Stano

Prichádzam na ulicu, ktorá nápadne pripomína slumy v Nairobi. Množstvo detí utekajúcich za autom, prach a špina, chatrče pozliepané z plechu a dosák. Ale aj stará bytovka, ktorá je cieľom mojej návštevy.

Býva v nej Stano. Stano je Róm. Z gadžovského pohľadu je dobrý Róm. Je ochotný pracovať, nesmrdí (teda aspoň mne nie, ale ja už mám vytvorenú určitú toleranciu), rozpráva slušne a dokonca výborne po slovensky. Nežobre a nehádže skaly po autách. Má 4 deti, čo je nami u Rómov považované za dobré číslo.

Bytovka je do veľkej miery vybývaná. Vchodové dvere už roky neexistujú. Steny sú otlčené, pomaľované. Všade je špina a neporiadok. Okná na chodbách už dávno nie sú. Ani na niektorých bytoch. Z komínov sa dymí lebo drevo je jediný zdroj tepla ako na kúrenie, tak i na varenie. Zo zadnej strany je na zemi kopec odpadkov a špiny. Obyvateľom vyšších poschodí sa nechce so smeťami chodiť dolu. Tak ich jednoducho vyhodia z okna.

Stano býva na prízemí. Byt je dvojizbový. Jedna malá kuchynka a dve malé izby. Odhadujem to na ani nie 30 m2. Dve okná. Dve kuchynské linky. Bez vody. Po tú chodia niekoľko sto metrov ďaleko. Ani elektrinu nemajú. Nebolo z čoho platiť. Vlastne majú, ale natiahnutú od miestneho úžerníka (tu kabel, tam kabel,...) Za 50 eur na mesiac. Za pár žiaroviek a starú chladničku. U nás tá suma utiahne celý dom. „V elektrárňach mám dlh 820 eur. Keď to splatím, tak ma znova zapoja.“

Stano má troch synov. Všetci sú tínedžeri. Tomáš, ktorý má 13, pred tromi rokmi prišiel kvôli nádoru o oko. Je z celej rodiny najtichší. Iba sedí a pozoruje. Raz za mesac chodia s ním do nemocnice v okresnom meste, raz za pol roka do Bratislavy.

V celom byte je len jeden gauč. Rozťhovací. Pre dvoch. Spávajú na ňom Stanova mama a Tomáš. Všetci ostatní si na noc natiahnu na zem deku. Druhou sa prikryjú. Neviem si predstaviť ako fungujú v zime. Piecka je biedna a podľa mňa ten byt neutiahne.

Dostávam kávu. Stanova žena Katka je atraktívna žena s dievčenským úsmevom a zodratými rukami. Z prania na potoku. V domácnosti s nimi býva aj Stanova mama. Je vo finálnom štádiu rakoviny. Milá teta so smutnými očami. Neustále opakuje dookola: „Som chorá.“ Stano vraví, že jej nepovedali ako veľmi je chorá. Zajtra ju vezú do nemocnice v Košiciach.

Z auta vykladáme drevo, ryžu, malú žmýkačku (ach, tie Katkine ruky!) a pár vecí do kuchyne. Krabicu so školskými pomôckami a zopár školských tašiek. Pre Stanove netere. Bavíme sa o živote, susedských vzťahoch („Sused sa pokúsil moju ženu znásilniť. Ide do basy, ale máme tu peklo.“), plánoch do budúcnosti, škole, peniazoch a práci. Dozvedám sa o ich najstaršej dcére, ktorá má už takmer dvojročného syna. Býva neďaleko a chodí ich navštevovať.

Stano mal do marca prácu. Robil cez agentúru. Korona spôsobila, že o ňu prišiel a odvtedy sa potĺka po brigádach a robí čo môže. „Volali ma aj do Prahy, ale tam nechcem ísť. Je tam korona, mám chorú mamu a rodina ma potrebuje.“ Tvrdí, že exekúcie nemajú. Ak je to tak, prácu mu snáď nájdem. S exekúciami na krku nemá zmysel sa zamestnávať.

Dotazník v hlave mám vyplnený. Sú mi jasné príjmy, výdavky, potreby. Aj všetko to, čo nedokážem zmeniť. Ale aspoň sa pokúsim zmierniť stav, do ktorého sa táto rodina nie vlastným pričinením dostala. S malou pomocou sa možno Tomáš dostane na strednú školu. Jeho brat je na učňovke, čo je menší zázrak. Keď si Stano nájde stálu prácu, rodine sa bude dariť lepšie. Materiáne sa pomôcť dá. Omnoho viac je však potrebná pomoc na iných úrovniach – sprevádzanie v ťažkých časoch, pocit spolupatričnosti, mentoring pre chlapcov.

Domov prichádzam už za tmy. S Barborkou robím projekt na angličtinu, s Laurou hráme tucet skákaných, kým ma to neprestane baviť a nenechám ju vyhrať. Lenka poskakuje na gauči s rukou v sadre, Lea hrá na klavíri a Kubko ma s veľkým zívnutím berie za ruku a ťahá ma do postele, aby som mu čítal rozprávku. Úplne iný svet. Úplne iné možnosti. A to žijeme len pár kilometrov od seba.