a len „ľudský faktor“. My, spoločne.Nikto sa v klietke nemôže cítiť bezpečne a už vôbec nie spokojne. Predchádzajúci režim ju postavil nečakane a na 40 rokov. Praktikami, ktoré s úctou k človeku, slobode a Bohu nemajú nič spoločné – vytvoril klietku, v ktorej mali všetci písať modrým perom, rovnako myslieť, rovnako sa obliekať, rovnako sa tešiť i smútiť, rovnako posudzovať dobrých a zlých, rovnako čeliť nástrahám imperialistov a rovnako veriť – výhradne v silu jednej strany. Ak z drôtov niekto vystrčil čo i len krídlo, bolo potrebné mu ho pristrihnúť, aby inakosť, rozmanitosť, viera, pocit zhlboka a slobodne sa nadýchnuť neopantal aj ostatných.

Zviazať  telo, neznamená zadusiť ducha v ňom. To červený režim vedel, a preto priťahoval uzol často až na doraz. Je úžasné, že sa naša spoločnosť z neho vyvliekla. Aj za cenu nevedomosti, čo všetko sloboda obnáša.

Hovorí sa, že žiť iba zo spomienok nám bráni naplno žiť život tu a teraz. Príbeh „našej demokracie“ by však bez minulosti nebol úplný a pochopiteľný. Preto sa bez problémov zapájam do rozhovorov o tom, prečo ľudia ešte stále nostalgicky spomínajú na socializmus, na jeho istoty a jasné mantinely. Počúvam generácie, ktoré sa narodili pár desiatok rokov pred 1989, ľudí, ktorých revolúcia zasiahla v tom najlepšom veku, ale aj mladých. Tých ľudí, čo sa narodili do slobody, do sveta, ktorý chce od nich viac a iné, ako pochodovať v jednom zástupe. A to vôbec nie je jednoduché.

Zmeny v našej spoločnosti majú dnes v učebniciach svoju kapitolu. Vieme, ako vyzerali navonok. Tie kľúčové sa odohrávali vo vnútri, v rodinách, ktoré si v úzkom kruhu chránili svoje teplo. Nebolo zvykom otvorene hovoriť napríklad o sociálnych rozdieloch, o rómskej problematike, o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením. Nebolo zvykom hovoriť o neprávosti, krivde. Lebo „skutok sa nestal.“

Za 30 rokov od revolúcie sa udialo v našej krajine  veľa pozitívneho. Stali sme sa demokratickým štátom, môžeme slobodne cestovať, podnikať, študovať, vstúpili sme do EÚ a NATO, ekonomicky sa nám relatívne darí. Od prvých slobodných volieb sa snažíme budovať moderný štát, ktorý pomáha slabším, je založený na poctivosti a slušnosti, vytvára priestor pre schopných, zaručuje rovnosť všetkým občanom pred zákonom, garantuje bezpečnosť a prináša kvalitné školstvo a zdravotníctvo. Takto si prestavujem predlohu Slovenska, ktorú je potrebné vymaľovať skutkami, aby jeho obraz bol obrazom moderného demokratického štátu.

Ako vyzerá náš obraz dnes?

Aby sme mohli čokoľvek reálne posúdiť, potrebujeme fakty. A že aj suché čísla vedia vzbudiť emócie, nemusím ani hovoriť. Je na nás, či im podľahneme alebo sa vrátime k rozumu. Naša mladá demokracia sa pasuje napríklad so slovami ako: chudoba, staroba, nezamestnanosť, korupcia – slovami, ktoré boli 40 rokov tabu.

Z medzinárodného hľadiska, podľa štatistikov, patrí Slovensko ku krajinám s najnižšou mierou chudoby a sociálneho vylúčenia v EÚ. Patrí nám tretia priečka. To znie dobre, čo poviete. Ak však rozmeníme tretiu priečku na drobné, na stupeň víťazov to rozhodne nevyzerá.
Celkovo chudoba alebo sociálne vylúčenie ohrozovali v minulom roku viac ako 860-tisíc ľudí (16%). Potvrdili sa dlhodobé trendy, že chudoba na Slovensku najviac ohrozuje nezamestnaných, neúplné  rodiny, teda osamelých rodičov s jedným či viacerými závislými deťmi a viacdetné úplné rodiny. Každé piate dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby. To sú fakty, čísla. Aký máme (ako spoločnosť) z nich pocit?

V Národnom programe aktívneho starnutia na roky 2014 – 2020 sa uvádza, že kým v rámci EÚ bude v dôsledku starnutia populácie v roku 2050 chýbať 15 % pracovnej sily, na Slovensku to bude pravdepodobne až 21 %. Slovensko tak bude nielen staršie, ale keďže je menej početné, predpokladá sa, že bude aj etnicky chudobnejšie. Pri zachovaní súčasnej intenzity pôrodnosti, je dokonca prognóza, že v druhej polovici 21. storočia budeme tvoriť jednu z najstarších európskych populácií.(https://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/rada-vlady-sr-prava-seniorov/npas-2014-2020.pdf) Stojíme o toto prvenstvo?

Bola som političkou a nehanbím sa za to. Do politiky som vstupovala s jasnou víziou reálne pomáhať ľuďom tým, že sa budem zodpovedne podieľať na tvorbe zákonov, ktoré zásadne ovplyvňujú náš život. V sociálnej oblasti som bola aktívna ako v teréne, tak za katedrou univerzity. No mandát poslankyne mi umožnil efektívnejšie zasahovať do káuz, ktoré sa v istom momente ocitli na bode mrazu, alebo naopak – horeli a hasili sme, čo sa dalo. Z poslaneckej lavice som nestratila kontakt so životom „bežných ľudí“. Pretože sama k nim patrím a rozumiem im. Slovami pápeža Benedikta XVI. – „Politika je viac než iba technikou tvorby verejných usmernení:  jej pôvod i jej cieľ sú ukotvené v spravodlivosti a tá má etickú povahu. Štát nevyhnutne stojí pred otázkou, čo je spravodlivosť. V tomto bode sa viera a politika navzájom dotýkajú.“

Po pomyselnom ohliadnutí sa za tromi desiatkami rokov, ktoré sa datujú ako „slobodné“ si skladám nostalgické okuliare a nemôžem byť slepá. Pretože potrebujem jasne vidieť riziká, ktoré ju dnes ohrozujú.
Tým menšie budú, čím kvalitnejšie budú naše vzťahy v rodine, práci, so susedmi cez plot i cez hranicu.
Tým menšie budú, čím väčšia bude naša solidárnosť so slabšími.
Otrasú sa v základoch, ak rázne odmietneme potup národa v mene akejkoľvek ideológie.
Zaniknú, ak sa v nás zakorení tolerancia, spolupatričnosť, slušnosť – celkom obyčajná ľudskosť, v pevnej viere.

V slobodnej krajine nemôžu ľudia za pravdu platiť životom, v slobodnej krajine nemôže byť mantrou Orwellove „Všetci sme si rovní, no niektorí sme si rovnejší“…Sloboda nám otvorila mysle a rozviazala ruky preto, aby sme spoznali a niesli zodpovednosť za svoje skutky. Je iba na nás, aby sme si naložili toľko, koľko unesieme.”